Nádej rozliateho mlieka

Druhá básnická zbierka Ľuboslava Adamuščina vychádza šesť rokov po jeho debute.

Od debutovej zbierky Ľuboslava Adamuščina Rozsievač burín uplynulo šesť rokov. Sú autori a autorky, čo stihnú za takéto obdobie vydať aj 3-4 zbierky. Adamuščin však nie je žiadny grafoman a navyše, jeho autorský rukopis sa spája najmä s dvomi aspektmi – minimalizmom a spiritualitou. Prvý signalizuje, že i dve básnické zbierky sú dosť, v istom zmysle až priveľa. Oba prístupy zároveň nabádajú k potrebe rozjímania. Zaradeniu do línie „autorov etického gesta“ spirituálnej poézie, ako ju vymedzuje Jana Juhásová (Spirituálna poézia. In: Gavura, J. a kol.: Malý lexikón slovenskej literatúry po roku 1989, FACE, 2021, s. 78), by zodpovedali nielen kresťanské motívy, ktoré sú prirodzenou súčasťou básnického sveta Adamuščinovho lyrického hrdinu, ale najmä otázka, ktorú Juhásová formuluje ako zásadnú v definovaní tejto línie: „Ako prežiť zmysluplný život pred tvárou večnosti.“ (tamže)

Moje výhrady voči prvej zbierkevšak smerovali k nefunkčnému narúšaniu minimalistického rukopisu, ktorý sa už v debute ukazoval ako kľúč k jednotlivým textom. Autorova snaha pointovať básne, umelo ich predlžovať, pridávať im význam, priniesla nežiaduci efekt zúženia možností interpretácie a rozjímania i na strane čitateľa. Zbierka Tiché veci na tento plán rezignuje. Záverečné verše už nepôsobia ako bodka, sú skôr neukončenou výpoveďou, ktorá môže pokračovať ďalej, povedzme aj tichom. Napriek tomu musím skonštatovať, že stále považujem niektoré básne skrátka za dlhé – najmä z pohľadu obsahu, ktorý artikulujú. Skladajú sa totiž akoby z viacerých mikrobásní, každá strofa je do istej miery samostatná výpoveď pripomínajúca žáner haiku či tanka (zodpovedala by tomu i prevažujúca kombinácia 2- a 3-veršových strof). Napríklad pozorovania v básni Káva v Benátkach sú zakončené takýmto slovenským variantom haiku, ktoré by esteticky i významovo úplne postačovalo (od predošlých veršov sa odlišuje svojou konkrétnosťou a dominanciou pocitu prítomnosti, zážitku): „Na lavičkách s holubmi / a vychladnutou kávou / pribúda hovoriacich rýb.“ (s. 26)

Ak však prijmeme takýto formát ako kompozičný zámer autora, potom budeme dané mikrobásne usporiadané za sebou vnímať ako „záblesky“ pravdy, ktoré k sebe istým spôsobom (časom, priestorom, motívmi) náležia. Ide však o veľmi riskantný ťah udržať hladinu „mystiky“ na takej malej ploche a neskĺznuť k aforistickému vyjadreniu. Báseň bez názvu (s. 14) je postavená na motívoch jedla a konzumácie (omrvinky, mlieko, prenesený význam slova ujedať), ale pozornosť na seba opäť strháva len jedno trojveršie, tentoraz v strede básne: „Končekmi prstov / kreslíme kruh / v rozliatom mlieku“. Toto kvázi haiku otvára široký obzor konotačných sfér: symbolika rozliateho mlieka odkazuje na známe príslovie; hravosť v podobe vytvárania kruhov a mlieko ako také zasa sprítomňujú detstvo; vynára sa otázka opakovania stále tých istých chýb, „točenie“ sa v kruhu, repetitívny nárek nad rozliatym mliekom, ktorý sa však môže zmeniť na možnosť, stačí sa na daný obraz pozrieť inak, ako na čosi krásne, objavné atď. Ešte omnoho viac by sa dalo povedať o vybraných troch veršoch, keby stáli samostatne, sú však „obkolesené“ ďalšími, ktorých súvislosti ostávajú prebytočné, „visia cez hranu“ (s. 14), sú „pomrvené / v hrnčeku“ (s. 14), ak by som mala použiť samotné slová básne.

Oproti tomu nachádzame v zbierke básne situácie, ktoré, naopak, držia pokope práve vďaka ich „situačnosti“, zážitku, ktorý subjekt reflektuje (podporené napríklad konkrétnym priestorom). Dominantnou sa stáva príroda a najmä jej cyklus (ročné obdobia, fázy mesiaca), v ktorom si subjekt hľadá svoje miesto. Rozhodujúci je samotný pohyb: „Strnulo, ale presne, / vždy krôčik za životom“ (s. 28), ale i jeho smer dopredu, čo je zároveň pocit vyvierajúci z Adamuščinovej poézie – je to poézia od seba k sebe, ale aj od seba k iným, k prírode, k tomu podstatnému: „vyjdi zo seba / do tichých vecí“ (s. 16). Absolútna dôvera v ticho, ktorému subjekt načúva – meditačné či modlitebné, odohrávajúce sa vo vnútri človeka s vedomím, že „Príde všetko, / o čom sme mlčali“ (s. 16). Akési čakanie na zázrak sa tu prezentuje ako schopnosť človeka vidieť v malých (tichých) veciach to hlavné. Opakujú sa obrazy starého domu s rozpadajúcou sa strechou, oknami vypadávajúcimi z rámov, ďalej neumyté okná, staré povaly, vŕzgajúce schody, škáry domu, červotoče, práchnivé rámy či zle podrezané múry domu spôsobujúce vlhkosť a pod. – to všetko sa však podáva s pozitívnym nádychom akejsi dávnej krásy, zázračnosti (cez polámanú strechu presvitá mesiac, na okno ťuká hviezda, dom sa zbavuje okov atď.), s vedomím možnosti, ktorá sa ukazuje i (ba práve!) v rozliatom mlieku či rozpadnutom dome.

Čas zbierky je spomalený na minimum, prispôsobuje sa rytmu chôdze lyrického subjektu, inokedy sa akoby zastavuje úplne, vtedy subjekt rozjíma s túžbou zakonzervovať danú chvíľu, zmyslový okamih (tu najmä farebná symbolika, k hviezdam a mesiacu sa pridáva aj lampáš, hladina vody, slnko a ďalšie hry so svetlom). Jeho kroky vedú do ticha prírody. Stáva sa preňho vzorom prirodzeného a správneho bytia. Emblematické je v tomto kontexte dvojveršie, ktoré by som označila až za akýsi manifest Adamuščinovej poetiky: „V modlitbe rosy / ležím na krajine.“ (s. 34) čítame v jednej z básní, zatiaľ čo z druhej strany papiera presvitá fotografia človeka pripomínajúca ľudský kríž. Rovnako ďalšie fotografie v zbierke, ktorých autorom je Peter Župník, demonštrujú nenápadné, tiché, v zmysle takmer nezbadané veci v prírode. Sémantika fotografie sa miestami prekrýva s básnickým slovom natoľko, až sa môžeme domnievať, že vznikli ako vzájomná reakcia (určiť východisko nie je podstatné). Aj v tomto prípade by som hovorila o forme (foto)haiku, ktoré takto situované čierno-biele zábery predstavujú.

Tie najpodstatnejšie veci sú malé, ledva prejdú uchom ihly, ale za nimi sa ukrýva široké pole možností pre tých, ktorí uverili. Táto biblická metafora naberá v zbierke na intenzite (báseň Výšivka, z ktorej vidíš len ornament; úzka a široká, „dve role môjho sveta“, s. 37 z rovnomennej básne; mláka, v ktorej sa zračia oblaky, ale i vzťah medzi subjektmi a pod.). Posledná báseň je tiež takýmto prezretím Z pološera, potvrdeným i priestorom chrámu. Ticho prírody sa mení na chrámové ticho, perie holubov zas na víziu anjela. Druhá zbierka Ľuboslava Adamuščina je sama osebe malou vecou (aj formátom edície Mušľa), správa sa podobne ako poetika minimalizmu povedzme v bytovej kultúre, snaží sa dať určité veci do popredia, na oči, a tak upozorniť nielen na ich krásu, ale i na život bez zbytočností.

Text je individuálnym výstupom z kolektívneho grantového projektu VEGA 1/0061/22 Podoby a funkcie minimalizmu v súčasnej slovenskej poézii. 

 

Ľuboslav Adamuščin: Tiché veci

Levoča: Modrý Peter, 2022

 

Foto: Peter Sajkala