Autor je preč...

Som si vedomý, že prívlastok úchvatná nie je literárnokritický. Uvedomujem si vlastne aj to, že by som nemal písať nekrológ, lebo sa neviem a nedokážem odosobniť. Pavel Vilikov­ský bol môj kamarát, môj najobľúbenejší slo­venský prozaik, o ktorom som písal (viem, že málo, a to mi je ľúto), o ktorom som prednášal, ktorého som s pôžitkom prekladal do srbčiny.

Iste som už o tom aj písal, že sme sa stretli v decembri 1966 v Novom Sade, keď vtedy mladí redaktori Slovenských pohľadov, Milan Šútovec a Pavel Vilikovský, prišli na výmennú návštevu do Letopisu Matice srbskej, kde ich hostiteľmi sa stali redaktori, už renomovaní srbskí autori Boško Petrović a Aleksandar Tiš­ma. Ja, vtedy ešte študent, som im bol sprie­vodcom aj tlmočníkom zároveň.

V novembri 2016 som bol v Bratislave a ne­uvedomil som si, že práve uplynulo 50 rokov od nášho stretnutia. Upozornil ma na to Mi­lan Šútovec, ktorý je aj historik. A keď zor­ganizoval pri tejto príležitosti naše spoloč­né stretnutie v reštaurácii na bratislavskej Drevenej ulici, pripomenul i to, že pri našom prvom stretnutí si v novinách na recepcii no­vosadského hotela Putnik všimol oznámenie o smrti Walta Disneyho.

Od roku 1966 sme sa potom často stretávali, častejšie v Bratislave, ale aj v Novom Sade aj v Belehrade. Spočiatku v Bratislave v redakcii Slovenských pohľadov na Štúrovej ulici. Po nú­tenom odchode z redakcie do vydavateľstva Tatran na Michalskej ulici, kde boli redaktori (Vilikovský a Šútovec), potom v redakcii ča­sopisu Romboid v suteréne bývalého Zväzu slovenských spisovateľov na Štefánikovej ulici, kde bol Pavel zástupcom šéfredaktora a potom aj šéfredaktor.

Neviem presne kedy a kde som dostal, s ve­novaním, jeho prozaický debut Citová výchova v marci (1965). Kniha zapadala do kontextu mladej prózy šesťdesiatych rokov, no bola akosi v tieni prudkého nástupu mladých, ale o niečo starších prozaikov (Vincent Šikula, Ján Johanides, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš). Väčšinou však všetci publikovali aj v norma­lizačnom období po roku 1968, bez výraznej­šieho prispôsobovania sa nastoleným ideovým požiadavkám. Okrem Jána Johanidesa a Pavla Hrúza – a, samozrejme, aj Pavla Vilikovského. Druhá kniha poviedok Pavla Vilikovského už bola v korektúrach, ale nevyšla, lebo s návrhmi na prepracovanie autor súhlasiť nemohol.

Ťažko je odpovedať na otázku, či bol Pavel Vilikovský v období normalizácie zakázaným autorom. V určitom zmysle bol, ale bol to zákaz vnútorný, v tichom odmietaní ideológie norma­lizácie. K disentu sa nepripojil, ako Pavol Hrúz napríklad, bol dlho tzv. zásuvkovým tvorcom, lebo prózu písať neprestal.

V uvoľnených osemdesiatych rokoch mu bolo povolené knižne publikovať rozsiahlejšiu prózu Prvá veta spánku (1983), predtým vyšli Johanidesove novely Nepriznané vrany (1978) a Balada o vkladnej knižke (1979). Zo starších autorov, ktorí boli tiež v nemilosti, vyšli prózy Petra Karvaša Noc v mojom meste (1979) a Ladislava Ťažkého Evanjelium čatára Matúša (1979).

Obdobie po novembrových udalostiach je v znamení prudkého návratu nevyhovujúcich autorov – exilových, disentových, zásuvkových.

Prozaik Pavel Vilikovský sa hneď v roku 1989 prejavil, na všeobecné potešenie a dá sa povedať aj prekvapenie, ako šokujúco vynika­júci autor. Knižný trojlístok Eskalácia citu, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Večne je zelený… otváral publikačne pribrzdenému prozaikovi dokorán dvere do posttotalitnej slovenskej literatúry.

Eskalácia citu je výber z prvej a druhej ne­publikovanej zbierky poviedok, ale je jasné, že dve ostatné boli už napísané a len čakali v zá­suvke na vhodnú chvíľu na publikovanie. Tu sa vlastne otvára problematika datovania vzniku a publikovania jednotlivých próz, najmä v pr­vom období po roku 1989. Tie dve nové prózy zároveň sú naratívne a typologicky odlišné, ale aj podobné (a netreba zabúdať ani na Extrémnu osamelosť, ktorá je publikovaná spolu s prózou Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch).

Napokon, žánrovo – sú to novely alebo ro­mány? To však ani nie je také podstatné, lebo jeden zo znakov postmodernej typológie prózy Pavla Vilikovského je žánrová hybridizácia. Či je Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch novela alebo román skutočne nie je dôležité (vo fran­cúzskom preklade je novela román); kľúčové je to, že ide o jedinečné dielo, ktoré patrí medzi najlepšie prózy Pavla Vilikovského. Ak toto dielo zaraďujeme do novelistikého žánru, jeho miesto je medzi najlepšími novelami svetovej literatúry, na čele ktorých je novela Smrť v Be­nátkach Thomasa Manna.

Môj preklad tejto prózy vyšiel v roku 1997, keď mi nebohý rumunský básnik Petru Krdu doslova vytrhol z ruky na papieri preložený text a vydal ho vo Vršci (vtedajší riaditeľ Ná­rodného literárneho centra odmietol podpísať dotáciu SLOLIA, vraj preto, že Vilikovský je nedostatočne ústretový k dotyčnému centru). Tento preklad otvoril cestu k ďalšej recepcii prózy Pavla Vilikovského v srbčine.

A prekladal som s nadšením: zbierku povie­dok Krutý strojvodca (2000), román Posledný kôň Pompejí (2002, 2014), zbierku poviedok Ča­rovný papagáj a iné gýče (2015). Pri prekladaní som s autorom konzultoval, vždy bol ochotný pomôcť. Pri románe Posledný kôň Pompejí na­šťastie mal odložené strany, z ktorých citoval zo Senecových Listov priateľom, lebo hľadať adekvátnu stranu v srbskom preklade by bolo takmer nemožné.

Bol to skromný človek, nikdy sa na nič ne­sťažoval. A oslavám sa vyhýbal, museli ho k tomu prinútiť iní. Tak ako hlavného hrdinu v novele Na ľavom brehu pamäti z knihy Prvá a posledná láska fotografa Kamila „dotlačili“ k retrospektívnej výstave fotografií. Často sa vedel „prepožičať“ svojim postavám, aj v tejto novele je mnoho zakódovaného z autorových životných a rodinných osudov.

Nerád cestoval, najmä v pokročilejšom veku. Ale u nás, v Juhoslávii, v Novom Sade a Beleh­rade, bol častejšie. Nemám to presne zrátané, a teraz mi je to ľúto, ale odhadujem, že to bolo aspoň desaťkrát. Nech to akokoľvek vyznie neskromne, bola v tom aj moja zásluha.

Juhoslávia, či presnejšie Nový Sad, v takej alebo onakej podobe, sa dostali aj do jeho pro­zaického diela – v románe Posledný kôň Pompejí, v poviedke Čarovný papagáj úspechu „vyslal“ spisovateľa Kúcanského na manifestáciu niekdajšieho Spolku vojvodinských spisovateľov Literárna karavána, na ktorej sa zúčastnil (neviem prečo som sa ho nikdy nepýtal, či v Sriemskej Mitrovici väzenkyňa skutočne spievala „Druže Tito, mi ti se kunemo…“). Aj v iných dielach, ale najmä v poslednom RAJc je preč, kde na stranách 108 až 113 prečítame, samozrejme, modifikované spomienky na prvú návštevu z roku 1966 a na poslednú z roku 2001 (?). „Nový Sad sa mi páčil“ (s. 112).

A v Bratislave. V posledných dvoch-troch rokoch sme sa krátko stretávali na Námestí SNP, v Cafe Vienna, a keď ju zatvorili, v reštau­rácii vedľa. Išiel som dolu Poštovou a zďaleka som uzrel jeho postavu. Teraz mi to miesto v centre Bratislavy už vždy bude pripomínať Pavla Vilikovského.

Tešil som sa každej jeho novej knihe – mám ich všetky, okrem Pešieho príbehu, ktorý som si od neho vypožičal na prečítanie. Mal som pôžitok z čítania jeho prózy, písania a pred­nášania o nej, a tobôž z prekladania.

Naposledy som prekladal dve novely – Na ľa­vom brehu pamäti a Štvrtá reč, z knihy Prvá a posledná láska. Bol to skutočne prenikavý zážitok. Vtedy som si uvedomil, v čom je čaro Pavlovho rozprávania: jednou vetou, dokonca jednou metaforou vedel vystihnúť viac ako niektorí prozaici celými stranami.

Takým prenikavým zážitkom bolo aj čítanie RAJc je preč. Ale to si ešte stále, dosť dlho v hlave „upratujem“. Stále mi je na dosahu ruky. Uvidím.

Michal Harpáň

Univerzitný profesor. Od roku 1969 pô­sobil na Filozofickej fakulte v srbskom Novom Sade, prednášal slovenskú li­teratúru na Filozofickej fakulte Uni­verzity v Belehrade a teóriu literatúry na Vysokej škole pedagogickej v Sege­díne. Do srbčiny prekladá slovenskú prózu a slovenskú literárnu vedu.