Vyhľadávanie
Mgr. Matúš Mikšík, PhD. (1988) vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde absolvoval aj doktorandské štúdium (2019). Recenzuje slovenskú poéziu a prózu pre rôzne literárne časopisy. V rokoch 2016 až 2018 bol šéfredaktorom Knižnej revue.
Väčšina minuloročných poetických debutantiek a debutantov maľuje básne „pekné ako obrázok“, vystavané na iluzórnej premise o nevyhnutnosti harmonizujúceho efektu veršov. Tieto sú potom typickými reprezentantmi hyperidealistickej poézie. Myslím si, že by to malo byť práve naopak – poézia by mala znepokojovať, nemala by rezignovať na hľadanie, nie axióm, istôt, všeobecne platných postulátov, ale ustavične premenlivých procesov, ktorých kľúčovým znakom je obmedzenie ich platnosti na príslušný kontext.
Žiaľ, ak čitateľa vo veršoch nič nevyruší či nevzruší, nejde o poéziu, ale iba o jej napodobneninu, gýč. Za väčšinou predmetných knižiek nevidím ozajstné úsilie a hĺbanie, iba ak premýšľanie nad tým, ako text čo najlepšie vycifrovať. Práve vtedy býva výsledok najhorší – význam je redukovaný, výraz trpí nedostatkom remeselnosti. Poézia v podaní viacerých debutantov sa vyslovene uspokojuje s replikovaním rovnice báseň = krása a ešte aj v tejto rovnici je použitá najužšia definícia kategórie krásy. Vedie to k opakovanému, a preto sémanticky vyprázdnenému veršovaniu o láske, kráse prírody a neurčitých životných pocitoch. Z korpusu hodnotených debutov si pred zátvorku hyperidealistickej poézie dovolím vytiahnuť štyri (v tomto poradí): Spevník., Vynechaný spoj, Samoláska a spolulásky, Polychromatické jablko. Zvyšok nasleduje podľa abecedy.
Boris Ondreička: Spevník. (OZ BRaK)
Spomedzi hodnotených kníh odporúčam práve tento debut – a práve preto, lebo viem, že to nebudete čítať. Ak však akceptujeme ako relevantnú umeleckú metódu autorské gesto, myslím si, že kritikovi by sme gesto mali aspoň prepáčiť. Práve provokatívnosť Spevníka. ako gesta (konceptu) totiž považujem za jednu z najväčších devíz knižky (hoci po postmoderne už je takáto provokatívnosť zrejme sémanticky vyprázdnená). Zbierka má vyše 650 strán, obálka je v elegantnom čiernom prevedení, začiernené sú aj okraje strán, súčasťou výbavy sú dve lacetky, čierna a biela. Na prvý pohľad vyzerá Spevník. ako misál či iná „múdra kniha“, obsahujúca texty s rituálnou, mýtickou, transcendentálnou, resp. spirituálnou platnosťou.
Bodka na konci názvu (Spevník.) naznačuje akúsi definitívu, rovnako sa bodka nachádza za názvom každého „spevu“, ako sú jednotlivé texty pomenované (čo tiež odkazuje k rituálnemu aspektu, resp. liturgickosti). Toto sa dostáva do pnutia s otvorenosťou samotných textov, ktorá odkazuje k nestálosti nielen jazyka, ale aj vecí, javov a procesov sveta. Ondreička sa pritom usiluje nielen opísať svet (sám píše, že ide o epistemologickú poéziu), ale popritom aj konštruuje svoj vlastný meta-svet, ozrutnú Babylonskú vežu z odborných výrazov, často nezrozumiteľných konštrukcií, kurzívy, boldov, podčiarkovania, segmentovaného verša, rôznych veľkostí fontu a podobne...
Lyrický subjekt je tu demiurgom, ktorý vládne nad svojím výtvorom, zároveň je však pozoruhodné, že cez prizmu tohto výtvoru vykonáva sebareflexiu. Tým sa proces zacykľuje, pripomínajúc tak hada Urobora požierajúceho svoj vlastný chvost. Časť Spevníka. pôsobí ako vata, časť ako (nevyhnutná) exhibícia, resp. póza, časť ako samoúčelné textovanie – jednotlivé spevy by teda boli ako autonómne umelecké diela slabšie (hoci viaceré existovali aj nezávisle od predmetnej zbierky), no spojené evokujú fascináciu. Hoci si teda nemyslím, že Ondreičkov debut sa stane súčasťou poetického kánonu, určite nikomu neuškodí, ak si v ňom zalistuje – ideálne v nedeľu niekde na námestí, kde jeden alebo viac spevov aj nahlas prednesie. Veď kto by dnes nechcel byť (doma) prorokom?
Viliam Nádaskay: Vynechaný spoj (Vlna / Drewo a srd)
Táto debutová zbierka z korpusu síce vyčnieva, žiaľ, je to skôr okrídlený prípad jednookého kráľa medzi slepými. Básne sú rozdelené do troch súborov – Urban, Biopsie a Prísľub konca, pričom všetky časti sú kvalitatívne rozkolísané. Je to spôsobené tým, koľko je v tom-ktorom texte prvoplánovosti a koľko sofistikácie. Kategórie ako irónia, subverzia či hyperbola, ktoré sú pre zbierku integrálne, sú práve od umiestnenia na osi prvoplánovosť – sofistikácia závislé.
Kým groteskný prístup napríklad v básňach Vôľa či Automat funguje, horšie to je s vtipmi, dopadajúcimi na plochú stranu ako v texte Keď už ideš von. Špeciálne nefunkčným prvkom je referovanie ku kontextu slovenskej poézie – báseň Playboyská košeľa či odkaz na Válkových Ohýbačov železa. Mám pocit, že Nádaskayov subjekt buď nie je dobrý pozorovateľ alebo svoje pozorovania nevie vhodne artikulovať. Chápem monotónny, anestetický spôsob výpovede, v konečnom dôsledku však tento pôsobí skôr bezvýrazne sivo.
Uvedené však nadobúda kvalitu pri introspekcii či reflexii ústiacej do neproduktívneho zacyklenia sa (mám na mysli stav subjektu, nie výraz básní). Viacero dobrých textov teda nachádzam v oddiele Biopsie, ktorý zobrazuje ľudí zvláštnym spôsobom uviaznutých v ani nie tak celkom svojich životoch, resp. vo vlastných životoch, ku ktorým ale majú v podstate indiferentný vzťah. Dovolím si upozorniť najmä na dve „chyby v matrixe“, texty Uhol pohľadu a Obyčajný život.
Úroveň zbierky stojí a padá na autorskej metóde – substrát vnímam skôr pozitívne (urbanizácia, sondy do neprežitých životov, predtucha apokalyptickej implózie ľudstva), ak ho však autor v konkrétnom texte nezvládne, výsledok je vyslovene plochý. No Viliam Nádaskay je poučený debutant, nedovolím si mu preto dávať rady, jeho ďalší (dúfam) vývin však budem určite sledovať.
Šimon Ondruš: Samoláska a spolulásky (Ikar)
Zbierka zobrazuje radosti a slasti partnerského života formou mikrodialógov založených na slovných hračkách. Je to počin veľmi sympatický (ak by som bol knižný bloger, povedal by som, že je to „kjút“), takýto spôsob výstavby textov však má svoje úskalia. V prvom rade sa aj tých najvychytenejších slovných hračiek dá prejesť, preto je dôležité, aby pod prvým plánom text držal pokope aj na nejakej hlbšej báze. V druhom rade ide pri každom jednom prípade o otázku funkčnosti – je nevyhnutné si dať pozor na to, aby tieto hry so slovami ako oporný prvok neboli vyslovene samoúčelné, keďže sa potom vytvára text pre text (neželaným výsledkom je tu opäť absencia druhého plánu, navrstvená na nefunkčnosť plánu prvého).
V prípade knižky Šimona Ondruša je výsledok taký... debutantský. Niektoré texty sú vydarené viac, iné menej, zopár je ich azda aj nevydarených a v zbierke pôsobia ako vata. Samozrejme, pri charaktere textov ťažko uvažovať o nejakej „kanonickej poézii“, otázkou potom ostáva, či môže ísť o niečo viac než len o riadky na jedno prečítanie a pousmiatie. Ak nie, ak ide len o ten jeden vnem z každého mikrodialógu, tak môžem Ondrušovu zbierku považovať za prevažne vydarenú. Keby som však mal uplatňovať prísnejšie kritériá, len ťažko by obstála. Vhodné je na tomto mieste dodať, že v kontexte tých hodnotených kníh, v ktorých prevažuje láska ako téma, je v tomto prípade za veršami cítiť autentický vzťah a nie iba neúprimnú pózu. „Si na ťahu. // Nenaťahuj ma“ (s. 20).
Simona Dolníková: Polychromatické jablko (VSSS)
Ide o debut, ktorý sa dosť približuje modernej, aktuálnej a provokatívnej poézii – predsa len tu však ešte čosi chýba. Sľubne rozohrané obrazy neraz ústia do klišé: „už sú to dni keď nemám čo povedať / keď sa metastázuješ po duši / a prebúdzam sa s prázdnym žalúdkom / vracajúci len vodu / do rieky kde sa vlieva tichý dážď“ (s. 29). Nemám pritom pocit, že tu autorka pracuje so subverziou, neproduktívne výrazy a obrazy sa aktivujú v priamej, pateticko-melodramatickej rovine. Medicínska terminológia, ktorá by mala byť hádam jednou z devíz knižky (a výrazným ozvláštňujúcim prvkom) je taktiež funkčná tak pol na pol. Niektoré pasáže sú potom vyslovene nezvládnuté a pôsobia útrpne: „okej prichádza 39 / v ktorej sa to niekedy zvrháva na 69 a frotérske radovánky“ (s. 79).
Na druhej strane, viaceré básne sú dobre vypointované: „lebo bijeme sa po tvári / a do hrude päsťou / za chvíľu vzletu // a mohli by sme pokojne stáť nohami na zemi“ (s. 52); „nehovor jej / že ju budeš milovať až za hrob / lebo si bude myslieť / že to nebolo dosť hlboko“ (s. 54). Celkovo by azda v prípade predmetného debutu malo ísť o variant exaltovanej poézie partnerských rituálov, autorke sa však nedarí vytvoriť dosť plastický metafyzický priestor, ktorý by odkazoval k „svetu nad svetom“, kde sa môže naplno realizovať symbolická platnosť úkonov, gest, povšimnutých detailov či na prvý pohľad samozrejmo jednoduchých výrokov. K tomu by mala byť pripojená irónia či subverzia, ktorá by pátos udržala, a to všetko by malo byť zmiešané s príznakovým výrazivom z oblasti medicíny – ibaže miesto toho vzniká básnický chaos, nedisponujúci pozitívami uvedomelo konštruovanej poézie, ale zároveň ani nejdúci do krajnosti zobrazovania cez furor poeticus. Výsledný tvar potom nie je odvážny ani jedným, ani druhým smerom, ostáva niekde v strede a pripomína viac pózu či gýč. Väčšej prieraznosti veršov Simony Dolníkovej by mohla pomôcť prísna sebareflexia, ale aj tvrdšia redaktorská ruka.
Emília Bakajsová: Ako vždy (Bookman)
Debutová zbierka vo svojej úplnosti hyperidealistická. Autorka na zadnej strane obálky síce uvádza, že už dve knižky veršov publikovala, nepodarilo sa mi ich však vyhľadať, preto Ako vždy budem považovať za prvotinu. Bakajsová tu nekonkrétne, priam abstraktne veršuje na tradičné témy, v autorkinom podaní dokonca okrídlený termín „veľké slová“ nadobúda ďalší rozmer: „LÁSKA“ (s. 12 a 51) či „ŠŤASTIE“ (6x, s. 8). Je dosť náročné spod slovného balastu vytiahnuť niečo, čo by stálo za pozornosť, akosi zaujímavou sa mi javí tematická linka variujúca obraz postupného odcudzovania sa vnúčat od svojich starých rodičov. Aj tá je však, ako všetko ostatné, do veršov preliata nefunkčnou a nepresvedčivou umel(eck)ou metódou. A ešte horšie je to vtedy, keď sa autorka rozhodne prvoplánovo moralizovať: „Móda nemať deti. Vlastniť vily, super mobily. / Nezáujem o chorých, starých, tradičné rodiny. / Žiť život v cudzej koži, vždy byť in a vždy iný“ (Sodoma, Gomora dnes, s. 16). A kto pochopí toto, má u mňa pivo: „Reaktivuj svoju deaktivovanú DNU, / spoznaj pravý zmysel, na čo si tu“ (s. 19).
Charlie Daemon: Antidepresívum (Art Floyd)
Zodpovedne chcem vyhlásiť, že už počas čítania predmetnej publikácie som dúfal, že to je to najhoršie, čo ma pri tohtoročnom hodnotení debutovej poézie postretne (inak, nebolo, pozri Kúsok Života s Nebesami). Zároveň sa vďaka tomu môj prístup zmenil na hľadanie čo najnefunkčnejšieho segmentu a do finále tejto súťaže by som rád posunul dva príspevky: „Rúca sa rotunda z kryštálov viery / Mojej lásky“ (s. 63) a „Myslel som, že som apatik. No, som. Ale nie voči blízkym. / Najhoršie je to, že ak oni majú emóciu, tak ja ju (áno, hlavne tú negatívnu) precítim o 139 % viacej. Možno. A možno nie. Človek vie cítiť aj bez toho, aby to dal poznať na fejsi“ (s. 78). Môžete si vybrať.
František Bardy: Cesty (Podtatranský kuriér)
Básne Františka Bardyho – ako to už u neskorých debutantov býva zvykom – nie sú v kontexte aktuálnych podôb slovenskej poézie ničím inovatívne, výbojné, nevytŕčajú, neobohacujú korpus básnických textov. Dajú sa však čítať, čo je vzhľadom na väčšinu titulov v tomto hodnotení prinajmenšom osviežujúce. Aplikoval by som tu okrídlené „nenadchne, neurazí“. Posúďte sami: „Keď krehká jar sa vracia na úvrate / a z hory vanie prvý svieži dych, / vystrú si kvietky svoje hlávky zlaté / a je ich toľko – nespočítaš ich“ (s. 5).
Viazané formy autorovi poväčšine fungujú (dokonca dobre), repertoár tém je veľmi tradičný až neproduktívne archaický – príroda, láska, kresťanská spiritualita. Na môj vkus sú verše miestami preduchovnené a práve na takýchto miestach sa prejavuje prílišná patetickosť v modulácii výpovede lyrického subjektu, čo vyznieva ako tlačenie na pílu tradičnosti. S knižkou sa dá stráviť pár milých chvíľ a to zaiste nikomu neuškodí (možno kritikovi, ale taký už je údel kritika).
Ráchel Noa: Havran v kávomate (Pars artem)
Z remeselného hľadiska by sa táto zbierka dala označiť za vcelku obstojnú, obsahovo je to už však horšie – resp. nie horšie, ale akési „nijakejšie“. Áno, opäť sú to básne o láske a vzťahoch, ale hoci nie sú také iritujúce ako verše iných hodnotených zbierok, predsa len nie sú ani ničím viac. Evidujem tu rovnakú preexponovanosť (najmä cez nadužívanie prívlastkov, často nezhodných) a konštruovanie iluzórneho sveta, v ktorom je všetko neznesiteľne poetické: „Naše túžby sú obťažkané / tlmeným úpadkom súmraku“ (s. 9); „Šialenstvo lásky / spoza mreží / ťa ochráni, / keď stroskotáš...“ (s. 28); „Bez teba, láska, je mi nanič, / čas každou slzou vymodlený“ (s. 59); „Pri sviečkach rozsypaných hviezd...“ (s. 82). Nie je to poézia, skôr pozlátko – ako vianočná ozdoba, ktorá je pekná a trblietavá, ale v jej vnútri okrem adekvátneho množstva vzduchu nie je nič navyše.
Jarmila Javorinská: Chvíle najvľúdnejšej samoty (vlastným nákladom)
Opäť debut, ktorý sa silou-mocou usiluje byť peknučký ako obrázok. Vyše polovica knižky je v genitívnej väzbe, nájdu sa kudrlinky, zdrobneninky i veľké, veľké, priveľké slová (láska), ktoré výrazne pomáhajú utvárať svet týchto veršov ako nielen nekonkrétneho, ale vyslovene abstraktného priestoru vzdušných zámkov: „Ďaleko, široko, preďaleko ... / nebo si sadlo do žltkavých polí, / učupilo vtákov do beláskavej vlny / a v údive nevydalo hláska“ (s. 14); či „Pretvorím ústa v chrám / modlitby lásky“ (s. 42).
Takéto verše by sa dali citovať temer z hociktorej strany, o to viac prekvapí text Prestavba, keď sa v ňom zvláštnym spôsobom ozve odosobnená, no pritom latentne emóciami naplnená poézia – aspoň na moment to čitateľovi umožní nemať pocit, že Javorinská je ďalší spisovateľsky stratený prípad: „počítač / je výdatným pomocníkom pre každého pracovníka. / Smernice proti stagnácii / pre uľahčenie práce / v šiestich prílohách / dostanete / do konca apríla“ (s. 26). Žiaľ, citovaný text je vyslovene anomáliou, nič ani len vzdialene podobné sa už na inom mieste zbierky nenachádza. Na Chvíle najvľúdnejšej samoty sa bude ľahko zabúdať.
Mária Barancová: Kúsok Života s Nebesami (Knižnica Ružinov)
Veľmi odporúčam si v tejto knižke zalistovať – nič čudesnejšie sa vám podľa mňa ani nemá šancu dostať do ruky. Nemyslím si, že by sa mi čokoľvek z tejto zbierky podarilo aspoň trocha konštruktívne skritizovať, uchýlim sa preto k akontextuálnemu citovaniu „obľúbených“ pasáží: „ON sťa NO. / NO, ten Nebeský okamih. // Spája dve príťažlivé sily, / Silu lásky a silu nenávisti“ (s. 31); „Ktosi klope na dvere. / Klop, klop. / Je vám otvorené. // Hrdo vchádza / Nebeská ozvena“ (s. 38); „Žiť kúsok života s Nebesami / Žiť život s kúskami Nebies, / A obe v jedno objímať“ (s. 39). Pridajte absolútne neuveriteľnú grafickú úpravu prispievajúcu k tomu, že by som vedel pri predmetnej publikácii niekoľko večerov preplakať. Od smiechu. Tieto „básne“ sú použiteľné akurát tak na scénické melodramatické čítanie alebo v rámci variantu obľúbenej alkoholickej hry „vypi vždy, keď... uvidíš slovo Nebesá“.
Viktória Larišová: Mapa nočnej oblohy (Pectus)
Debut Viktórie Larišovej sa dá označiť jedným slovom za nepodarený. Verše sa rozpadajú najmä pod váhou obraznosti, ktorá je nadbytočne až nezmyselne preexponovaná a kŕčovito sa usiluje byť poéziou, najmä vyvolávaním zdania exkluzivity. Táto exkluzivita je však iluzórna a vonkajší náter „poetickosti“ nie je ťažké odlúpnuť a zistiť, že Larišovej veršovanie skrátka nefunguje: „v prvom prázdnom úškrne / by si vedel prehltnúť vesmír, / no nikdy to nedokážeš“ (s. 45); „kaukliarska hra“ (s. 10); „trudný cit“ (s. 25); „papierové zepelíny“ (s. 93). Poézia totiž nevzniká automaticky vtedy, keď dostane každé druhé podstatné meno „exkluzívny“ prívlastok, či keď ho uvediem do arbitrárneho metaforického vzťahu alebo prirovnania. Platí tu, že „menej je niekedy viac“ – aj obraz, ktorý by bol obstojný, má totiž autorka tendenciu „zaťažiť“ ďalším prívlastkom alebo prirovnaním, ktoré však funguje iba ako mŕtva váha. Zbierka sa potom rúca sama do seba. Ak chce autorka v tvorbe pokračovať, odporúčam ísť do toho naozaj striedmo, až asketicky.
Stanka Hudačková: Môj sen (Gréckokatolícka charita)
Ide o debutovú zbierku zdravotne znevýhodnenej autorky – nespomínal by som to, ak by táto informácia v predmetnej publikácii nebola príznakovo uvedená. Hudačková píše, že prostredníctvom básne môže ukázať, že „aj človek s hendikepom niečo dokáže“ (s. 5). Verše v tejto knižke sú však rovnako nevýrazné, neduživé, neinvenčné a celkovo nedobré ako porovnateľné verše autorov či autoriek bez hendikepu. Až sa žiada pripomenúť, že samotný hendikep azda pre písanie poézie nie je určujúci (nerozporujem to, že sa dá produktívne využiť, čo však v predmetnej zbierke nenachádzam).
Keďže z literárneho hľadiska nie je veľmi čo komentovať, pristavím sa ešte pri jednom neliterárnom aspekte – v knižke sa nachádza informácia o domove sociálnych služieb Dom sv. Anny, o Grékokatolíckej charite Prešov (vrátane výzvy na podporu aj s IBANom) i poďakovanie za to, že zbierka mohla vzniknúť vďaka grantu v rámci projektu „Sen sa mení na skutočnosť“ a obligátne slová chvály. Hádam by sa teda nabudúce popri toľkých osobách a inštitúciách do procesu tvorby a vydania zbierky básní mohol zapojiť aj niekto, kto sa poézii „venuje“ odborne.
Jana Kuricová Tomaľová: Na dno duše (FAMA art)
Priznane autobiografická debutová zbierka je výpoveďou ženy bojujúcej s depresiou. Žiaľ, hlbokým témam v básňach zbierky jednoducho chýba presvedčivé umelecké stvárnenie. Jasne tu vidieť, ako sa zložitá a komplexná látka dokáže prepisom do slov sploštiť, stratiť výraz i význam. V podloží zbierky sa dá vycítiť veľa autentickej bolesti, melanchólie, straty i smrti, k tomu všetkému sa však čitateľ dostane iba pri najlepšej vôli skrz nešikovné a nepresvedčivé verše, spôsobujúce vyprchávanie predmetnej látky. Som si takmer stopercentne istý, že osobné príbehy za veršami by lepšie vyzneli v hovorovej podobe. Kameňom úrazu je teda absencia strohosti, asketickosti výrazu a uprednostnenie nezvládnutého poetizovania – usilovať sa o tvar, ktorý je v takejto podobe už vyše sto rokov absolútne neproduktívny, totiž ani nemalo veľkú šancu na úspech. Bohužiaľ, neviem si predstaviť ani to, že by knižka mohla mať terapeutický účinok na kohokoľvek okrem autorky samotnej.
Jakub Banár: Nosím si v sebe; Zbierka samoty šialenstva (vlastným nákladom)
Autor sa rozhodol debutovať v jednom roku hneď dvoma útlymi zbierkami. Žiaľ, po nie úplne márnom úvode básne To ja (NSvS, s. 5 – 6), ktorá jednu z nich otvára, ostane čitateľ mimoriadne sklamaný. Texty sa vyznačujú nefunkčnými pokusmi o rým, neprirodzenou dikciou, slovnou vatou, dokonca gramatickými chybami (a tým nemyslím nárečové výrazy) – a miestami je z toho naozaj slušný bizár: „Človek veľký nerozoznať od brala, / ako veľká chladná skala“ (ZSŠ, s. 3); „Bráško (!), no tak vstaň z tej postele, / a poutieraj z tváre galeje“ (ZSŠ, s. 24). Z toho, čo sa azda pôvodne zamýšľalo byť drsnou mužnou poéziou, ostáva iba nemožná póza. Navyše, úzkostlivé vyhýbanie sa akémukoľvek sentimentu vedie práve k evokácii sentimentálnosti, a to sentimentálnosti banálnej. Výsledkom je akýsi repový frístajl, riadiaci sa pravidlom „rýchlo dačo daj, bársčo, ale hlavne rýchlo“. Ak sa však členy rýmu na seba iba vzdialene ponášajú, tak to už dnes nemôže fungovať ani v petržalskom výklenku, nieto v písanej forme.
Vladimír Leksa-Pichanič: Pod oknom našej spálne (Perfekt)
Zbierka básní neobsahuje nič inovatívne, najviac sa prezentuje nezvládnutím výrazu, resp. formy. Ide o texty, ktoré sa evidentne majú zakladať na zvučnosti, výsledný efekt však úplne ruší napríklad nerovnoslabičnosť verša, zle zvolené rýmovky a podobne. Laicky povedané, pri hlasnom čítaní mám pocit, že idem po riadne hrboľatej ceste. Navyše, výraz je zbytočne poetický s využitím nefunkčnej expresívnej lexiky a inverzného slovosledu. Texty tak zbytočne upozorňujú na vlastnú poetickosť a do popredia sa dostáva úsilie o umeleckosť, nie samotná látka. Autor tak dáva najavo, že je v podstate jedno, o čom hovorí, čitateľa má tešiť to, že sa nad ním textový demiurg vôbec zľutoval a prehovoril k nemu.
Ľudmila Holíková: Posestrima (Formát)
Zbierka je poskladaná z textov, ktoré pôvodne dopĺňali autorkino vizuálne umenie. Otázne by teda mohlo byť, či sa ich oddelením od pôvodného kontextu nestratila aj ich esencia. Napokon, toto je vyslovene hypotetická otázka, produktívne sa však dá zhodnotiť, že v autonómnej pozícii výrazne krívajú. Väčšina textov má charakter lyrických mikropróz, predstavujúcich akési momentky zo života. To je mne osobne veľmi sympatický žáner, musím však povedať, že v predmetnej realizácii sú texty síce obstojné, ale zbytočne melodramatické. Celkovému výrazu by iste prospelo striedmejšie ustrojenie, viacero vecí by malo prirodzene vyplynúť z prečítaného – recipient totiž zväčša nemá mať pocit, že mu niečo autor tlačí priamo do tváre. Vyslovene básnické texty v zbierke sú len samoúčelnou hrou so slovíčkami bez nejakého hlbšieho obsahu, čo tak trochu môže fungovať v rámci performancie, vo fixovanej knižnej podobe však nie.
Michal Lehoczki: Ruže a tŕne lásky (Vydavateľstvo P + M)
Ide o zbierku nekonečného množstva (teda, pri čítaní sa vám knižka bude zdať ako nekonečná, pretože je stále o tom istom, a síce o ničom) nepodarených variácií na tému láska. Len občas sa nájde aj čosi iné, no taktiež nezvládnuté. Je to tvorba, ktorá sa dá písať celý život, ak autor nemá dostatok sebareflexie, nedajbože mu ešte niekto bude tvrdiť, že jeho verše sú dobré. Lehoczki je nielen nepoučený v lektúre poézie (áno, to píšem trocha ironicky a trocha vážne), ale ju aj odmieta a píše v zmysle hesla „každý nech si robí, čo chce, aj ja si budem“, vďaka čomu sa potom odváži aj na taký zložitý (pretože jednoducho vyzerajúci) tvar ako haiku – a vzniknúť z toho nemôže nič iné ako poetický masaker: „Pošli nám Pane / Kráľovstvo Tvoje na ZEM. / Vieme ho zničiť“ (s. 81); „Je tu otázka, / že: Quo vádis Homine? / Z krčmy do krčmy“ (s. 82); „Nežijú spolu. / Súd manželstvo rozviedol. / Zamračilo sa“ (s. 83).
Tomáš Kvič: Smäd pána Chagalla (PECTUS)
Úvodné verše zbierky vyzerajú sľubne: „Dobývali úbočia, ale chlapov tu už niet. / Kotvy obrátili na kríže, / rieky sa zhostil čierny úhor. // Na skalách zimuje vták z druhohôr, / štôlňu zaplavili prázdne tváre – / ešte zrútiť naše ruiny, mladý pán“ (s. 9). Bohužiaľ, celkovo kvalita v smere čítania upadá – problém nastáva (ako tomu neraz býva) pri využívaní „veľkých“ slov, azda s ambíciou dodať textu punc dôstojného básnenia, urobiť báseň „väčšou“: „Anjel si nevládze kľaknúť / Biť na poplach / Dĺžka krídel isteže zaváži / Jeho hriva vyplaší / Hodvábneho medveďa / Kým stenknú blany / Hrozivého bôbu / Poredne čeľusť / Prokrustovo lôžko / Oheň aj blúdenie“ (s. 51). Dojem zo zbierky ďalej kazia nenáležite použité biblické obrazy, no a prinajlepšom rozpačito pôsobia aj pokusy autora udržať si nadhľad. Za vyslovene nefunkčnú považujem akosi nútenú aforistickosť celého oddielu ANTI-GRAVITIZMY. Zdá sa mi, že autor má potenciál, najmä v sociálne ladených básňach (zaujímavý je motív baníka), bez prísnosti jeho samého a ľudí okolo jeho poézie však tento potenciál ostane nenaplnený.
Janka Trúsiková: Stopy času (vlastným nákladom)
Táto (zo)zbierka obsahuje predovšetkým príležitostné básne: k začiatku či koncu školského roka, k príchodu jari, k Vianociam, k SNP, ku Dňu matiek a pod. Myslím, že môže ísť o snahu lokálnej pani učiteľky (kniha vyšla s podporou mesta Stará Turá) ozvláštniť či spríjemniť rozličné významné dni, čomu napovedá aj chronologické radenie textov v zbierke. Pokúsiť sa vniesť do životov žiakov trochu poézie je iste vo svojej podstate chvályhodné, realizácia je tu však vyslovene kontraproduktívna. Trúsikovej básne totiž redukujú poéziu na bezproblémový a bezkonfliktný opis čierno-bieleho sveta, ktorý zároveň nenáležite harmonizujú. Poézia by však podľa môjho názoru jednoducho nemala nad zložitosťou a problematickosťou reality maľovať všezakrývajúcu dúhu. Myslím, že v domácej poézii nájdeme dosť veršov s potenciálom obohatiť sviatočné dni (Krasko, Novomeský, Válek, Ondruš, Strážay, Vadkerti-Gavorníková) a nie je hanbou použiť ich na úkor „niečoho vlastného“.
Mikuláš Koóš: V plameni lásky a iné (vlastným nákladom)
Zbierka pateticko-sentimentálne preexponovaných veršov bez akejkoľvek pridanej hodnoty. Ale aj v kategórii „precukrovaných“ veršov je Koóšov debut (inak, ide o neskorého debutanta) extrém. Slovo „láska“ sa v zbierke vyskytuje 82-krát a ak čitateľa neumláti ono, dielo skazy dokonajú „objatia“, „bozky“, „snenie“, „krása“ či „šťastie“ (priznám sa však, že ich výskyt som nepočítal). Nechcem si predstaviť, ako ubíjajúco by tieto verše pôsobili, keby boli adresované mne. Mohli by sme ako spoločnosť pouvažovať o tom, či naozaj úchvatne zlé verše o láske neprehlásime za formu rodovo podmieneného násilia.
Mária Cibulová: Všetky moje lásky (Literárny klub Dúha)
Ide o knižku zozbieraných textov teraz 67-ročnej autorky. Cibulovú evidentne baví veršovať, akurát jej to veľmi nejde – samozrejme, ak jej texty meriam metrom knižne publikovanej poézie, nie zásuvkovej tvorby (pravda, ak by ostali v zásuvke, nemusel som ich merať vôbec). Knižka je plná neinvenčných a remeselne nezvládnutých veršov o všeličom: o láske, matke, krajine a tak ďalej. V tomto zmysle ide o typický básnický inventár. Cibulová sa pritom nevyhne ani lacnému moralizovaniu, vrcholom prekvapenia (nie pozitívneho) sú však niektoré básne z úvodného oddielu, za ktoré by sa nehanbili ani, resp. iba treťotriedni propagandistickí veršotepci: „Klasy zrno sypú, / rastú nové domy. / Štyridsať rokov znie pieseň slobody. // Tvorivo ľud žije, / veda robí divy. / Chrániť mier! Kážu nám tie roky slobody“ (s. 19). Ten, kto ešte dnes hľadá (dobrú) poéziu a hľadá niečo (hodné zapamätania) v poézii, tu zaiste nič také nenájde.
Ján Kamil Beňadik: Za mrežami a ostnatým drôtom (Politickí väzni. Zväz protikomunistického odboja)
Zbierka obsahuje básne napísané počas autorovho väznenia v komunistických väzeniach a pracovných táboroch a vychádza 45 rokov po jeho smrti ako memento doby. Ján Litecký Šveda vo svojom predslove ku knižke píše, že „literatúra či ‚literatúra‘ tu fakt nie je to podstatné“ (s. 11), s čím sa dá súhlasiť. Ide o texty, ktoré nemajú signifikantnú pridanú umeleckú hodnotu, a preto sa predmetnej publikácii nebudem kriticky venovať.
Tibor Parkanský: Zážitkami k poznaniu (VSSS)
Táto debutová zbierka je vyslovene zlá. Autor síce sľubuje (mimochodom, vo fonte Comic Sans) cestu od zážitkov k poznaniu, neraz hovorí o meditácii a píše dokonca aj to, že „oslobodil som sa od zábran / a bezvýznamných rečí“ (s. 33), lenže recipient sa ani náhodou nedopracuje k návodu na správnu meditáciu a tým pádom ani k deklarovanému poznaniu. Zážitky taktiež nie sú opísané konkrétne, preto nehrozí identifikovanie sa so subjektom a prípadný katarzný účinok. To, čo lyrický subjekt prežil, je len vydestilované do abstraktných neinvenčných ničnehovoriacich bezobsažných pseudognóm. Miesto kúpy knižky radšej investujte do meditačnej appky.
