Vyhľadávanie
Básnik proti násiliu
Jána Smreka máme zafixovaného predovšetkým ako majstra ľúbostnej poézie. Smrek však neospevoval len krásy života, reagoval aj na krutosť diktatúr, v ktorých žil. Jeho protivojnová poézia z čias vojnovej Slovenskej republiky je dostatočne známa. Menej je už známe, že sa básnicky neodmlčal ani v päťdesiatych rokoch, keď jeho poetický hlas nemohol preniknúť do oficiálneho kultúrneho života. Do priečinka písal verše, ktoré sú svedectvom, že bol vnímavým pozorovateľom života, a ako spoľahlivý barometer odrážajú dusivú atmosféru perzekúcií a politických procesov. V týchto dňoch Česká televízia odvysielala dokumentárny seriál o procese proti Milade Horákovej a jej spoločníkom spred takmer šiestich desaťročí. Tento proces nebol len justičnou vraždou v súdnej sieni, ale vtedajšia moc preniesla svoju nenávisť proti nevinným obetiam na ulicu. Tisícky súhlasných vyhlásení, medzi ktorými nechýbali ani hlasy významných umelcov tých čias (niektorí sa neskôr stali disidentskými legendami) jej pomohli legitimizovať násilie. Bol tu však aj iný hlas. Ján Smrek 10. júna 1950, teda dva dni po vynesení štyroch rozsudkov smrti, napísal báseň Slávičí spev, verše plné zdesenia a súcitu s nevinnými obeťami.
„Rozsudky smrti. Zase štyri boli. / Počul som o tom večer, svet i ja. / Ráno je. Stavajú sa šibenice / a slávici nič o tom nevedia. // ...Človeka vešať budú: mužov, ženy, / a, Bože, ty len spievaš, oblačný, / život je nádherný, len ľudský nemá ceny / človek je prach, len vták je zázračný.“
Nielen tieto verše, ale aj celá zbierka Proti noci, ktorú písal Smrek v 50. rokoch a mohla vyjsť až roku 1993, je svedectvom, že nepolitický básnik Ján Smrek si v tých časoch zachoval triezvy úsudok a nedal sa zlomiť krutosťou doby.
Ján Bábik
