V súvislosti s Crowfieldskou kliatbou (Vydavateľstvo Slovart) autorky Pat Walsh uvažujem, že asi nie som až taká dospelá, aká by som dva roky pred štyridsiatkou mala byť. Kniha sa mi pozdáva aj napriek zacieleniu na detského čitateľa. Bez námahy vo mne opäť raz vzbudila sympatie voči príbehu s tajomstvom, motívom mágie, povier, mystiky a „softhororovému“ ladeniu. Recenzentka Mary Hoffman v Guardiane vníma knihu ako detskú verziu Mena ruže Umberta Eca. Výrazne jej neprotirečím, rovnako ako dávam za pravdu Nicholasovi Tuckerovi z Independentu a jeho postrehu o tendencii posledných rokov tematizovať v detskej literatúre históriu ako vydarený nosič humanistických názorov. Fantasy kulisy ju robia stráviteľnou pre súčasné – rôznorodými podnetmi rozmaznané, ak nie rovno presýtené – dieťa či tínedžera. Paralelná existencia sveta mágie a vlažného náboženského života v opátstve vedie k precíteniu nebezpečenstva straty kontaktu s prírodou, a teda nenásilné prijatie podprahového ekologicko-etického posolstva. V rozhovore s Nicky Schmidt autorka hovorí o potenciáli postavy štrnásťročného Willa Paynela. Vymyslela ju podľa chudučkého blondiačika, ktorého pozorovala počas cesty vlakom zo St. Albans do Londýna. Dosiahla oveľa viac, ako si predsavzala. Aj vďaka nemu čitateľ autenticky súcití so zraneným chlpatým hobom či múdrym bratom Slimákom, tají dych pri exkurzii do genealógie Zla, opatrne si premeriava nejednoznačného škriatka, s napätím zisťuje, kto je vlastne pútnik Jacobus Bone, uvažuje o dobre maskovanej vine a cestách spravodlivosti a… pritom ani na okamih nepodlieha pátosu, melodráme a s prázdnym efektom naaranžovanému ústupku voči poetike žánru. Odpoveďou na ich hrozbu je možnosť voľby spôsobu čítania: niekto pri ňom pocíti pošteklenie krídlom anjela, iný sa schuti zasmeje na hostine prasnice Márie Magdalény.