Bernard Noël sa postavil proti zneucteniu slov

Pri svojom nedávnom odchode z tohto sveta zanechal Bernard Noël za sebou obrovské dielo, obsiahnuté vo viac ako stovke básnických zbierok, prozaických diel, esejí, divadelných hier, umeleckých publikácií. Bol angažovaným autorom, ale aj angažovaným občanom v tom najlepšom zmysle slova. Nie je jednoduché zmapovať toto dielo a vyznačiť turistické chodníky a vyhliadkové plošiny. Z textov cítiť naliehavosť, no nespolupracujú, čitateľovi sa vzpierajú, nič mu neuľahčujú. Treba čítať ďalej a potom sa vracať, prečítať si ešte ďalšie texty a opäť sa vrátiť, až sa pomaly, veľmi pomaly začína rozvidnievať.

V roku 1969 Noël vydáva pod pseudonymom Urbain d’Orlhac majstrovské dielo eroticko-pornografickej literatúry, román Hrad poslednej večere (v českom preklade Hrad oběti, Host, 2008). Román vychádza v náklade 50 kusov v malom vydavateľstve Jérôme Martineau. O dva roky vychádza reedícia diela už pod vlastným menom autora vo vydavateľstve Jean-Jacques Pauvert.

Hoci už má za sebou dve básnické zbierky, až teraz sa stáva naozaj slávnym, nepochybne aj vďaka obvineniu z poškodzovania dobrých mravov a zákazu distribúcie románu. Na súd ho prídu podporiť okrem iných Jacques Derrida, Claude Gallimard, Philippe Sollers, André Pieyre de Mandiargues. Z obvinenia ho napokon oslobodí amnestia nastupujúceho prezidenta republiky.

Rozprávač a hrdina románu spoznáva v malej rybárskej osade grófku, ktorá žije na zámku na neďalekom tajomnom ostrove. Vydáva sa za ňou a po iniciačnom procese, v ktorom zažíva striedavo sexuálnu slasť a utrpenie, je prijatý do skupiny „Večere“. Členovia skupiny sa spoločným prežívaním slasti usilujú dosiahnuť, aby sa duch človeka stal erotogénnym v celom rozsahu. Jazyk románu je poetický a mystický, scény sexuálneho násilia drsné.

Ani po päťdesiatich rokoch od vydania románu neprestával Bernard Noël dostávať otázky O čo tu vlastne ide? Prečo toľko násilia a krutosti? Odpovedá: „Chcel som túto knihu, aby mi pomohla zbaviť sa obrovskej traumy – nielen mojej, ale celej generácie –, traumy z vojny v Alžírsku. V istom okamihu obdobia gaullizmu sa mi zazdalo, že erotizmus a pornografia by mohli byť vhodnými zbraňami proti bezmocnosti a politickej hlúposti – jedinými zbraňami proti tejto prehnitej a sebastrednej spoločnosti. Okrem toho som si myslel, že mi pomôžu vyjadriť isté veci, ktoré som nevedel povedať inak. Zdalo sa mi, že je lepšie hovoriť o nízkych veciach, ktoré zatiaľ nie sú kompromitované mocou.“

Bernard Noël sa nevedel vyrovnať s násilím alžírskej vojny a francúzskeho kolonializmu a sám sa aktívne zúčastnil ilegálnej činnosti na pomoc alžírskemu Frontu národného oslobodenia. V decembri 1961 ho zatkli a strávil vo väzení niekoľko týždňov. Veľmi ho sklamalo aj vyústenie májových udalostí šesťdesiateho ôsmeho roku a upadol do hlbokej depresie.

Na časovej osi sme sa práve ocitli vo chvíli tesne pred napísaním Hradu poslednej večere, ktorý začal redigovať (náčrt prvých a najdrsnejších kapitol vznikol už v roku 1958) a dokončoval ho v januári 1969. Ako sme sa dozvedeli vyššie, kniha vznikla, vyšla, autor bol za ňu súdený. Pri jej ďalšej reedícíi (J. J. Pauvert, 1975) ju sprevádzal ďalší zásadný text jej autora – Zneuctenie slov. Vznikol na základe obhajobnej reči Bernarda Noëla pred súdom a je to jeho prvý uverejnený otvorene politický text. Autor v ňom uvádza do politického diskurzu ním vytvorené slovo sensure, ktoré si zachováva pôvodný koreň zo slova censure, cenzúra, čo znamená odstraňovanie slov, a výmenou jedinej hlásky dostáva slovo nový, ešte ťaživejší význam: odstraňovanie zmyslu; ide teda o sémantickú cenzúru. Podľa Noëla súčasná spoločnosť stavia svoju legitimitu na slobode slova, absencii cenzúry, no pritom znásilňuje a vyprázdňuje jazyk, zbavujúc slová významu. Odstraňovanie zmyslu slov umožňuje najrafinovanejšie vymývanie mozgov, lebo sa deje bez vedomia obetí.

Upozorňovanie na cenzúru, zneužívanie moci a násilie sa stali konštantným stavebným prvkom umeleckej tvorby autora aj jeho politickej angažovanosti. Počas obdobia normalizácie v roku 1980 Bernard Noël navštívil Československo, stretol sa s Dominikom Tatarkom a o tomto stretnutí a o normalizačnej situácii v našej krajine priniesol svedectvo v podobe eseje Stretnutie s Tatarkom, ktorú uverejnil vo vydavateľstve Talus d’aproche v roku 1986.

Jazyk, reč, telo a telesnosť jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach tvorili výraznú konštrukčnú líniu v celej básnickej tvorbe Bernarda Noëla, za ktorú bol mimoriadne oceňovaný. Stal sa laureátom najvýznamnejších básnických cien doma i v zahraničí, výraznou  mravnou autoritou. Slovenské literárne prostredie má veľké podlžnosti voči tejto veľkej osobnosti francúzskej literatúry.