Vyhľadávanie
Dobre temná exkurzia
Dominik Dán: Beštia
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006
Ako fanúšik detektívky som sa nespravodlivo skepticky staval k slovenským a českým predstaviteľom tohto žánru. Jednoducho mi atmosféra domáceho kriminálneho prostredia nevoňala tak, ako povedzme ponurosť staroanglických sídiel, hektickosť moderných amerických veľkomiest alebo tajomný svet mafie a medzinárodných gangov. Dominik Dán je aj z tohto dôvodu pre mňa asi najpríjemnejším prekvapením posledných mesiacov.
Beštia zapadá z časového hľadiska pred jeho dve predošlé knihy – Popol všetko zarovná a Nehanebné neviniatko – odohráva sa tesne po zamatovej revolúcii. V období, keď sa názvy ulíc a ľudia na vedúcich postoch menili ako tuhy do pentelky, bola Verejná bezpečnosť inštitúciou, ktorej premenovanie na terajšiu Políciu bolo len začiatkom prevratných zmien.
Kriminalita bola v období socializmu vďaka tvrdej ruke režimu a takmer neobmedzeným právomociam Verejnej bezpečnosti mimoriadne nízka. Po otvorení hraníc však aj slovenské podsvetie vycítilo svoju šancu a vďaka reorganizácii a chaosu v policajnom zbore posilnilo svoje postavenie. Prácu ochrancov zákona však skomplikovala najmä zbytočne benevolentná amnestia Václava Havla, keď sa na slobodu popri politických väzňoch dostali aj vrahovia a násilníci.
Jeden z nich je aj hlavnou postavou románu Beštia. Autor sa priamo inšpiroval príbehom slovenského masového vraha Ondreja Riga, ktorý sa do análov československej, nemeckej a holandskej kriminalistiky zapísal mimoriadne brutálnymi vraždami niekoľkých žien.
Príbeh sa začína v júni 1990. Na predmestí Mníchova sa začína krvavá cesta masového vraha, poháňaného túžbou po krvi a tajomným Hlasom vo svojej mysli. Už po druhej brutálnej vražde sa náhodou ocitne v rukách spolkovej polície, je však prepustený a presúva sa do Holandska, kde vo vraždení pokračuje. Zameriava sa na osamelé ženy, okráda ich a vraždí v spánku. Nakoniec sa vracia na Slovensko. Čitateľ sa zoznamuje so sympatickým tímom vyšetrovateľov známym z predošlých Dánových kníh – veteránom Burgerom, ambicióznym nováčikom Krauzom, bývalým eštebákom Canisom alebo v závere knihy nastupujúcim Jozefom „Chosé“ Fischerom.
Oproti terajším vyšetrovacím metódam sa vtedajšie oddelenie vrážd muselo spoliehať viac na vlastné schopnosti, intuíciu a predvídavosť. O počítačoch mohli vyšetrovatelia naozaj len snívať, mobily mali veľkosť tehly a identifikácia prostredníctvom DNA bola veľkou neznámou. Práve ona však zohráva v závere knihy podstatnú úlohu.
Autor autenticky a fundovane odhaľuje nielen vyšetrovanie, ale aj obyčajný život detektívov. Pripomínajú trochu 87. revír Ed McBaina, jeho imaginárna Imola však nie je Bratislava (v knihe Naše mesto). Policajti sa namiesto obeda v talianskej reštaurácii rozhodujú medzi treskou a parížskym šalátom, jazdia v starých žigulákoch a smrdia únavou a potom. Všetkých spája jedno – túžba dolapiť vraždiacu beštiu. Dán odľahčuje temný príbeh svojím zmyslom pre humor, vzájomné doberanie sa detektívov je drsné, no kamarátske, výsluch zlatníckeho pomocníka Karola vás rozosmeje k slzám.
Slovenský čitateľ môže bez strachu z prvoplánovej snahy autora o získanie pozornosti siahnuť po Beštii ako po detektívke vysokej kvality porovnateľnej s dielami renomovaných zahraničných autorov. Navyše mu bude vďaka známemu prostrediu a reáliám ponovembrového Československa príjemnou, aj keď temnou exkurziou do nedávnej minulosti.
Vladimír Radosa
