Blýska sa na lepšie časy?

Medzi prozaickými debutmi prevláda z formálneho hľadiska tradičné rozprávanie, textových experimentov je málo. Mnohých autorov znepokojuje sociálna problematika, do popredia často vystupuje téma rodiny, rodu, plodnosti. Objavujú sa konfrontácie s národnou minulosťou, najmä v dielach zameraných na obraz regiónu. V roku 2019 sa objavila nejedna próza, ktorú netreba ospravedlňovať poznámkou „na to, že je to debut, to nie je zlé“.

Do hodnotenia minuloročných debutov sa dostalo 23 textov. Ide o výberový prehľad diel, ktoré majú potenciál zaujať či už v dobrom, alebo v zlom. Väčšina z nich predstavuje „pravé“ debuty, t. j. prvý publikačný počin, patria sem však aj také diela, ktorých autori už predtým niečo vydali (zbierku poézie, knižku pre deti...), no v roku 2019 prvýkrát vo svojej kariére vydali umeleckú prózu. Spomenieme aj zopár textov z literárnej súťaže Poviedka: pre jednotlivých autorov to síce nebol samostatný knižný debut, ale v rámci zbierky ocenených textov je to ich prvé knižné vystúpenie. V tejto súťaži navyše začínalo viacero významných slovenských spisovateľov (Márius Kopcsay, Balla, Ivana Dobrakovová, Richard Pupala), preto je zaujímavé sledovať, aké literárne tendencie môže súťaž anticipovať.

Hodnotenie debutov je rozdelené do štyroch kategórií, pričom ide skôr o voľné okruhy než pevné obruče; niektoré z diel by sa dali zaradiť aj do viacerých skupín. Sú definované najmä tematicky, resp. motivicky. Prvú skupinu diel spája regionálno-folklórny rámec, ktorý vychádza zo slovenskej priestorovej i kultúrnej periférie a dôležitú úlohu v ňom zohráva pamäť a čas. Druhú kategóriu predstavujú prózy subjektu. Dotýkajú sa problematiky identity, vzťahu k sebe i svetu a vekovo sa orientujú na obdobie mladej dospelosti. V tretej kategórii, s názvom „ženské písanie“, sa ocitli knihy, v ktorých sa objavujú isté šablóny žánrovej literatúry určenej pre ženské čitateľky, zdôrazňujúc najmä city a vzťahy,  existuje v nich však aj žánrový presah smerom k umeleckej literatúre. Poslednú skupinu predstavujú prózy príbehu. Tá je najpočetnejšia i najpestrejšia, pokiaľ ide o použité umelecké postupy. Jednotiacim momentom je dôraz na pútavosť príbehu prostredníctvom dynamického napredovania, bohatej fabuly, prekvapení či budovaní napätia v čitateľovi.

Diela prvých dvoch skupín, regionálno-folklórne texty a prózy subjektu, sú umelecky ambiciózne. Nesnažia sa len zabaviť, skrátiť dlhú chvíľu, nie sú ani určené pre široké masy. Očakávajú náročného čitateľa, ktorý si nevezme do rúk knihu s cieľom oddýchnuť si, ale ocení komplikovanú štruktúru či štýlovú špecifickosť a spolu s autorom sa bude prebojovávať k zmyslu. Niekedy to bol skutočne boj, prehraný občas už po pár stranách. Obdivuhodná je však snaha týchto autorov komunikovať svoj pohľad na svet bez toho, aby sa mu chceli nekomplikovane a prvoplánovo zapáčiť.
Texty „ženského písania“ a príbehové prózy sú zas určené práve širšiemu publiku. Spájajú ich overené literárne postupy, ako pritiahnuť aj udržať čitateľovu pozornosť: sociálna tematika vzbudzujúca empatiu s postavami, sentiment, idealizácia, dôraz na dej, jeho (ne)čakané rozvíjanie, vpády fantastiky a strašidelnosť. Využívanie týchto „trikov“ vôbec neznamená, že musí ísť o literatúru na kvalitatívne nižšej úrovni. Len tu autori neskrývali snahu vyjsť čitateľovi v ústrety, občas ho i prosto jednorazovo pobaviť a zaujať.

Región, folklór
Anton Eliáš v recenzii knihy Laurus ruského spisovateľa Jevgenija Vodolazkina napísal: „Po turbulentných rokoch rozpadu Sovietskeho zväzu a chaosu, spätého s krachom budovania konceptu ,sovietskeho občana´ v závere 20. a v prvých dvoch desaťročiach 21. storočia, ruská literatúra stála pred otázkou hľadania novej identity ruského človeka. Jednou z ciest, po ktorej sa v takýchto situáciách obvykle siaha, je návrat ,ad fontes´, návrat k národnej minulosti, k tradíciám a hodnotám overeným časom.“ (Knižná revue, 30. roč., č. 3, s. 16) Analogický pohyb si možno všimnúť aj v slovenskej literatúre, a to naprieč žánrami od románovej tvorby po lifestylové populárne texty či kuchárske knihy. Manifestuje sa u nás najmä záujmom o národnú minulosť, remeslá a folklór, ktorý je kľúčom k spoznávaniu minulosti i prítomnosti.

Lucia Pastierová Čarná vo svojej debutovej knihe Hladko obratko, ktorá je zbierkou jej krátkych reflexií, zamyslení o živote, k názvu poznamenáva, že „je to krásna metafora celého nášho života. Raz sa nám darí, veci idú hladko a vezieme sa na vlne úspechu. Potom prídeme na koniec riadka a všetko sa obráti. Musíme sa ,preštrikovať‘ cez prekážky a problémy a často sa aj hlboko ohnúť. Zámerne som použila túto ,štrikovaciu´ paralelu. Verím, že v minulosti boli práve ručné práce príležitosťou, ktorú ženy využívali na osobnú meditáciu, mali čas na premýšľanie, na rozhovor s priateľkami (...) hoci my sme ihlice vymenili za šálky s kávou, vždy vieme, ktorá z nás je na tom hladko a ktorej sa to v živote zaplietlo. Prajem všetkým čitateľkám a čitateľom hladké čítanie.“ (s. 9)

Záujem o národnú tematiku vo folklórnej podobe pritom u nás nie je nejakou novinkou. Objavuje sa v umení a kultúrnej sfére, je už aj etablovanou súčasťou marketingových stratégií. Značka „slovenské“ dobre predáva. S dešpektom to komentuje aj rozprávačka Kataríny Kucbelovej v knihe Čepiec: „(...) nerozumiem, prečo máme na Slovensku namiesto reštaurácií koliby, drevenice na všetko, pri diaľnici, medzi panelákmi, v meste aj na vidieku. Drevenice ako zastávky autobusov, bývalá škôlka prestavaná na drevenicu a pizzeriu s unifikovanými dekoráciami zo šúpolia, hoci v polovici krajiny bolo na kukuricu príliš chladno. Kaderníctvo v drevenici, drevenica ako kaviareň Venezia (...) nechcem mobil s folklórnym krytom, mikinu so strojovou výšivkou, tašku z modrotlače, nevyšívam odkazy tretiemu tisícročiu krížikovým stehom, nechcem precedený univerzálny folklór, folklór na tri kliky, instafolklór.“ (s. 10)

Kucbelová je známa slovenská poetka, ktorá po štyroch básnických zbierkach vydala prozaický debut. Jeho fabula je jednoduchá – protagonistka chodí k starenke Iľke na Šumiac učiť sa, ako ušiť čepiec. Sujet i štruktúra sú už oveľa komplikovanejšie. Celá próza sa odohráva v pásme rozprávača, čím získava formu intenzívnej osobnej výpovede. Rozprávačka sa vydáva na cestu, a to dvojakú – vonkajšiu i vnútornú.

Vonkajšia predstavuje samotné cestovanie na Šumiac, špecifický región so špecifickými problémami, pričom do popredia vystupuje problém hranice – kultúrnej, civilizačnej, národnostnej, jazykovej, časovej: Šumiac a zvyšok Slovenska, jeho minulosť a prítomnosť z hľadiska politiky i sociálnych dôsledkov, spolu(ne)nažívanie Šumiačanov s Rómami. Hranice sú tu neviditeľné a predsa nepriepustné. Hlavná postava postupne prerozpráva neľahký životný príbeh staršej ženy, spoznáva Iľku aj tento stredoslovenský kraj „pod Kráľovou hoľou, národným symbolom, strechou Slovenska.“ (s. 8)

Veľkú pozornosť venuje práve pozorovaniu Rómov, ktorí v zobrazeniach tohto „národného symbolu“ v médiách i umeleckých dielach zväčša absentujú: „Jar priniesla smeti a zrazu vidieť aj viac tehotných dievčat, toto nie sú legendy, sú naozaj mladé, majú okolo pätnásť, presne ako chalani z prechádzky, niektoré aj menej. Iľku to poburuje, opäť to počúvam, dávky, peniaze, nechce sa im robiť. Ale prečo by deti mali robiť? Robia si deti pre peniaze, to počúvam, len mne sa nezdá, že by tie deti, čo nevedia poriadne po slovensky, keď vedia, píšu si v škole zamilované valentínky, uvažovali takto konkrétne, premyslene o peniazoch.“ (s. 67) Pomyselný dialóg protagonistky s obyvateľmi o Rómoch sa vinie celou knihou. Úvahy sa zvyknú končiť refrénovitou „replikou“ majority: „Ale my tu s nimi žijeme.“ (s. 134)

Vlado Barborík upozornil, že „Kucbelovej protagonistka sa do sveta prostých ľudí vydáva s rešpektom, ale nepovie o ňom nič, čo by obstálo samo osebe a bez nej: nevypovedá o ňom, ale o svojom vzťahu k nemu, neprináša poznanie, ale postoj a emócie.“ (Kritická ročenka, 2020, s. 92)

Čepiec preto možno považovať aj za prózu subjektu. Nie sú to etnografické zápisky. Väčšmi než región tu spoznávame Kucbelovej hrdinku. Jej vnútorná cesta sa odvíja paralelne s postupným vyšívaním čepca a je akousi cestou z vnútorného chaosu, disharmónie. Vyšívaním dáva problému tvar, predstavuje pre ňu súkromnú terapiu. Ukladanie stehov vedľa seba ide paralelne s pôžitkárskym ukladaním a zbieraním slov: narichtované, kontik, kapka, triasne, oringle, riabkané... Jazyk rozprávačka vníma ako pamäť a spoznávanie folklóru je modifikáciou vzťahu k minulosti – osobnej i národnej. Pozvoľna sa v knihe objavujú narážky na zväzovanie – jednak čepiec, ktorý „musí držať“ (s. 29), ale aj príslovia, frazémy: rozprávačka si musí dať polievku, inak sa vnuk neožení, spomienky Iľky na nespočetné množstvo úsloví a rituálov v ich rodinnom trojgeneračnom dome...

Sociálne zväzovanie je tu v kontraste s pretrhanými rodinnými väzbami rozprávačky. Najdôležitejšou osobou v jej mladosti bola babka, „pevný bod v mojom detskom živote“, (s. 43) zatiaľ čo „mama chýbala alebo odchádzala“ (s. 72). Nachádza medzi Gizelou a Iľkou paralely. Tie sú celkovo významným konštrukčným prvkom Čepca, rovnako ako parataxa. V Kucbelovej texte má parataxa podobu kontrolovaného skladania prózy pomocou jednoduchých viet a pomerne izolovaných myšlienkových blokov. Tie sú rámcované samostatne vyčlenenými vetami zvýraznenými boldom, často majú až gnómickú povahu.

Dej románu Dominiky Madro s názvom Svätyne sa odohráva niekedy v 17. – 18. storočí, hoci konkrétny čas nie je pre dielo určujúci. Dôležité je všeobecné situovanie deja do minulosti vzdialenej nášmu bezprostrednému poznaniu. Vzniká tým priestor pre autorskú fikciu, neurčitosť i tajomnosť – a to sú aj hlavné atribúty tohto románu. Jeho leitmotívom je rod, rodenie a základnou témou aktuálnosť problému (ne)plodnosti a hodnoty ženy ako človeka, ktorá sa od tejto schopnosti priamo odvíja.

Dejové napredovanie súvisí s postupným osvetľovaním komplikovaného vzťahu troch hlavných postáv – Rodany, Jaška a Višniačky. Rodana Uhliarová je dedinská outsiderka s narušeným sociálnym pozadím. Matka ju odvrhne, a preto ju vychováva babica Višniačka. Tá v Rodanu verí, chráni ju a naučí ju svojmu pôrodníckemu remeslu. Vytvoria si hlboký vzťah, ktorý sa prejavuje najmä na neverbálnej, až nadprirodzenej úrovni. Jašek je Rodanina osudová láska, avšak silný spoločenský tlak na splodenie potomka a Rodanina neschopnosť v danom čase tieto požiadavky naplniť spôsobia, že Jašek svoju ženu opustí a začne nový život s novou, plodnou ženou.

Vnútorný život aj vonkajšie prežívanie sú značne redukované, zatiaľ čo jazyk je štylisticky nákladný, až barokový, bohatý na umelecké jazykové prostriedky. Samo osebe to nie je chyba, ale na veľkej ploche to značne unavuje, stráca sa rytmus a dielu dochádza dych. Niektoré úseky sú však mimoriadne pôsobivé. Sú to najmä lyrické evokácie priestoru, z ktorých cítiť autorkino silné očarenie rodným krajom, jeho dedičstvom prírodným a kultúrnym (v podobe zvykov a povier). Vtedy jej výraz nadobúda pátos i sugestívnosť, ktoré pripomínajú lyrizovanú prózu medzivojnového obdobia, napríklad v časti, kde protagonista Jašek reflektuje odchod z rodného kraja a zároveň od manželky Rodany: ,,Pustina. Moja nová zem je pustina. Zelená sa pri niekoľkých domoch (pod mojimi oknami ani pár stebiel), ľahko uschýna, ťažko bujnie. Na kopaniciach bolo strieborné slnko – len jemne kvaplo na lúky, aby bdeli zelené, pre Myjavu sa z neba odtŕhali žiare, na Myjave rástla dobrá tráva – jej som mal starnúť na hlave. Na Myjave sa zlesievalo – toľko koreňov a výhonkov. Mojich koreňov. Ach, korienky, ktoré sa tam ešte nepočali. Neuvidím z nich nič. Tu vidím všetko. (...) Myjava. Rozmarínové poléčko. Zasadené medzi ľuďmi, vyhriate očami Boha. Myjava. Sivá teraz ako diaľka, voľná ako plamene, horľavá navždy ako nevera.“ (s. 97)

Román Svätyne vychádza z prózy Svätyňa, s ktorou Dominika Madro vyhrala v roku 2016 v súťaži Poviedka prvé miesto. Aj v roku 2019 sa medzi ocenenými poviedkami ocitli v zbierke také, ktoré pripomínajú v našej literatúre známe spojenie archaicko-archetypálneho príbehu s lyrizáciou výrazu, próza Pavlove rajčiny Michaely Macejkovej – urbanovská svojou expresionistickou disproporciou reality v prospech optiky hlavnej postavy a miestami jemne švantnerovská ťažko tlmenými temnými pudmi: „Voda v rieke pokojne plynula, keď Pavol oprel bicykel o strom a zišiel k brehu, vždy na tom istom mieste, potom sa rozkročil, široký a mocný, aby čo najväčšmi občiahol túto zem, najúrodnejšiu v chotári, vlhkú a ťažkú, takú ťažkú ako srdce človeka, keď v ňom čosi hlodá, a rieka stále pokojne plynula, široká a mocná, aby sa čo najviac vody prevalilo suchou, piesčitou krajinou a povymývalo nánosy obyčajných ľudských hriechov, a aby zúrodnila svoje brehy, aspoň tie tenké pásy hliny, na ktoré sa akurát zmestil jeden silný chlap so svojou krivdou.“ (s. 118)

Prózy subjektu

Už desaťročia sa medzi umelecky najambicióznejšími dielami súčasnej slovenskej literatúry hojne vyskytujú diela, v ktorých je Ja centrom prozaického sveta. Nie je to inak ani v minuloročných debutoch. Ide o knihy, ktoré sa dotýkajú problematiky identity, vzťahu k sebe i svetu a vekovo sa často orientujú na obdobie mladej dospelosti (20 – 40 rokov). Majú dvojakú podobu – obľúbenou formou sú jednak asociatívne reflexívne pásma, ktoré sprevádza latentne prítomný dej, ale vyskytujú sa tu aj prózy väčšmi postavené na príbehu. Tie majú často blízko k žánru výchovného románu.

Medzi „príbehové“ patrí román Anny Metisovej Daj každému dňu šancu. Jeho protagonistkou je dvadsiatnička Hana. Príbeh sa začína jej odchodom zo stredného Slovenska; chce si totiž vyskúšať, aké to je, žiť na vlastnú päsť. Veľké cestovanie za novým životom je na slovenský spôsob – trvá 3 hodiny vlakom. V novom domove postupne spoznáva ľudí aj samu seba. Jazykovo je Metisová pomerne zručná, ale motivácia deja, konštelácia a správanie postáv pôsobia neautenticky. Nezvyčajne všímaví a filantropickí ľudia sa tu idú pretrhnúť, aby zachránili nesympatickú, málovravnú a odmeranú Hanu, ktorá pre traumu v detstve postavila okolo seba mohutné hradby neprístupnosti a letargie. V texte sa vyskytujú samé „náhody“, páchne z neho romantická osudovosť. Veľa sa v ňom plače, je to pubertálne v dobrom i zlom zmysle, emocionálne, až patetické: „Bez premýšľania vstanem a podídem bližšie k zrkadlu, aby som si mohla dôkladnejšie prezrieť tú mladú ženu, akoby som ju videla prvýkrát v živote. Očami sústredene preskúmam jednotlivé črty tváre: stisnuté pery, kruhy pod očami, vrásky na čele, hnedé vlasy vyčesané do neforemného drdola a skľúčený výraz. Rezignovane pokrútim hlavou. Naozaj som toto ja? Vôbec sa nespoznávam. Končekmi prstov sa dotknem chladného zrkadla na mieste, kde mám líce. To si ty. Z oka mi vypadne slza a zanechá na líci slanú stopu.“ (s. 139 – 140)

Na príbehu je založený aj Veľký román Petra Gärtnera. Jeho provokatívne zvolený názov prirodzene vzbudzuje u čitateľa očakávania, či sa v jeho rukách skutočne ocitol veľký slovenský román, pre zmenu nielen hmotnosťou či počtom strán. Protagonistom diela je Martin Komínek, 30-ročný muž, ktorý sa každý rok snaží získať od Literárneho inštitútu grant na napísanie románu, a napokon ho aj dostane. Tým sa začína vlastný Martinov príbeh písania. Autor tak nastolil jeden zo žánrových rámcov prózy – román v románe. Názov Gärtnerovho i Martinovho diela je totožný, rovnako ako počet strán ich kníh. Je to teda príbeh o písaní príbehu, pokus o vytvorenie „hrdinu našich čias“, postavy, ktorá by prezentovala istý typ súčasného človeka. Zhodou okolností sa Martin ocitne vo svojom rodnom meste a v byte svojich rodičov pracuje na svojom diele. Písanie románu a návrat domov je zámienkou pre rekapituláciu života hlavného hrdinu, oživovanie jeho spomienok na detstvo, preplietanie všeobecnej histórie so súkromnou (Nežná revolúcia, 90. roky). Prechádza od svojho detstva po tínedžerské obdobie, túžbu stať sa novinárom, napätý vzťah s rodičmi, ktorí chceli, aby sa dal strojársku dráhu. Medzigeneračný konflikt vytvára ďalší žánrový rámec prózy, možno ju vnímať aj ako výchovný román, sledujúci vývoj jedného života, zápolenie s prekážkami a putovanie k jeho zmyslu. Túžba napísať román má byť Martinovou satisfakciou; chce sa vysloviť, definovať svoj postoj voči obdobiu socializmu, ktoré síce poriadne „nezažil, ale veľmi determinovalo jeho život.“ (s. 13)

Tento slovenský Martin Eden pritom píše v podmienkach permanentného citového napätia prameniaceho v komplikovaných rodinných vzťahoch. Pracuje na ledva fungujúcom notebooku, ktorý mu neskôr aj zhorí, pričom nad ním stále visí Damoklov meč dlhov a zmluvy s literárnym inštitútom. Pohybuje sa, navyše, v malomeste, ktorého obraz je pomerne deziluzívny. Gärtnerova próza je pokusom o zachytenie istej individuálnej, ale i generačnej skúsenosti. Dielu nechýba sentiment  ani pátos, ale vyvažuje ho sympatická provokatívnosť, humor a irónia.

Práve tie by prospeli novele Pre teba sa postavím proti sebe od Ivany Komanickej. Tá už patrí k druhému typu próz subjektu. Jej príbeh osciluje medzi problematickým milostným vzťahom muža a ženy (protagonistky a Lúskača) a večným konfliktom otca hlavnej hrdinky s inštitúciami. Ale skutočne len osciluje, aj to pomerne neurčito. Základné dve sujetové línie, posuny vo vzťahoch, rytmus i smerovanie prózy majú formu nezáväzného asociatívneho prúdu. Rozprávačka hovorí často vzrušene, no nezrozumiteľne: „Bolo to v ten istý večer, keď som videla niečo, čo som vidieť nepotrebovala, nevedela som, prečo sa mám dívať a prečo ma nechajú dívať sa. Viedla som reči s niekým vedľa, zdalo sa mi, že títo ľudia odvedľa do môjho života vstupujú stále viac a viac a ja sa nedokážem brániť. Alebo toto bola moja obrana?“ (s. 73) Je to kniha o subjekte, ktorý hľadá samého seba. Čitateľ sa však môže v diele ľahko stratiť.

Podobne je na tom práca Hany Hanus s názvom Zabiť matku. Je to próza značne zmäteného subjektu. Aj tu je témou sebahľadanie, no nedá sa povedať, že by táto cesta k sebe bola príjemným čitateľským zážitkom. Ešte aj tie gestá, rojčivé kreslenie prstom do vzduchu, po tele, sú ako u Komanickej, rovnako ako bohémske etudy, surrealistické ohýbanie reality a tematizovanie písania, oslabená fabula, často nenadväzujúce a nezmyselne pôsobiace dialógy. A v centre tohto všetkého svojská protagonistka. Oblíže z obrusu kvapnutý kečup: „Nechutí ako moja krv, ktorú som kedysi oblizla z použitej menštruačnej vložky v snahe na vlastnom jazyku zistiť, čo za tajomstvá skrýva moje vnútro,“ (s. 12 – 13) čuduje sa.

Rokenrol v hlave Karolíny Uherčíkovej spája s knihami Komanickej a Hanus skromná fabula, ktorej sujetové spracovanie text značne predĺži, no vo výsledku neveľmi obohatí. Sú to lyricko-reflexívne etudy, niekedy filozofovanie, občas i mudrovanie. Leitomotívom je problém identity a komunikácie. Tieto problémy súvisia i s typom človeka, ktorým je rozprávačka – „umelec života“, rojko: „Vďakabohu, že nerozumiem politike. V mojom svete má totiž oveľa väčší význam kresliť kriedami na chodník vesmírne rakety s pohonom na dobré slovo.“ (s. 14) Najzaujímavejšie pasáže sú tie, kde sa prejavuje rozprávačkin intenzívny vzťah k mestu.

Próza Ďakujem za svinské oči Maroša Bafiu v zbierke súťažných textov Poviedky odkrýva vnútro netypického rozprávača. Ide o mladého muža postihnutého fyzicky aj psychicky, jeho konfliktný vzťah so svetom odráža vnútorný rečový prúd, z ktorého mrazí: „Mal som u nej obľúbené miesto. V kuchyni medzi kuchynskou linkou a chladničkou bola päťdesiatcentimetrová medzera. (...) Kým spala, vopchal som sa do medzery a vždy som si privolal spomienku spred niekoľkých rokov, ako mladý chlap zapichol svoju priateľku počas jánskych ohňov. Jej telo zabalil do spacáka a naložil ho do vozíka. Na ceste ho chytila polícia. (...) Nechcel som, aby sa toto obdobie, keď som sa mohol o ňu starať, obdobie sedenia v medzere, premýšľajúc o mŕtvej žene zabalenej v spacáku, skončilo.“ (s. 20 – 21) Autorovi sa v poviedke podarilo vytvoriť presvedčivý pohľad do narušeného vnútra človeka, čitateľa udržuje v napätí medzi empatiou a odporom k odpudivému subjektu.

„Ženské písanie“
Úvodzovky v názve kategórie majú signalizovať, že ho treba brať s rezervou. Nejde nevyhnutne o knihy, ktorých autorkami a čitateľkami sú ženy. Väčšinou to však platí. Tento typ žánru je postavený na príbehu, významnou črtou je akcentovanie medziľudských vzťahov, ktorých zobrazovanie máva prvky sentimentalizmu. Z debutov v tejto skupine bližšie predstavíme dva tituly.

Prvým je Tajomstvo denníka Hany Dudinskej. V úvode knihy autorka pritiahne čitateľovu pozornosť tabuizovanou témou incestného vzťahu. Petra nájde denník svojej dcéry a narazí na vetu: „Večer som sa kúpala. Otec zase vliezol za mnou do vane holý. Bol to HNUS!“ (s. 7) Postupne rozvíja príbeh založený na tomto podozrení. Typické sú pre ňu košaté, čačkané vety, v ktorých každé podstatné meno sprevádza prídavné, napríklad v opise kaviarne, kde sa stretnú dve protagonistky: „Stolíky v elegantnom tmavozelenom odtieni s okrúhlymi mramorovými doskami a čierne kovové kreslá obložené mäkkým čalúnením priam pozývajú k posedeniu pri voňavej šálke kávy a k rozhovoru s priateľmi. (...) Chlad nablýskanej dlažby zmierňuje netradičný koberec zo strižnej vlny s minimalistickým kvetinovým vzorom, deliaci plochu miestnosti takmer na identické polovice. Vnútorný dizajn dotvárajú čiernobiele fotografie a kresby tematicky ladené v štýle filmového priemyslu. A k tomu množstvo drobností, sošiek, kurióznych predmetov a postavičiek, ktoré našli svoj domov na regáloch, poličkách, v závesných priehľadných skrinkách alebo len tak voľne visia v priestore.“ (s. 17)

Zračí sa v tom autorkina snaha o presnosť, úsilie vyvolať prostredníctvom detailov v čitateľovi podrobné vizuálne predstavy aj zosilniť dojem autentickosti. Veľká pozornosť sa venuje oblečeniu postáv. Pri toľkých postavách v románe je však čítanie o všetkých tých trojštvrťových kabátikoch, členkových čižmičkách a vysokých poltopánkach z velúrovej kože s úzkym lemom imitujúcim vykrajovanú čipku percepčne značne únavné. Že autentickosť je dôležitá, naznačuje úvodné autorkino slovo (hoci formulované trochu šalamúnsky): „Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, udalosťami a miestami je možná. Je to život okolo nás a my sme jeho súčasťou.“ Pôsobivou stránkou diela, ktorou aspoň miestami vykračuje zo žánrovej literatúry smerom k spoločensko-kritickému románu, je presvedčivo stvárnená problematika sociálnej práce. Kamila zápolí s byrokraciou, prichádza do priameho kontaktu s frustrovanými ľuďmi s problémami, čelí neustálym konfliktom, agresivite. Zároveň odkrýva, akému tlaku je človek na pracovnej pozícii, kde rozhoduje o ľudských osudoch a životoch, najmä o budúcnosti detí, vystavený. 

Gréta Fábryová v dvojnovele Do neba ma nevezmú tematizuje rodinné vzťahy. Ukazuje, aké dôsledky môžu mať rozhodnutia a činy nielen bezprostredne na deti, ale aj na ďalšie generácie. Vo svojej knihe sa nad tým zamýšľa aj Kucbelová, napr. keď jej hrdinka premýšľa o vzťahoch vo vlastnej rodine. Spomína na sestru svojej babky Gizely, Vilmu, ktorá „bola preferované a milované dieťa, možno ešte viac ako ich brat, tým Gizela trpela, to jej naformátovalo život, neskôr mojej mame a mne.“ (Čepiec, s. 35) Fábryovej dielo je však literárne oveľa prostejšie. Hlavnými hrdinkami sú Tereza a Hana, dcéry alkoholikov. Príbeh je postavený na nefunkčných vzťahoch v rodine a obrazoch násilia.

Krátke exkurzy do minulosti (detstvo, dospievanie) vysvetľujú príčiny neutešenej situácie aktuálneho deja v knihe. Tereza sa vydá za muža, ktorý je spočiatku v jej očiach protikladom jej otca násilníka, no napokon sa aj z Fera stane surový alkoholik, dokonca raz znásilní svoju švagrinú Hanu. Obrazy sexu sú surové, odcudzené: „Bol vysoký a svalnatý, silnejší ako Hana, ktorá sa nestihla ani spamätať a už ležala pod ním na zemi. Vnikol do nej nenásytne a rýchlo. Z úst mu páchla borovička. Hanu napínalo na zvracanie. Hýbal sa na nej ako odporný červ.“ (s. 22) Pripomína tým spôsob, akým zobrazuje pohlavný styk Dominika Madro vo Svätyniach. 
Hana pracuje ako zdravotná sestra, žije najmä životom pre iných, čo sa podpisuje na jej psychike a závislosti od liekov na spanie. Sentiment diela sa prejavuje v idealizácii sestier. Hana je nielen príkladne mravná, ale aj krásna, hoci sa to márne snaží zakryť všemožnými spôsobmi: „Namiesto bielo-modrej slušivej uniformy, akú nosili ostatné kolegyne, si Hana obliekala široké neforemné nohavice a voľnú halenu. Vlasy si stiahla do prísneho drdola a na oklamanie nepriateľa, ako si akciu pomenovala, začala nosiť veľké okuliare v kostenom ráme.“ (s. 22). Napriek tomu po nej idú všetci muži v okolí a pred nemocnicou ju dokonca zastaví skautka modelingovej agentúry.

Problémy nastolené v knihe sú ľudsky závažné, ale literárne schopnosti spisovateľky im nestačia: keď sa snaží pomenovať hĺbkové krízy postáv, vyznieva často banálne: „Hnev, ktorý voči svojim rodičom roky cítila, bol stále v nej. Horel silným plameňom a vyčerpával ju. Bolo ťažké s takým silným ohňom vo svojom vnútri žiť.“ (s. 40) Nevyhýba sa ani klišé: „Roman ju čakal pred školou a pozval do kina. Svet bol zrazu modrý. Ako slnko v Romanových očiach, ako obloha umytá letným dažďom. Blanke sa zdalo, že sa v tej modrej utopí.“ (s. 69)

Aj v tejto knihe sa objaví odkaz na slovenský štát a minulosť ostrakizovanej Haninej babky. Na povrch vypláva rodinné tajomstvo. Hana chce „vykúpiť babkin hriech.“ (s. 57)

Druhou novelou je príbeh o Terezinej dcére Nitke (plným menom Hortenzia Veľká), smiešne hyperbolizovanej knihomoľke: „V kníhkupectve bola Nitka schopná minúť všetko, čo mala pri sebe a keby boli ochotní dávať na sekeru, pokojne by sa aj zadlžila, ba možno by aj dušu zapredala za dobrú knižku.“ (s. 64)  Je najmladším dieťaťom, útla vzrastom, svet sa snaží zaujať vedeckým bádaním.
Zo „ženského písania“ možno spomenúť aj debut Macocha od autorskej dvojice Tatiany Michalkovej a Edity Návratkovej, ktoré tiež siahli po sociálnej téme, v sentimentálne ladenej ženskej próze nie výnimočnej, podobne ako autorka píšuca pod pseudonymom Laura Krauz v románe Príbeh zo skúmavky, ktorý je „skutočným príbehom“ tematizujúcim (ne)plodnosť. „Skutočné príbehy“ prináša aj Nikoleta Vujisić vo svojej knihe Neinstantne krásna, ktorú venuje príbehom ľudí s poruchou príjmu potravy. Primárne je určená čitateľom, ktorí s týmito chorobami majú priamu či nepriamu skúsenosť. Napokon možno medzi debutmi „ženského písania“ spomenúť aj Ninu Frisby a jej Pokušenie s vôňou Gucci. Rozprávačkou je mladá žena, ktorá spolu s partnerom pracuje pre spoločenský týždenník Ulica: ona sa venuje domácemu šoubiznisu, on zahraničnej politike. Román sa zameriava na svet módy. 

Prózy príbehu

Zo žánrového hľadiska i tematiky ide o najpestrejšiu skupinu debutov. Spája ich dôraz na bohatý dej, prekvapivé zauzlenia i rozuzlenia, na budovanie napätia. Niektoré stoja na vytváraní obrazu spoločnosti (odhaľujú, ako pracuje mafia, jej prepojenie s politikou, korupciu, úrady...), iné na príbehu ako takom a jeho pútavosti, ktorá sa neodvíja od konkrétneho miesta a času.

Rozprávačom prvého z týchto debutov s názvom Otoč sa od Juraja Gerbela je egocentrický doktorand Andrej Bojar, ku ktorému jedného dňa príde blondína s tajomným zápisníkom, čím sa spustí vlna nečakaných zvratov a vyplavovanie tajomstiev z minulosti. „Znie to ako z nejakého vymysleného filmu,“ (s. 29) komentuje rozprávač úvodnú románovú situáciu, v ktorej sa ocitol. A skutočne, ako z nejakého zlého, vymysleného filmu, v ktorom sú medzery v motivácii aj posunoch deja. Kniha by potrebovala redakciu, jazykovú i celkovú, ako soľ, pretože ide o nesmierne rozvláčne podávanie, ktoré obsahuje priveľa nadbytočných podrobností. Ku každému predmetu pridá autor zamyslenie, zrkadlenie vnútorných pochodov rozprávača, trúsi gnómičky na počkanie – aha, všetko, čo si pomyslím, je fascinujúce – už len preto, že si to myslím ja. Dielu nechýbajú prvky ezoteriky; keď Andrej otvorí tajomný zápisník, dozvedáme sa: „Čím dlhšie sa pozerám na mystický výjav stromu zahaleného do hmly, tým viac sa ma zmocňuje nepríjemný pocit. Pocit, že človek, ktorý zápisník vlastnil a používal, si prešiel ukrutným utrpením. Predmety totiž do seba nasávajú vnemy ľudí, ktorí sú s nimi v kontakte. Citliví jedinci ich následne dokážu vnímať.“ (s. 22) 

Kniha obsahuje aj „exkluzívny úryvok z ďalšieho napínavého príbehu – voľného pokračovania s Andrejom Bojarom v hlavnej úlohe,“ (s. 400) takže sa fanúšikovia tohto typu kníh majú na čo tešiť.

Medzi knihy, ktoré sú založené na deji a konkrétny čas ani miesto v nich nehrajú významnú rolu, patrí aj debut Kataríny Púčekovej s názvom Si môj osud. Hlavný hrdina Ray hneď v úvode zomrie. Táto informácia nie je spoiler, píše sa to už na obálke. Púčekovej kniha je o tom, ako Ray žije po smrti v tomto svete ďalej. Je to mládežnícka próza, novela habkania a snahy o „poetickosť“, výrazne podfarbená atmosférou amerických romantických filmov a plná nevkusu: „v očiach jej, okrem nezmernej vesmírnej hĺbky, žiaril bronz (...) diamantová pokožka odzrkadľovala lesk jej duše“ (s. 17 – 18) aj nechcenej grotesknosti, napríklad, keď protagonistka vychádza z domu, rozprávač to komentuje takto: „zbehla zo schodov, kde predviedla olympijský výkon v hygiene. Určite by zaň dostala parádnu medailu!“ (s. 19)

Oživenie magického realizmu môžeme nájsť v knihe Lenky Řezníčkovej. Dvere predstavujú príbehy pospájané motívom spomenutým v názve knihy. Ide o múdroslovné, tajomné texty plné náznakov a osudovosti. Sú to rozprávky pre dospelých zasadené do exotického prostredia – odohrávajú sa v Španielsku, Taliansku, Grécku, Argentíne, Izraeli a inde. V diele cítiť úpornú snahu o poetickosť výrazu, ktorej výsledkom je jazyková topornosť, únavné množstvo prirovnaní. Ako pars pro toto možno uviesť časť, kde sa mužskému hrdinovi prihovára strom: „Sme ako tvoje ruky, krivé a drsné, ale pevné a silné. Ako tvoja vôňa, ktorá je neoblomná, a ako tvoje správne rozhodnutia, ktoré vyžadujú dlhý čas. Máme hlboké, pevné korene, ktoré nás viažu so zemou tak silno, ako si ty pripútaný k svojim predkom. Naše plody majú trpkú chuť ako skúsenosti, čo ťa posunuli ďalej, ale aj štipku potrebnej slanosti, aby si dostal chuť na víno, ktoré tak miluješ. Zriekol by si sa tejto časti svojho ja? opýtala sa Manuela stará oliva.“ (s. 12)

Peter Gajdošík je autorom literatúry pre deti, minulý rok sa však rozhodol debutovať v umeleckej próze. Jeho dielo má názov Prachový mužíček a iné temné príbehy a je príznačne uvedené citátom Kafku, avšak ako motto by mohla pokojne poslúžiť jeho vlastná veta zo strany 86: „V živote sú také chvíle, keď aj všedné veci dostanú nepredvídateľný

dosah a spád.“ Ide o vtipné, zručne napísané texty založené na absurdite, strašidelnosti, násilí. Sú predurčené na jedno prečítanie; čitateľ sa rýchlo nastaví na čakanie dejových zvratov, sprevádzaných deziluzívnymi obrazmi vyspelého sveta, odľudštením, konzumom, rastúcou agresiou, duševným vyhorením: „Profesionálny, rokmi nacvičený kŕčovitý úsmev sa mu z tváre vytratil, no on mal stále pocit, že má na tvári stuhnutú sadrovú masku. (...) Ako stroj zamieril do obchodu a z vrecka vytiahol lístok so zoznamom, ktorý mu napísala manželka. Popri preplnených regáloch sa šinul ako vlak s ťažkým nákladom a tovar mechanicky hádzal do nákupného vozíka.“ (s. 24 – 25)

Mafiánska poprava Petra Šlosera je reportážna detektívka odhaľujúca pozadie fungovania mafie, politiky a polície. Obsahuje presvedčivo pôsobiaci materiál, literárne je však kniha podpriemerná, dialógy pôsobia neautenticky, rozprávač často využíva publicizmy, hlášky ako z béčkových amerických filmov a ošúchané klišé. Knihe by výrazne prospela redakčná úprava, aby odstránila gramatické a štylistické chyby.  

Podobne Karamela Petra Zemana, ktorá je kráľovstvom adjektív a košatých opisov. V Zemanovom podaní je všetko „zaujímavé“, aj zubná kefka je „umelohmotná rukoväť zakončená strapatými štetinami,“ (s. 19) a prebudenie jednej zo ženských postáv má takúto podobu: „Z hnedej, čiernymi pramienkami pretkanej hrivy majestátneho šéfa všetkých zvierat z rodu najväčších mačiek na neho vykukli dve predátorské zelené oči. Pôvabná, za hlavou lenivo pohodená ruka sa na končekoch prstov zaleskla ostrými pazúrmi nebezpečnej šelmy.“ (s. 22)  Kniha síce zobrazuje pútavú sociálnu problematiku, svet korupcie, no stroskotáva na štýle.

Žánrovo je Prípad starej dámy Nataše Holinovej novinárska detektívka, no nie je to klasická investigatíva. Napätie tejto knihy vychádza z niečoho iného než z naháňačky za vyriešením zločinu. Stojí na nerovnom vzťahu človeka a inštitúcie. Jej centrom je obraz boja s byrokraciou, kľučkovania v zákonoch, nespolupráce úradov, inštitúcií, prehadzovanie si problémov ako horúci zemiak, rodinkárstva. Prípad starej dámy usvedčuje systém, v ktorom sú marginalizovaní ľudia obeťami predátorov. Rozprávačom v prvej osobe je mladý muž, „kombinácia prekladateľa a autora sociálnych príbehov pre homles časopis” (s. 6). Pracuje na prípade starej dámy Anny Glasnerovej, doktorky farmácie,  ktorá sa stará o dcéru s duševnou poruchou a dostala so do konfliktu s opatrovateľkou. Autorka dokáže v štýle prechádzať od ľudsky teplej hovorovej slovenčiny k strohým administratívno-právnym formuláciám pomenúvajúcim situáciu starej dámy, čím zvýrazňuje vzdialenosť inštitúcie od jednotlivca, bezbrannosť človeka, ktorý sa v úradných úkonoch zo subjektu stáva objektom: „Spýtal som sa presne v štyroch bankách, či svojmu fiktívnemu dedkovi s Alzheimerom a bez spôsobilosti na právne úkony môžem zrušiť účet a založiť iný. Rozsudok o pozbavení spôsobilosti chceli vidieť iba v jednej a súhlas súdu s manipulovaním s účtami ani v jedinej. Slovensko je Klondike. Pre mafiu určite.“ (s. 79) Glosovanie slovenskej politiky i početné publicizmy sú  vzhľadom na to, že hlavná postava je čosi ako novinár na voľnej nohe, tolerovateľné: „V januári sa sypal sneh spôsobom, ktorý plnil správy a bežné konverzácie.“ (s. 45) Celá kniha sa nesie v naliehavom tóne. Rozprávača prípad postupne pohlcuje a rúca sa mu osobný život. V knihe sa s prítomnosťou prelína minulosť s odkazmi na slovenský štát; pani Glasnerová má totiž židovský pôvod a opätovne zažíva (dej sa odohráva v Bratislave v rokoch 2012 – 2014), ako ju systém vyraďuje zo života.

Záver 

Medzi minuloročnými prozaickými debutmi prevládalo z formálneho hľadiska tradičné rozprávanie. Textových experimentov bolo málo, objavili sa najmä v prózach subjektu (Komanická, Hanus). Už viac ako dvadsať rokov sa  slovenskí spisovatelia pokúšajú aplikovať postmoderné literárne postupy v pláne rozprávača, no veľmi zriedkavo boli tieto pokusy esteticky a čitateľsky príťažlivé. Z toho, čo priniesla postmoderna, sa však dodnes úspešne rozvíja tendencia stierania hraníc medzi žánrami, medzi tzv. populárnou či žánrovou („nízkou“) a umeleckou („vysokou“) literatúrou.

Mnohých debutujúcich spisovateľov znepokojuje sociálna problematika, a to v urbánnom i vidieckom prostredí, pričom do popredia často vystupuje téma rodiny, rodu, plodnosti. Objavujú sa konfrontácie s národnou minulosťou, najmä v dielach zameraných na obraz regiónu. Pokiaľ ide o slovenské dejiny, v mnohých knihách sa vyskytovali narážky  na obdobie socializmu a slovenského štátu aj polemiky s nimi, pričom sa zvýrazňovala ich spoločenská aktuálnosť. Všetky spomínané atribúty sa objavili v Kucbelovej Čepci, ktorý je žánrovo prózou subjektu, ale výrazne potvrdzuje aj rastúci záujem o folklór, národnú minulosť a región. Táto kniha je aj najlepším minuloročným prozaickým debutom.
Rok 2019 priniesol porovnateľný počet vydaných diel ako po minulé roky, objavila sa však nejedna próza, ktorú netreba ospravedlňovať poznámkou „na to, že je to debut, to nie je zlé“. Pri viacerých knihách to vôbec nebolo podstatné. Boli skrátka zaujímavé, pozoruhodné a ich čítanie nebolo stratou času. Odpoveď na otázku v nadpise tohto hodnotenia je zámena otáznika za bodku. Áno, vyzerá to tak, že sa v našej literatúre blýska na lepšie časy.
 

Mgr. Tamara Janecová, PhD. (1988)

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala slovenčinu a ruštinu. V súčasnosti pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v pozícii odborného asistenta. Špecializuje sa na slovenskú literatúru 20. storočia (medzivojnové obdobie a súčasná literatúra), publikovala viacero vedeckých štúdií a odborných článkov.

Foto: archív autorky