Celý svet je divadlo

Anna Lara & Ľubomír Feldek: Hop alebo trop. Rozhovor s dramatikom

Bratislava: Slovart, 2021

Názov rozpomienok Ľubomíra Feldeka zrkadlí jeho profesionálnu cestu, na ktorej sa (ne)dobrovoľne stretal s ľuďmi rôzneho spektra. Viacerých v rozhovore s dcérou spomína, mnohých zamlčuje, v jeho pohľade na minulosť necítiť zášť ani vtedy, keď hovorí o otcovi, odsúdenom koncom päťdesiatych rokov v inscenovaných bábkových procesoch, o svojich zakázaných rukopisoch, zošrotovanej knihe, práci v továrni vo výrobe a iných skutočnostiach, ktoré zákonite ovplyvňovali život celej jeho rodiny. Osobné i všeobecné otázky dcéry Anny Lary sú také zasvätené, že miestami vzbudzujú dojem akéhosi alter ega pomyselnej Feldekovej hry.

Kniha v tvrdej väzbe je rozsiahla, no čítanie vyše troch stoviek strán neunavuje. Autori ju rozčlenili na dvadsaťsedem kapitol(iek), poslednou je dosiaľ nezverejnená krátka hra v štyroch dejstvách s ešte kratším epilógom a post scriptom nazvaná Kontumačne (žeby slovenský obraz hry nervov a výdrže zo zákulisia druhého neodohraného šachového zápasu o majstra sveta v Reykjaviku v júli 1972?). Mnohé Feldekove pôvodné divadelné texty a preklady vyšli knižne, niektoré sú sprístupnené online v Zlatom fonde denníka Sme (ktorý vznikal aj v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV). O viacerých z nich v rozhovore padne zmienka či už v kontexte ich vzniku, alebo ich cesty na javisko, ktorá nebola vždy jednoduchá. V knihe sú zakomponované aj listy jeho manželky dcére herečke do Nemecka, z ktorého sa čitateľ dozvedá o ich živote v Prahe a o prvých hereckých skúsenostiach na scéne pražského profesionálneho divadla.

O básni Herci

Feldek v spomienkach postupuje lineárne, osvetľuje vzťahy a súvislosti tak, že upúta aj záujemcu z prostredia mimo kultúrnej obce. Rozhovor je popretkávaný myšlienkami zo Shakespeara a jeho hier, osvetľujúc tak situácie, o ktorých spisovateľ hovorí a ktoré odzrkadľujú jeho celoživotné myslenie. Primeraný dobe, ostrý, pichľavý verš či dialóg boli v minulosti príčinou nejedného sporu s básnikom a dramatikom vis-à-vis či za chrbtom a niektoré z nich sa v čase reálneho socializmu dostali nielen na stôl vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka, ktorý mal pochopenie pre zakladateľa tzv. Trnavskej skupiny básnikov, ale aj  do budovy ÚV KSS na Hlbokej ulici.

Nevedno, čo bolo poslednou kvapkou na napísanie básne Herci, zverejnenej v satirickom týždenníku Roháč, ktorá tak nahnevala hercov, že Ladislav Chudík sa k nej vrátil ešte aj v jednom rozhovore v 21. storočí. Herci hrajúci vo Feldekových hrách sa právom cítili ukrivdení; vztiahli spisovateľovo zvolanie „Beda národu, ktorému mysliteľov nahradili herci“ na seba, neuvedomiac si, že môže ísť aj o tých, ktorí hrajú predpísané roly v politike. Válek podľa Feldeka pochopil, že to bolo (aj) o ňom.

V divadlách

Hoci po úvodných minikapitolkách o inšpirácii v rôznych miestach, kde žil, je rozprávanie zamerané na divadlo, zo súpisu jeho dramatických prác si uvedomíme, že väčšia časť tejto tvorby vznikla až po roku 1989, keď divadlá a vydavateľstvá už nemuseli čakať na lektorské posudky (v minulosti neraz zamerané na ideovosť hry). Niežeby tie zo 70. rokov boli menej kvalitné či príťažlivé, naopak. Veď jeho texty pre bábkové divadlo (pozor, nepísal scenáre pre zmanipulované súdne procesy) sú vtipné, hravé, rozvíjajú detskú fantáziu a obohacujú aj dospelého diváka, najznámejšie nich sú jeho hry o Botafogovi.

Spisovateľ, prekladateľ a redaktor Ľubomír Feldek sa v tom období neprofiloval ako dramatik či divadelník. Hrdo sa hlási k spolupráci s Novou scénou (ako prvý ho na preklady libriet muzikálov nahovoril jeho dramaturg a neskôr riaditeľ Dalibor Heger) a s inými slovenskými divadlami, pričom nezabudne menovite vyzdvihnúť tých, s ktorými si rozumel a ktorí pomohli jeho dielam dostať sa na javisko.

Až na pár výnimiek si nevšíma ich inscenačný tvar, obchádza aj divadelnú kritiku, nie je v hľadáčiku jeho záujmu. Tou je zadný vchod divadla, nasávanie atmosféry, práca dramaturga (Poetický súbor Novej scény, v rovnakom čase tam pôsobil aj Jaroslav Filip), dočasný post riaditeľa formujúceho sa Divadla Aréna, na ktorý po ňom nastúpil očakávaný Milan Sládek,  keď znovu získal štátne občianstvo, taktne zamlčiac mnohé problémy, ktoré vyústili do Sládkovho návratu do zahraničia.

Blúdiaci Holanďan

Knihou sa vinie motív blúdiaceho Holanďana – metafory básnikovho života, cestujúceho s rodičmi na miesta ich „vysídlenia“, pohybujúceho sa medzi Bratislavou a Žilinou či Oravou, rodným miestom jeho manželky a závodom Tesla Orava, či medzi Slovenskom a spolovice rodnou českou krajinou, konkrétne Prahou, lež aj hľadajúceho témy a autora prebiehajúceho medzi nimi. Od ľahších, odkazujúc na mýty slovenské, akými je Jánošík podľa Vivaldiho, neskôr Z dreva vyrezané (ňou sa rozhodol zasúťažiť si s hravou formou Bryllovej poetiky poľského muzikálu Na skle maľované ), až po Nepolepšeného svätca o lekárovi, katolíckom disidentovi Silvestrovi Krčmérym, jednom z mnohých týraných a väznených za svoje presvedčenie.

Básnik spomína na kaviarenské stretávania velikánov slovenskej poézie (bratislavská Štefánka), do noci predĺžené obedy či stretnutia v Klube spisovateľov na dnešnej Laurinskej pripamätúva len úchytkom pri dvoch-troch dôležitých udalostiach, zastavuje sa pri vzniku Klubu priateľov českej kultúry, prezrádza jeho prvého plateného zamestnanca, v tom čase bez miesta, Ladislava Snopka. Vzácne sú jeho výpovede o vzniku viacerých prekladov (napríklad Sofoklova Antigona), ale aj o napísaní niektorých hier. Zastavme sa pri Skúške, ktorú uviedol činoherný súbor SND v decembri 1988. Pôvodne mal preložiť Molièrovho Mizantropa, no napísal vlastný text s mizantropom Alcestom. Inscenácia odzrkadľovala súčasnosť a sčasti predikovala budúcnosť, ktorá sa roku 1989 stala reálnou.

Ľubomír Feldek pri rozprávaní o novembri 1989 spomína najmä priateľa Miroslava Cipára, ktorého kresbami je sčasti ilustrovaná aj kniha, a ďalších výtvarníkov či architektov. Zaujímavá je informácia o vzniku Divadla Aréna, čo vlastne vyprovokoval jeho ďalší priateľ František Mikloško už vo funkcii predsedu Slovenskej národnej rady. Bol to jeho nápad dotiahnuť späť domov míma Milana Sládka a nájsť pre neho „strechu“, t. j. budovu pre nové divadlo. A tak sa začala cesta hľadania s architektom Štefanom Svetkom, tak vznikla myšlienka navrátenia budovy z majetku televízie divadelníkom, kde dakedy hrával okrem iných aj Max Reinhardt.

Nenaplnená predpoveď

Ten, čo chytí do ruky knihu Hop alebo trop, sa k nej isto bude navracať. Je totiž nasýtená takým množstvom informácií v rôznych kontextoch, ktoré nemusia byť najmä pre mladších čitateľov hneď zrozumiteľné. Tí starší v nej možno budú hľadať možno sebareflexiu niektorých Feldekových činov aj do roku 1989. Dajú sa však nájsť v jeho básňach a prekladoch, v diskusných príspevkoch na zjazdoch spisovateľov, v protestných listoch adresovaných rôznym orgánom a organizáciám.

 Osud je k Ľubomírovi Feldekovi v posledných desaťročiach milostivý, nenaplnila sa Válkova predpoveď, ukrytá do bonmotu po príspevku na konferencii k časopisu Slovenské pohľady na jar 1989: „Začal si U dvoch koček a skončíš U dvoch levov.“ Našťastie po interview s Jevgenijom Jevtušenkom v pražskej vinárni neskončil ani tam, ani na Februárke.

Anna Lara & Ľubomír Feldek: Hop alebo trop. Rozhovor s dramatikom

Bratislava: Slovart, 2021

Dagmar Podmaková (1953)

Vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV. Venovala sa prevažne divadelnej kritike, v posledných dvoch decéniách sa sústreďuje na štúdie o slovenskom a ruskom divadle. Autorka viacerých samostatných a kolektívnych monografií doma a v zahraničí.

Foto archív Ľ. Feldeka

Traja básnici z Trnavskej skupiny – Ján Stacho, Jozef Mihalkovič a Ľubomír Feldek (1957).