Daniel Katz, andulka z krajiny sivých vtákov

Kedysi vyhlásil: „Je mi ľúto našich lesov. Som staromódny spisovateľ, píšem príbehy a vedel by som si pokojne predstaviť, že namiesto toho, aby sa vydávali, by som ich čítal niekde na verejných priestranstvách.“ 

Na konte má 13 kníh, deväť románov, štyri zbierky poviedok, písal divadelné a rozhlasové hry (s niektorými sa mohol zoznámiť aj slovenský poslucháč), scenáre pre televíziu, krátke televízne seriály, zahral si v televíznych filmoch a seriáloch. Istý čas pracoval aj ako hudobný redaktor Fínskeho rozhlasu. 

Debutoval ako 31-ročný románom Kun isoisä Suomeen hiihti (1969, Keď pradedo lyžoval do Fínska), ktorý práve vychádza po slovensky. Vo Fínsku si zaň vyslúžil cenu J. H. Erkka za najlepší debut roka a – čo si zvlášť cenil – uznanie svokry, spisovateľky Elvi Sinervo, ktorá ho dovtedy trochu zaznávala. 

Po slovensky mu vo vydavateľstve Slovart vyšli aj dva romány, Nemecký svinský pes (1998) a Zákony Anttiho Keplera (2009).

V roku 2015 mu prezident udelil rytiersky rád Pro Finlandia a je dvojnásobným laureátom štátnej ceny za literatúru (1977 a 2009). 

Fínsky, či stredoeurópsky autor? 

Nikto nie je doma prorokom a Daniel Katz, podobne ako fínski režiséri Aki a Mika Kaurismäkiovci, je za hranicami svojej vlasti oveľa obľúbenejší ako doma. Vo Francúzsku a v Nemecku mu v preklade vyšlo po päť románov a nielen u nás, v strednej Európe a v Estónsku, ale aj v USA, Izraeli a inde si získal mnohých čitateľov. Keď som sa však koncom 80. rokov išla spýtať na jeho knihy do jedného z najznámejších helsinských antikvariátov, predavač ho hľadal medzi zahraničnými autormi. Prekvapilo ma, že ani fínski kolegovia z univerzity či prekladatelia ho nepoznali. 

Desať rokov po vyjdení Katzovho prvého románu spisovateľ Göran Schildt konštatoval: „Katz debutoval knihou, ktorá sa ako farbami hýriaca andulka vyčlenila spomedzi tradičných sivých lesných vtákov fínskej prózy.“ Aj iní recenzenti vyzdvihovali autorovu odlišnosť, farbistý štýl a verbálnu akrobaciu. Jeho diela sa od mnohých fínskych líšia aj množstvom rôznych národov a národností, ktoré ich zaľudňujú. 

Lenže podstatu vlažného prijatia jeho kníh vo Fínsku treba hľadať inde. V irónii (a sebairónii), ktorú Daniel Katz s obľubou využíva. Tá bola pre nás v strednej Európe prirodzená, bola akousi našou sebaobranou pred absurditou vonkajšieho sveta. Vo Fínsku, kde fikciu ešte aj koncom 20. storočia čítali tradične ako dokument a kde sa fínskosť budovala na poctivosti, vnímali iróniu ako niečo pochybné, podozrivé, neurčité. 

Pravda a inštitúcie, akými sú štát, cirkev, armáda, ktoré majú túto pravdu a poctivosť reprezentovať, boli pre Fínov sväté. Literatúra bola považovaná za svedomie národa. Fenoménom fínskeho kultúrneho života boli tzv. „knižné vojny“, ktoré vznikali preto, lebo spisovateľov chceli brať na zodpovednosť za porušenie „zaužívanej morálky“. Knižné vojny sa netýkali len pôvodnej literatúry. V roku 1935 fínsky minister spravodlivosti zažaloval šéfredaktora časopisu Tulenkantaja za rúhanie, lebo v časopise uverejnili časť z Haškovho románu Dobrý vojak Švejk. Krajský súd ho odsúdil na dva mesiace väzenia a až Najvyšší súd rozsudok zrušil. 

Haškov Švejk patrí k obľúbeným dielam sčítaného Daniela Katza. Priznal, že práve Osudy dobrého vojaka Švejka ho najväčšmi inšpirovali k písaniu. 

V autorovom postoji k skutočnosti, ktorý osciluje medzi humorom a iróniou, je prítomné aj židovské spochybňovanie zdanlivo samozrejmých vecí. Tri romány tohto humoristu par excellence, ktoré vyšli po slovensky, sú napriek podobnosti motívov a prostriedkov na dosiahnutie komickosti, neraz odlišné. Román Zákony Anttiho Keplera je postavený na kontrastoch, prekvapeniach, občas absurdných detailoch. V najvážnejšom románe Nemecký svinský pes zas irónia, satira slúžia na zosmiešnenie, zneváženie postáv, javov. Fínski recenzenti vyčítali tomuto románu ideu pomsty, hoci sám autor zdôrazňoval, že myšlienka pomsty je tu ponímaná ironicky a v konečnom dôsledku sa ani neuskutočnila. 

Daniel Katz vo všeobecnosti rád využíva situačnú komiku, keď humorné situácie vznikajú zámenou postáv, textov, súhrou okolností, zlou informáciou, nesprávnym výkladom výrazov, udalostí, ktorá je rôzne motivovaná. K jeho častým prostriedkom patrí aj mystifikácia.

Nuda mu nehrozí

V dávnej autobiografii zhustenej do jednej vety píše: „Narodil som sa v roku 1938 v Helsinkách, študoval som jazyky a politológiu, písal som divadelné a rozhlasové hry, prekladal som drámy a romány, cestoval po Malej Ázii, vŕtal som tunely v Izraeli, bol som francúzskym tlmočníkom a prepustili ma za jednu prekladateľskú chybu, ktorá stála istý koncern niekoľko miliónov, učil som náboženstvo v jednej židovskej strednej škole, odkiaľ ma vykopli pre moje ateistické názory.“

Neskôr mi niektoré detaily upresnil. V mladosti sa pod vplyvom sionistickej ideológie vybral do Izraela, kde strávil pár rokov. Vŕtal v Haife železničný tunel z prístavu na vrch Karmel. Postupne dospel k záveru, že ortodoxný judaizmus a nacistická ideológia sú si v niečom podobné. Obe boli čierno-biele a kruté. Aj Nemci, aj Židia si podľa neho namýšľali, že sú vyvoleným národom.

Rozčuľuje ho pokrytectvo a politikárčenie cirkvi. Po tom, čo vyštudoval angličtinu a francúzštinu, pracoval ako francúzsky tlmočník v rafinérii Neste, odkiaľ ho prepustili pre onú osudnú prekladateľskú chybu. Ako ateista nevyučoval náboženstvo, ale dejiny biblie v židovskej strednej škole v Helsinkách. Biblické príbehy patria k všeobecnému vzdelaniu, lenže bibliu neučil v náboženskom duchu, ako si to predstavovalo vedenie školy, a tak sa s ním po roku rozlúčili. Zaujímajú ho všetky náboženstvá, ale už fakt, že ich je tak veľa, podľa neho dokazuje, že ani jedno nemôže byť to absolútne pravdivé, to jediné správne. 

Daniela Katza nenecháva vlažným nespravodlivosť, nech sa deje kdekoľvek na svete. Na fotografii z novín z roku 1969 na prvé výročie okupácie Československa vášnivo proti nej protestuje. Po krvavých udalostiach v Chile v roku 1973 cestoval do krajiny, aby pomohol zachrániť obete Pinochetovej junty. Veľmi prežíval udalosti v bývalej Juhoslávii. Jeho román Laituri matkalla mereen (2001, Mólo unášané do mora) hovorí o manželskom trojuholníku, ale aj o Bosne, ktorá sa ťažko spamätáva z vojny. Je to doteraz jedna z mála fiktívnych interpretácií krízy v niekdajšej Juhoslávii od severského autora. 

V románe Nemecký svinský pes sa píše: „Za slepými oknami tých domov ľudí zabíjali pre rasu, vieru a názory.“ Podľa Daniela Katza práve ľahostajnosť zabíja. A marš v jednom šíku. To, že sa zaťahujú závesy a zatvárajú okná, že ľudia nechcú nič počuť, spánombohom, mňa sa to netýka. 

Vojna prináša utrpenie všetkým, ale podľa Daniela Katza chlapi sa zabíjajú a ženy trpia. Muži majú podľa neho priveľa moci. Bolo by treba viac počúvať ženy a skončiť s vojnami.

Začínal učebnicou v-tipológie a ž-artizmu

Materinským jazykom Daniela Katza je švédčina, podobne ako v prípade väčšiny fínskych Židov. Židovská škola v Helsinkách však bola fínskojazyčná, a tak sa jeho silnejším jazykom stala fínčina. Po švédsky píše najmä scenáre, prózu iba po fínsky. 

Pred rokmi poznamenal, že okrem fínčiny a švédčiny hovorí zrozumiteľne po francúzsky, anglicky, nemecky, taliansky, španielsky, rumunsky, hebrejsky, trocha po rusky a po arabsky a celkom málo po novogrécky. Odvtedy pribudli ďalšie jazyky, estónčina aj slovenčina. 

Ako spomenul takmer pred štvrťstoročím na prezentácii románu Nemecký svinský pes v Bratislave, keď sa začal učiť po slovensky, jeho hlavným študijným materiálom bola „učebnica v-tipológie a ž-artizmu“ Jána L. Kalinu Tisíc a jeden vtip. Len čo zvládol náš jazyk, pustil sa do prekladania textov piesní Milana Lasicu, ktoré s chuťou spieval. Neskôr sa s pánom Lasicom aj stretol v kaviarni v Carltone.
V roku 2008 si prišiel do Bratislavy zohnať nejaké dobré slovenské slovníky. Aby spoznal aj iné časti Slovenska, rozhodol sa nasadnúť na vlak, niekde vystúpiť a na dva-tri dni zostať. Pri odchode sľúbil, že sa ozve, kam docestoval. Dohodli sme sa, že sa vráti aspoň deň pred odletom, pôjdeme si niekam sadnúť a potom s ním prekonzultujem prípadné nejasnosti z románu Zákony Anttiho Keplera, ktorý som práve prekladala. 

Nechcela som ho naháňať, ale keď sa blížil čas jeho odletu a nebolo jasné, kde vlastne je, skúšala som mu volať. Vždy ma to presmerovalo do odkazovača. Po mnohých pokusoch sa zrazu v jeho mobile ozval po slovensky ženský hlas. Mobil vraj vyzváňal v kríkoch pod hradom. V akom meste, pýtala som sa. V Trenčíne.

Stuhla som. Čo je s Danim? Volala som na trenčiansku políciu. Policajt povedal, že do nemocnice volať nemusím, majú oznamovaciu povinnosť. Tŕpli sme tu na Slovensku aj vo Fínsku jeho žena a rodina. Bola to hrozná noc. A nijaké nové správy. Ráno som mala ísť na fínske veľvyslanectvo. Predtým som ešte raz zavolala na políciu, či nevedia poradiť, čo by sa ešte dalo robiť. Spomenula som, že do Trenčína išiel vlakom. Poradili mi železničnú políciu. Zavolala som, prepojili ma na oddelenie v Trenčíne. A tam mi povedali, že áno, je tam. Vysvitlo, že ho prepadli, zbili a okradli. 

Letenka mu prepadla, tak sme mu po príchode do Bratislavy išli vybaviť náhradný pas a novú letenku. Náladu mu to nepokazilo. Víťazoslávne mi ukázal svoje „vysvedčenie“ o znalosti slovenčiny. Na potvrdení o prepade, ktoré mu vystavili na železničnej polícii v Trenčíne, stálo, že nepotreboval tlmočníka. 

Radosť prekladať

V 70. rokoch cestoval Daniel Katz s manželkou autom z Poľska na Slovensko. Veľmi sa mu páčili Košice, boli v Krompachoch, v Poprade. Krompachy potom spomenul aj v románe Nemecký svinský pes. Napísal, že ho tam slovenskí vodiči kamiónov napojili z číreho priateľstva takou lavórovicou, že sa musel zotavovať v nemocnici. 

Dvakrát navštívil Bratislavu v rámci tzv. lektorskej iniciatívy Severskej ministerskej rady (1998 a 2002). Na jeseň 2007 sa s fínskym prekladateľom Eerom Balkom zúčastnil na medzinárodnej konferencii Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry Humor a irónia v preklade v Budmericiach. Svojimi názormi a vystupovaním si u nás získal mnohých priaznivcov. 

Je skvelé, ak môžete prekladať vtipného a múdreho autora, ktorý je aj výborný a skromný človek a s ktorého názormi súhlasíte. 

Nerada prekladám knihy, ktoré sa prekladajú takmer samé, pri ktorých sa nič nenaučím, nemusím po niečom pátrať, vymýšľať. U Daniho Katza mi to nehrozí. Nesmierna sčítanosť, vzdelanosť, znalosť mnohých jazykov a kultúr aj hravosť autora sú zárukou toho, že preklad jeho diel je nielen výzva, ale aj veľká radosť a dobrodružstvo. Preklad veršovačiek, v jednej rozhlasovej hre aj v hexametroch, identifikácia mierne prekrútených biblických či iných citátov patria k tomu, čo aj prekladateľa udržiava vo forme. 

Zuzana Drábeková (1958)

Prekladá najmä z fínčiny a švédčiny diela fínskych autorov. Je autorkou štúdií o fínskej súčasnej literatúre a fínskych kultúrnych menšinách, pripravila rad rozhlasových literárnych pásiem o fínskej literatúre. Za preklad knihy Daniela Katza Nemecký svinský pes dostala prémiu Ceny Jána Hollého.

Foto: Zuzana Drábeková