Vyhľadávanie
Daniel Silva: Posol smrti
Populárny autor špionážnych trilerov Daniel Silva, ktorého diela sú preložené do vyše 20 jazykov, si získal množstvo čitateľov. V slovenčine doteraz vyšli jeho romány Majster vrah (2003), Anglický zabijak (2004) Spovedník (2005), Smrť vo Viedni (2005) a Agent Mossadu (2006). Vo februári vyjde vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ ďalší bestseller tohto majstra špionážneho románu Posol smrti. Večnú dilemu Gabriela Allona vyrieši smrť arabského profesora Masúdího v Londýne, súvisiaca s útokom na symbol kresťanstva Vatikán. Špičkový agent Mossadu sa tentoraz podujíma na riskantnú úlohu preniknúť do najužšieho kruhu saudskoarabského miliardára za pomoci mladej kunsthistoričky.
Londýn
Len čo autobus prešiel, Masúdí si všimol, že po chodníku na druhej strane ulice kráča osamelý chodec. Nepremokavý plášť. Vlasy stiahnuté do chvosta. Dve rovné línie obočia. Okamžite ho spoznal. Mladý muž bol na konferencii, sedel v tom istom rade ako Hamída, len na druhej strane. A sedel tam aj predpoludním, keď Masúdí ako jediný z diskutujúcich nesúhlasil so zákazom vstupu izraelských vedcov do Európy.
Dal sa do behu. Nikdy nebol veľký športovec a roky vedeckej práce mu telesnú zdatnosť nepridali. Laptop v aktovke ho ťahal k zemi. Pri každom kroku ho udierala do boku. Pridržal si ju lakťom a druhou rukou chytil remeň; začal nemotorne poklusávať, čo ho ešte väčšmi spomalilo. V jednej chvíli mu napadlo, že sa tašky zbaví, ale namiesto toho ju zovrel ešte pevnejšie. V nesprávnych rukách bol jeho laptop hotový poklad. Obsahoval osobné údaje, fotografie zo sledovania, spôsoby komunikácie, čísla bankových účtov...
Dotackal sa na Euston Road. Prenasledovateľ neúnavne kráčal za ním, ruky vo vreckách, hlavu sklonenú. Pozrel doľava, uvidel prázdnu asfaltovú vozovku a zišiel z chodníka.
Posledné, čo Ali Masúdí počul, bolo prenikavé trúbenie klaksóna nákladného auta. Pri náraze mu spadla aktovka. Letela vzduchom, zopár ráz sa prevrátila a napokon so zadunením dopadla do stredu ulice. Muž v nepremokavom plášti ani nemusel spomaliť, stačilo sa zohnúť a chytiť tašku za remeň. Prevesil si ju cez plece, prešiel na druhú stranu Euston Road a zamiešal sa do prúdu ľudí, čo smerovali na stanicu King’s Cross.
Vatikán
“In nomine Patris et Filii et Spiritus Sancti.”
Námestím svätého Petra a po celej dĺžke Via della Conciliazione sa niesol pápežov hlas, zosilnený vatikánskym miestnym rozhlasom.
Dvadsaťtisíc hlasov odpovedalo: “Amen.”
Gabriel s Lucom Angellim uháňali cez Námestie svätej Marty a potom pozdĺž vonkajšieho múru baziliky. Skôr ako dobehli k Arco delle Campane, Angelli odbočil doprava a vošiel do prijímacej kancelárie, kde sa hlásila väčšina návštevníkov. Ak Ibrahim el-Banna dostal niekoho do Vatikánu, v kancelárii o tom musia mať záznam. Gabriel pokračoval k Arco delle Campane. Švajčiarsky gardista pri pohľade na bežiaceho muža v obrannom geste zložil halapartňu. Vzápätí ju však znova zdvihol, keď Gabriel zamával preukazom.
“Dajte mi vašu zbraň,” prikázal Gabriel.
“Prosím?”
“Vašu zbraň!” skríkol Gabriel po nemecky.
Gardista zalovil pod renesančnou tunikou a vytiahol veľmi moderný Sig-Sauer kalibru 9 mm.
V tej chvíli k nim dobehol Luca Angelli. “El-Banna priviedol do Vatikánu delegáciu troch nemeckých kňazov. Presne o pol dvanástej.”
“To nie sú kňazi, Luca, ale šahídi. Mučeníci.” Gabriel pozrel na námestie plné ľudí. “Pochybujem, že sú ešte vo Vatikáne. Pravdepodobne sa zamiešali do davu aj s výbušninami a ktoviečím ešte.”
“Prečo vošli do Vatikánu cez Arco delle Campane?”
“Išli si po bomby, samozrejme.” To bola tá trhlina vo vatikánskom bezpečnostnom systéme. Teroristi ju objavili opakovaným dôkladným sledovaním a využili pápežovu mierovú iniciatívu na svoje účely. “El-Banna zrejme postupne prepašoval bomby do Vatikánu a uložil ich vo svojej kancelárii. Šahídi si ich tam vyzdvihli a vrátili sa na námestie niektorou trasou, kde nie sú detektory kovov.”
“Cez baziliku,” povedal Angelli. “Mohli vojsť bočným vchodom a vyjsť predným. Možno sme ich stretli a nevedeli sme o tom.”
Gabriel a Angelli preskočili drevenú ohradu, ktorá oddeľovala vchod do mesta od zvyšku námestia, a vybehli na pódium. V obecenstve zašumelo. Donati stál za pápežom. Gabriel k nemu pristúpil a podal mu list z el-Bannovej kancelárie.
“Sú tu.”
Donati pozrel na arabské písmo a potom zdvihol pohľad ku Gabrielovi.
“Našli sme to v kancelárii Ibrahima el-Bannu. Stojí tam, že zničia baziliku a zabijú Svätého Otca. Musíme ho dostať z pódia, Luigi. Hneď.”
Donati pozrel na námestie, kde sa zhromaždili katolícki pútnici a hodnostári z celého sveta, školáci v bielom, skupiny chorých a starých ľudí, ktorí si prišli po pápežovo požehnanie. Pápež sedel na slávnostnom šarlátovom tróne a prihováral sa pútnikom podľa tradície, ktorú založil jeho predchodca, v ich rodných jazykoch.
“A čo pútnici?” spýtal sa Donati. “Ako ich ochránime?”
“Pre nich už je asi neskoro. Aspoň pre niektorých. Ak sa ich pokúsime varovať, vypukne panika. Odveďte Svätého Otca z námestia čo najrýchlejšie a čo najtichšie. Potom sa postaráme o pútnikov.”
Vtom k nim pristúpil veliteľ Švajčiarskej gardy plukovník Brunner. Takisto ako ostatní osobní ochrancovia pápežovej bezpečnosti mal na sebe tmavý oblek a v uchu slúchadlo. Keď mu Donati vysvetlil, o čo ide, Brunner zbledol ako stena.
“Odvedieme ho cez baziliku.”
“A čo ak tam ukryli bomby?” spýtal sa Gabriel.
Mohutná tlaková vlna vzala Brunnerovi slová od úst. Vzápätí nasledoval ohlušujúci výbuch, ktorý otriasol rozľahlým Námestím svätého Petra. Gabriela odhodilo ako zdrap papiera na schody vedúce do baziliky a vzápätí stratil vedomie.
Keď otvoril oči, uvidel nad sebou Kristových apoštolov, ktorí sa naňho zvedavo pozerali z fasády chrámu. Nevedel, ako dlho bol v bezvedomí. Možno niekoľko sekúnd, dlhšie nie. Posadil sa a rozhliadol. V ušiach mu hučalo. Napravo zbadal prelátov rímskej kúrie, ktorí predtým stáli na pódiu s pápežom. Vyzerali otrasení, ale neboli zranení. Naľavo ležal Donati a vedľa neho Karl Brunner. Veliteľ mal zatvorené oči a silno krvácal z rany na hlave.
Gabriel sa zdvihol a začal sa obzerať okolo seba.
Kde je pápež?
Ibrahim el-Banna prepašoval do Vatikánu troch kňazov.
Gabriel tušil, že prídu ešte dva výbuchy.
Našiel zbraň, ktorú predtým zobral švajčiarskemu gardistovi, a zakričal na prelátov, aby nevstávali. Keď znova vyšiel na pódium, vybuchla druhá bomba.
Ďalšia horúca tlaková vlna.
Ďalšie zahrmenie.
Gabriela hodilo dozadu. Tentoraz dopadol na Donatiho.
Znova sa postavil. Na pódium už nestačil vyjsť, zabránila mu v tom tretia explózia.
Keď výbuch doznel, vyšiel hore a zahľadel sa na spustošené námestie. Šahídi sa rozmiestnili v dave pred pódiom: jeden pri Bronzovej bráne, druhý v strede námestia a tretí neďaleko Arco delle Campane. Zostali po nich iba tri stĺpiky čierneho dymu, stúpajúce k bezoblačnej modrej oblohe. Na miestach, kde predtým stáli, bola kamenná dlažba čierna, zaliata krvou a pokrytá ľudskými údmi a roztrhanými časťami tiel. Mŕtvoly, ktoré ležali ďalej, už väčšmi pripomínali ľudské bytosti. Skladacie stoličky boli porozhadzované po námestí ako karty a všade sa povaľovali topánky. Koľko je mŕtvych? spytoval sa v duchu Gabriel. Stovky, odpovedal si. V tej chvíli však nemohol myslieť na mŕtvych, ale na Svätého Otca.
Križiaci, vyhlasujeme vám vojnu zničením vášho nevereckého chrámu polyteizmu...
Ešte nie je koniec, uvedomoval si Gabriel.
A vzápätí cez clonu čierneho dymu uvidel, ako sa začína ďalšie dejstvo. Na Námestí Pia XII. na konci Via della Conciliazione za Námestím svätého Petra zastavila dodávka. Zadné dvere sa otvorili a z auta vystúpili traja muži s ručne odpaľovanými raketami.
Gabriel sa rýchlo rozhliadol. Trón, na ktorom predtým sedel pápež, už pri prvom výbuchu odnieslo na schody baziliky. Spod neho vytŕčala drobná ruka so zlatým prsteňom... a zakrvavená biela sutana.
Gabriel pozrel na Donatiho. “Majú pancierovky, Luigi! Okamžite všetkých odveďte čo najďalej od baziliky!”
Zoskočil z pódia a nadvihol trón. Pápež mal zatvorené oči a krvácal z viacerých menších rezných rán. Gabriel sa sklonil a vzal Svätého Otca do náručia, keď začul charakteristické svišťanie blížiacej sa strely RPG-7. Obrátil hlavu a uvidel, ako mieri k bazilike. Vzápätí hlavica narazila do Michelangelovej kupoly, z ktorej vyšľahli plamene; črepiny skla a kamene sa rozleteli na všetky strany.
Gabriel pred nimi vlastným telom chránil pápeža. Potom ho zdvihol a rozbehol sa k Bronzovej bráne. Skôr ako dorazil na kolonádu, cez námestie už svišťala druhá strela a zasiahla baziliku tesne pod balustrádou lodžie, odkiaľ pápež žehná pútnikom.
Gabriel stratil rovnováhu a spadol na kamennú dlažbu. Zdvihol hlavu a zbadal tretiu smrtonosnú strelu, ktorá letela nižšie ako prvé dve a trafila pódium. Tesne predtým než dopadla, Gabriel zazrel Luigiho Donatiho, ako sa zúfalo snaží dostať kardinálov a prelátov do bezpečia. Gabriel zostal ležať a vlastným telom chránil pápeža pred ďalšou spŕškou skla a kamenia.
“To ste vy, Gabriel?” spýtal sa pápež, oči ešte vždy zatvorené.
“Áno, Vaša Svätosť.”
“Už je koniec?”
Tri bomby, tri rakety – zrejme symbol Svätej Trojice, hádal Gabriel. Vopred premyslená urážka mušrikun.
“Áno, Vaša Svätosť, myslím, že je po všetkom.”
“Kde je Luigi?”
Gabriel sa obzrel na horiace zvyšky pódia. Z dymu sa náhle vytackal Donati s mŕtvym kardinálom na rukách.
“Žije, Vaša Svätosť.”
Pápež s uľahčením zašepkal: “Vďaka Bohu.”
Vtom Gabriela ktosi schmatol za plece. Obrátil sa a uvidel štvoricu mužov v modrých oblekoch s odistenými zbraňami. “Pusťte ho!” zakričal jeden z nich. “My sa oňho postaráme.”
Gabriel pozrel na muža a pomaly pokrútil hlavou. “Mám ho,” povedal, zdvihol sa a v sprievode švajčiarskych gardistov odniesol pápeža do Apoštolského paláca.
Štvorpodlažný dom stál v uličke vydláždenej mačacími hlavami neďaleko Kostola Panny Márie v Trastevere. Na miestach s otlčenou omietkou presvitali holé tehly a všade boli naťahané drôty elektrického a telefónneho vedenia. Na prízemí bola malá opravovňa motocyklov a hneď vedľa sa išlo do bytov na vyšších poschodiach. Ibrahim el-Banna mal kľúč od vchodu vo vrecku.
Útok sa začal päť minút po jeho odchode z Vatikánu. Na Borgo Santo Spirito využil paniku, strhol si kafiu a na krk zavesil veľký drevený kríž. Potom kráčal k Parku Janiculum a odtiaľ dolu svahom do štvrti Trastevere. Na Via della Paglia ho zastavila akási nešťastnica a chcela, aby jej požehnal. El-Banna napodobnil slová a gestá, ktoré videl vo Vatikáne, a vzápätí poprosil Alláha, aby mu odpustil rúhanie.
Len čo sa ocitol v bezpečí domu, zložil si urážlivý kríž a vyšiel hore po slabo osvetlenom schodišti. Do Ríma prišiel na rozkaz istého Sauda, ktorý celý útok vymyslel a naplánoval – el-Banna ho poznal iba ako Chálila. Mala to byť prvá zastávka na jeho prísne tajnej ceste z Európy späť do moslimského sveta. Dúfal, že sa vráti do rodného Egypta, ale Chálil ho presvedčil, že tam nikdy nebude v bezpečí. Americký prisluhovač Mubarak ťa bez mihnutia oka vydá neveriacim psom, povedal Chálil. Je len jedno miesto na svete, kde ťa neverci nedostanú.
Tým miestom bola Saudská Arábia, Prorokova krajina, kde sa zrodil wahhábsky islam. Ibrahimovi el-Bannovi sľúbili novú totožnosť, profesorské miesto na prestížnej univerzite v Medine a pol milióna dolárov. Útočište mu poskytol princ Nábil, saudskoarabský minister vnútra. Peniaze daroval saudskoarabský miliardár, ktorý celú operáciu financoval.
Moslimský kňaz stúpal hore schodmi v rímskom dome a bol nanajvýš spokojný. Práve pomohol uskutočniť jednu z najvýznamnejších akcií džihádu v dlhej a slávnej histórii islamu. A teraz ho čaká nový život v Saudskej Arábii, kde svojimi slovami a presvedčením môže inšpirovať ďalšie generácie islamských bojovníkov. Hotový raj na zemi.
Vyšiel na tretie poschodie k dverám bytu 3A. Keď zastrčil kľúč do zámky, pocítil v prstoch jemné mravčenie. A keď ním otočil, dvere vybuchli. Potom už necítil nič.
V tej istej chvíli sa v časti Washingtonu nazývanej Foggy Bottom zobudila žena. Opäť ju prenasledovali tie hrozné sny. Stále rovnaké obrazy: letuška s podrezaným krkom. Príťažlivý mladý muž, telefonujúci posledný raz v živote. Peklo. Prevrátila sa a pozrela na budík na nočnom stolíku. Bolo pol siedmej. Chytila do ruky ovládač, namierila na televízor a stisla tlačidlo. Panebože, nie, pomyslela si, keď uvidela Baziliku svätého Petra v plameňoch. Už zase.
Rím
Gabriel zostal v byte pri Kostole Trinitŕ dei Monti celý týždeň. Chvíľami mal dojem, že sa nič nestalo. Ale stačilo vyjsť na balkón a pozrieť sa na zničenú očernetú kupolu baziliky, ktorá sa týčila nad strechami domov, akoby sa Boh z nevôle či nerozvážnosti rozhodol zničiť dielo svojich detí. Reštaurátor Gabriel ľutoval, že nejde o poškodený obraz, čo by sa dal ľahko obnoviť trochou ľanového oleja a farby.
Počet obetí zo dňa na deň stúpal. V stredu večer – rímske noviny ju nazvali Čiernou stredou – narátali šesťsto mŕtvych. Vo štvrtok šesťstopäťdesiat a do víkendu vyše sedemsto. Medzi mŕtvymi bol plukovník Karl Brunner z pápežskej Švajčiarskej gardy. Aj Luca Angelli, ktorý na Gemelliho klinike ešte tri dni vzdoroval smrti, kým ho odpojili od prístrojov. Pápež mu udelil posledné pomazanie a zostal pri ňom až do konca. Rímska kúria utrpela obrovské straty. Zahynuli štyria kardináli, ôsmi biskupi a traja monsignori. Ich pohreb sa musel konať v Bazilike svätého Jána z Lateránu, lebo medzinárodná skupina stavebných inžinierov dva dni po atentáte dospela k záveru, že vstúpiť do Baziliky svätého Petra zatiaľ nie je bezpečné. Najväčšie rímske noviny la Repubblica priniesli celostranovú fotografiu zničenej kupoly s lapidárnym titulkom Odsúdená.
Úryvky z románu, ktorý v preklade Aleny Redlingerovej práve vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
