Atómy až neutrína mňa samej sú vo všetkých mojich knihách

Rozhovor s jubilujúcou prozaičkou, poetkou, autorkou pre deti – Janou Bodnárovou.

 

Nenápadne svetová a zároveň výrazne empatická. Multižánrová autorka Jana Bodnárová v júni oslávila významné životné jubileum. Jej písanie predstavuje kultivovaný, hlboko intímny a silne obrazný prúd ženskej slovenskej literatúry, a to ako v poézii, tak v próze. Citlivo reflektuje témy, o ktorých sa ťažko vypovedá, a prebúdza k životu osobité osudy umelkýň.

 

 

Zohrala vo vašom písaní úlohu okolnosť, že ste po štúdiu kunsthistórie začínali ako pamiatkarka a boli ste pri záchrane umelecko-historických pamiatok v Prešove?

Ani nie... aj keď v Afére rozumu (poviedková prvotina autorky, r. 1990 – pozn. red.) je pár textov súvisiacich s touto témou: hnuteľné pamiatky, ale i architektúry sú v nich súčasťou tajomstva príbehu. Skôr štúdium vedy o výtvarnom umení pôsobilo ako spodné vody pri mojom písaní.

 

Kedy ste začali so samotným písaním? Kam ste vstúpili skôr: do poézie alebo prózy?

Začala som na základnej škole poviedkou, o ktorej mi učiteľka povedala: „Je v tom talent.“ Pokračovala som na gymnáziu a opäť v próze, resp. pamätám si, že som spojila prózu s divadelnými momentmi. S poéziou som začala v prvej polovici 90. rokov. V roku 1991 vyšiel samizdat, postmoderná epická skladba Terra nova, v roku 1995 zbierka ŠE-PO-TY, potom ďalšie.

 

Ste poetka, prozaička, autorka pre deti, dramatička, video performerka, kunsthistorička. Čo vás najväčšmi obohacuje?

To všetko sú pre mňa roviny prisunuté k sebe. Nemôžem jednu nadvihnúť, inú podsunúť nižšie. Je to vec inšpirácie a akéhosi vnútorného mentálneho nastavenia sa, do ktorej roviny prejdem. Potom sa v nich pohybujem rovnako rada. Len chcem upresniť: video performerka som bola od polovice 90. rokov. Vtedajšie videá som nazývala „holé“, lebo vznikali bez použitia počítača, strih sme robili priamo vo VHS kamere. V nultých rokoch a neskôr som už režírovala iné performerky, ich akcie, oblečenia, atribúty: podľa mojej vízie mikropríbehu i mnou zvoleného priestoru. Postupne som k takto vzniknutému videu pridávala básne. Nazývam to video performančná poézia. Mám videá, ku ktorým som spätne uviedla verše: báseň Emily Dickinson, Theodore Roethkeho, Bašóa, Issu, Denise Levertovovej, Aldy Merini i svoju báseň. V každej tejto rovine je istý druh tvorivého vzrušenia z objavovania, a to je to, čo obohacuje. A ešte – od kunsthistórie som dosť dávno dezertovala.  

 

Čo napokon rozhodne, či sa pustíte do literatúry pre deti, do hĺbavo-vizuálnej novely alebo poézie?

Je to akýsi prvý moment, ktorý vás udrie, zasiahne tak, že vnútorný pilot vo vás nasmeruje či priamo nastaví žáner. Teda, volá sa to aj inšpirácia. Niekedy skratkovitá, sotva uvedomená, inokedy ide až o celý diapazón, napríklad doby, ktorá rámcuje príbeh – u mňa zväčša intimistický, komorný, no sonórny.

 

Váš manžel Juraj Bartusz je neoavantgardný umelec, renomovaný sochár a vysokoškolský pedagóg. Inšpirujete sa navzájom?

Určite môžem povedať, že vyše 34 rokov sme radi vo vzájomnej blízkosti. Stal sa nám obom pomerne ojedinelý prípad takého silného zášľahu citu, ktorý v samej podstate nikdy nevyprchal, ani teraz. Ten cit stále existuje, aj keď mení podobu. To dáva silu vydržať aj temnejšiu stránku staroby, keď prichádzajú kruté nemoci, vybuchujú staré traumy pamäti. Dáva energiu ísť ďalej a najmä rozdúchavať v sebe kreativitu. Juraj je najozajstnejší človek, akého som poznala. Jeden z najživelnejších a zároveň konceptuálnych, najrebelskejších, najvýbušnejších umelcov a okrem toho hlboko ľudských, súcitných ľudí.

 

Ako ovplyvnil vašu tvorivú cestu?

Ja som človek v podstate plachý, samotársky, Juraj mi dodal odvahu byť odvážna, otvorená, autentická v tom, čo robím. Bol prvým čitateľom mojich prác a prijímal ich bezvýhradne. On si zas cenil, keď som písala o jeho prácach, keď cítil moje oduševnenie a pochopenie. Priviedol ma práve k videám, ale každý sme v tomto žánri šli svojou rozdielnou cestou.   

 

Zaujímajú vás aj diela iných autorov s témou príbuznou vašej?

Nedávno som objavila francúzsku autorku Annie Ernaux. U nás vyšla jej jediná kniha v Aspekte. Mám od nej pár próz v angličtine a francúzštine, čítam si v nich, aj keď ich nemôžem plnohodnotne pochopiť tak, ako keby boli preložené. Blízky mi je jej krížený koncept autobiografie s fiktívnou autobiografiou. Najmä v próze Roky, akousi fragmentárnou zmesou pamäti, snov, meditácie, faktov a spoločenských udalostí.

 

Nastal u vás niekedy citeľný tvorivý blok? Ako ste sa s ním vyrovnali?

Tohto sa bojím. Nemožnosti pracovať. Otupievania. Totálneho zavretia sa. Zatiaľ som to vyslovene ostro nepocítila.

 

Pre napísanie novely Koža vás inšpirovala nemecká expresionistická maliarka Paula Modesohn-Becker. Uvažujete už aj o nejakej ďalšej umelkyni, o ktorej by ste chceli napísať? Alebo inak: existuje téma, ktorej ste sa ešte umelecky nedotkli, ale „volá“ vás?

Zasiahol ma osud úžasnej talianskej poetky Aldy Merini. Preto som urobila i kratučký film na jej báseň Revolta. Téma, ktorá sa ma začína dotýkať, je veľmi prirodzená, už mnou takpovediac prerastá: proces starnutia – tela, duše, blízkosť končenia, fantómy spomienok samej seba i iných žien. Momentálne v poézii.

 

Vaše texty celkom prirodzene vytvárajú silné vizuálne momenty. Čo pre vás znamená slovo a čo obraz?

Pre mňa je príznačný obrazný jazyk. Je v mojom písaní podstatnejší ako abstraktne analytický jazyk. Obraz vytvorený slovami je pre mňa kód. Takže je to takmer identické.

 

Existuje výtvarné dielo alebo smer, ktoré do značnej miery súznie s vašou literárnou tvorbou?

Skladba Terra nova, próza Bleskosvetlo/bleskotma, hry Spiace mesto, Kozoroh, Nohy boli v znamení radikálneho subjektivizmu a eklekticizmu postmoderny tak, ako ma nimi ovplyvnila talianska maliarska transavantgarda. V posledných prácach, myslím si, mi je veľmi blízka paradigma metamoderny vo výtvarnom umení (spomeniem aspoň maľbu Petera Doiga a Bo Barletta), zdôrazňovanie subjektívne precítenej skúsenosti namiesto ironického odstupu postmoderny. Toto je však príznačné i pre iné druhy umenia, širšiu kultúru vôbec, dokonca i pre – aspoň v túžbach – novú politiku. V literatúre je mi blízke akcentovanie novej citovosti, príbehu, až novoromantizmu, dokonca naivity, čudnosti, sekulárnej spirituality, lebo niektoré z čŕt postmoderny ako sarkazmus, pastiš, blasfémia mi nikdy neboli blízke.  

 

Získali ste viacero ocenení. Ktoré je pre vás najmotivujúcejšie?

Cena Ivana Krasku za debut. Nominácia Dievčatka z veže na Cenu Tolerancie UNESCO, Cena detí za poviedku Psi. Cena detskej poroty za rozhlasovú hru V záhrade papierového draka. Azda ešte prvá cena v anonymnej súťaži Dráma za divadelnú hru Kurz orientálneho tanca. A ženská cena Bibliotéky za Ditu.

 

Takže odmenená tvorba pre deti sa vás najhlbšie dotýka?

Je to niečo podobné ako cena v anonymnej súťaži. Vyhráva kvázi čistý postoj, žiadne lobovanie či špekulatívnosť.

 

Aký je proces po tom, čo vás navštívi prvotná idea, nápad, námet? Je niečo, čo neodmysliteľne patrí k času, keď píšete? Ten správny výhľad z okna, povedzme?

Je to len a len sústredenie sa na písanie. Prepadnutie sa doňho.  Na to sú potrebné duševné sily a samota.

 

Keď píšete, predstavujete si, aký ilustračný materiál by najlepšie reprezentoval či dopĺňal váš text? Alebo si vyberiete výtvarnú umelkyňu/fotografku na základe jej doterajšej práce a necháte vizuálnu stránku svojej knihy len na ňu?

 Pri knihách pre deti si rada ja vyberám ilustrátorky alebo ilustrátorov. Pri ostatných knihách niekedy, no zväčša to nechám na vydavateľa.

 

Napísali ste i texty pre divadelné predstavenia. V čom je vám blízke divadlo; čo vám ponúka dramatický text oproti próze a poézii?

Dáva väčšiu slobodu štylizácii, kompozícii, teda i fantázii. V hre môžem pokojne spájať postavy cez až priepasti času a priestoru.  Príznačné sú v tomto hry Snežný vrcholLampiónový sprievod. Tiež je tam markantnejšie, ale snažím sa o to i v prózach, že ne-povedané, ponorené, je súčasť textu, minimalizuje jazyk, ušetrí kvantum slov.

 

Nielen vaša próza pre dospelých prináša osobité ženské postavy (Náhrdelník/Obojok; Koža), aj vaše knihy pre deti majú citovo výrazné dievčenské hrdinky (Dita). Ich sila je v hlbokom prežívaní rôznych každodenných momentov a nevšedných priateľstiev či empatií. Čo vás podnietilo k tvorbe pre najmenších a -násťročných?

Najprv to boli moje malé deti – to sa často stáva. A potom to bol a je môj obdiv a úžas nad detským svetom vôbec, ich pozorovaním reality „po prvý raz“. Je to inšpirujúce a objavné. O deťoch hovorím, že sú ako rastliny, ktoré prečisťujú otrávený svet.

 

Poukazujete (nie moralizátorsky) na zdedené traumy ako na súčasť osobnosti svojho lyrického subjektu (napríklad zbierka Terče). Vyhľadávate tieto ťaživé historické emócie alebo sa vašej literárnej výpovede prirodzene dotýkajú?

Opäť vo veľkej skratke by som povedala, že skôr si vyhľadávajú tie moje traumy či lyrického subjektu, doby... mňa ako ja ich. Prídu ako nečakaní hostia, ja si musím s nimi poradiť, uvedomiť si ich, spracovať, nejaký čas žiť s nimi natesno, cítiť a uvažovať za nich.

 

Je medzi vašimi knihami taká, ktorá najbytostnejšie vypovedá o vašom vnútornom svete?

Atómy až neutrína mňa samej sú vo všetkých mojich knihách. Ale najbližšie k autobiografii je moja Takmer neviditeľná. A potom poézia – Z periférií, V záhradách/pod dronmi a Terče.

 

A je aj taká, ktorú by ste s odstupom času prepísali?

Pohľad na minulé knihy je čosi ako pohľad na staré fotografie. Nemá význam ich retušovať z hľadiska dneška. Minulé texty zrkadlia mňa, moje myslenie a senzibilitu v čase, kedy som ich písala. Možno by som robila len menšie štylistické úpravy.

 

Ako vnímate aktuálnu slovenskú literárnu scénu? Čiu novú knižku si prečítate vždy a kto vás oslovil/a z nastupujúcej generácie?

Myslím si, že máme veľmi dobrú a pluralitnú literatúru. Na stĺpec mien nie je priestor a nerada uvádzam konkrétne mená, sú naozaj mnohí, ktorých si cením.

 

A predsa, nemenovali by ste aspoň niektorých autorov?

Tak aspoň pár z osobností staršej, strednej a mladšej generácie, živých i už odídených: Ján Johanides, Dušan Mitana, Pavel Vilikovský, Jaroslava Blažková... vždy si prečítam novú knihu Mily Haugovej, Alty Vášovej, Etely Farkašovej, Jany Juráňovej, Zuzany Mojžišovej, Márie Ferenčuhovej, Márie Modrovich, Kataríny Kucbelovej, Michaely Rosovej, pravdaže, Michala Habaja... Cením si i úplne mladú literatúru, básne Michala Tallu, Dominiky Moravčíkovej... Mnohí z mladšej generácie boli v kontakte s inými krajinami, kultúrami, životnými štýlmi i kultúrou samotného jazyka, to vstrebali do seba a prinášajú teraz vo svojich textoch. Vlastne dnes sú možné i iné tesné kontakty s cudzím literárnym svetom. Len treba byť predovšetkým v kontakte so samým sebou, nestratiť sa svojmu jadru, aby sme sa vyhli plochosti písania. Teší ma, s akou razanciou a talentmi vstúpili a vstupujú do našej literatúry ženy, veď sú to moje sestry.

 

Existuje aj niečo, čo vás znepokojuje vo vývoji slovenskej literatúry?

Nebojím sa o nedostatok talentov. Skôr o to, aby mali kde publikovať. Aby sa udržali aspoň existujúce vydavateľstvá a časopisy.

 

A nakoniec – ktorá kniha a výtvarné umelecké dielo vás zasiahli natoľko, že doteraz si na ne chránite najhlbšiu spomienku?

Ako autorka vôbec je to Marguerite Durasová, najmä jej priezračne napísaný Milenec. Z výtvarných diel Balkánsky barok od Mariny Abramovič. Performanciu v bielych šatách robila na kope zvieracích krvavých kostí. Krv utierala do snehobielej látky svojich šiat. Okolo zúrila balkánska vojna. Tak málo dokáže vypovedať tak veľa o brutalite určitého času a geopolitického priestoru!

 

Jana Bodnárová 

Poetka, prozaička, autorka pre deti. Doteraz jej v slovenčine vyšlo 57 kníh. Píše i rozhlasové hry a televízne scenáre. Od polovice 90. rokov sa venuje tvorbe a prezentácii video performancií v domácich i zahraničných galériách. Je držiteľkou rôznych významných literárnych ocenení (Cena Ivana Kraska, Cena Bibliotéky) a vo finálovej desiatke Ceny Anasoft litera sa ocitla trikrát (2009, 2019, 2020). V aktuálnom ročníku Anasoft litery  s novelou Koža.