Dcéry v dobe internetu

Protagonistka a rozprávačka Elisa spomína na niekoľko rokov svojho dospievania, ktoré v nej zanechali hlbokú stopu. Ako 14-ročná bola „vytrhnutá“ z detstva stráveného s matkou a bratom v piemontskom meste Biella a „presadená“ do bytu svojho takmer neznámeho otca v prímorskom mestečku T. Tam sa zoznámila s osudovými postavami svojho života: ako vášnivá knihomoľka si prežila romantické zoznámenie a prvý bozk v knižnici s krásavcom Lorenzom a ako dcéra rodičov, hádajúcich sa a vyrábajúcich scény na verejnosti, spoznala Beatrice, ktorá bola z navonok dokonalej rodiny.

Najlepšie priateľky

Z protikladov – Elisa je šedá myška milujúca poéziu a Beatrice sa zaujíma o módu a ašpiruje na kariéru modelky – sa stanú najlepšie priateľky. Okrem rozdielov ich toho aj veľa spája: ani jedna z nich sa medzi rovesníkmi neteší popularite, obe dosahujú v škole vynikajúce výsledky a majú komplikovaný vzťah k svojim matkám. Práve vzťah medzi matkami a dcérami je spolu s priateľstvom ústrednou témou románu. Elisina aj Beina matka sa kvôli rodine vzdali sľubnej kariéry: jedna dráhy basgitaristky v rockovej kapele a druhá dráhy modelky. Zatiaľ čo Elisa sa o matkinej hudobnej minulosti dozvie až v dospelosti – aj to náhodou –, Bea má matkine modelingové ašpirácie neustále pred očami: ich dom je plný fotografií a matkin diár preteká kontaktmi na „veľké zvieratá“ v modelingovom biznise. Beatrice sa má stať úspešnou modelkou. Cíti, že matka ju neprijíma ako jedinečnú bytosť odlišnú od nej samej a že je pod neustálym tlakom matkiných ambícií. Elisa bola, naopak, svojou mamou zanedbávaná už od detstva (úloha matky dvoch detí žijúcej bez manžela ju vyčerpávala) a v čase skamarátenia sa s Beou dokonca opustená (matka s bratom sa po stroskotanom pokuse o obnovu spoločného života s otcom vrátia do Bielly, zatiaľ čo Elisu nechajú v T). Priateľky nachádzajú jedna v druhej sestru a útočisko. Elisa túži po jedinom – aby navždy ostali priateľkami, no Beatrice sníva o sláve a bohatstve.

Čitateľ už od začiatku vie, že niekdajšie najlepšie kamarátky už trinásť rokov nie sú v kontakte. Približne odkedy sa z Beatrice stala hviezda virtuálneho sveta a jej tvár je všade: na internete, v televízii, v časopisoch, na billboardoch... Obdivovaná, napodobňovaná a nenávidená. A všetko sa to začalo vďaka internetu. Internet, jeho vplyv na naše životy a nesmierne zmeny, ktoré so sebou priniesol, sú ďalšou z tém románu. Prichádza nenápadne zo strany Elisinho otca – profesora informatiky na univerzite –, ktorý má v tých časoch ako jeden z mála doma počítač a prístup na internet. On otvorí fascinovanej Beatrice dvere do virtuálneho vesmíru, ona v ňom vycíti budúcnosť a bez zaváhania sa jej chopí.

Knihy verzus internet

Priateľstvo však nie je príbehom o tom, ako sláva mení charaktery a ničí medziľudské vzťahy. V Beatrice bolo niečo zlomené dávno predtým, než sa stala známou po celom svete, a hoci sa spočiatku zdá, že jej sláva zapríčinila rozpad priateľstva s Elisou, nie je to celkom tak – ako nám (aj sebe) vo svojich spomienkach postupne odhaľuje Elisa. Celé roky nenapísala nič osobné, hoci si počas dospievania viedla denník a túžila sa stať spisovateľkou. Až po prvom roku na univerzite píše niečo iné ako eseje o literatúre. Spomína na kľúčové roky s Beatrice a s prvou láskou Lorenzom, na detstvo v Bielle a traumy s ním späté. Písanie a knihy predstavujú v románe protipól k svetu moderných technológií. Protipól, ktorý napriek Beinej predpovedi – „V roku dvetisícdvadsať budú všetci na internete, nikto už nebude čítať. Literatúra je už teraz zastaraná, ako to, že to nevidíš?“ (s. 315) – pretrváva.

K najväčším pozitívam románu patrí psychologická prepracovanosť hlavných postáv a ničivého vplyvu narušeného vzťahu s matkou na životy dcér. Autorka zobrazuje bytostnú potrebu matkinej blízkosti, pozornosti a prijatia,  ako aj nemožnosť vykoreniť ju zo seba ani v dospelosti či po matkinej smrti. Túto potrebu vystihuje scéna: „V ten deň som bola nervózna. Neznesiteľná, otrávená, že som doma a chorá. Mala som päť rokov a chcela som svoju mamu. Byť v jej náručí, dať sa čičíkať a bozkávať. Nenechala som ju upratovať, dívať sa na telku, ísť na záchod, nič, lebo mala byť so mnou, každú sekundu len a len so mnou. A tak som fňukala, stískala ju, dusila. (…) Vidím sa, ako jej visím na nohe.“ (s. 380) Elisa mala spoločnú izbu s matkou až do 14 rokov a neskôr sa podobným spôsobom drží aj ďalších blízkych osôb. Chce sa chytiť a už nikdy nepustiť: „Bolo by pekné, keby sme ostali navždy v T a nedokončili ani školu. Keby sme túto noc obe otehotneli a oni by si nás vzali, žili by sme celý život vedľa seba, ty v byte nad nami a ja pod vami alebo naopak. Neodísť, nepísať, nepokúsiť sa o žiadny projekt. Naše deti, ktoré spolu vyrastajú ako súrodenci, a my doma, kde celý deň nič nerobíme. Nerozlučné či ešte viac: rovnaké.“ (s. 208)

Podobnosť s Ferrante

Autorka sa otvorene hlási k dvom dámam talianskej prózy: Else Morante a Elene Ferrante. Morantin román Lož a čary sprevádza Elisu na ceste dospievania, ale aj v dospelosti. Je to kniha zviazaná s detstvom v Bielle (nikdy ju nevrátila do tamojšej knižnice). Pasážami z tejto knihy sa inšpiruje pri písaní listu Lorenzovi. Pri ich neskoršej e-mailovej komunikácii si vypožičia autorkino priezvisko ako pseudonym a mesiace si s Lorenzom píšu ako Morante a Moravia – známy spisovateľský manželský pár. Po tridsiatke prednáša o románe Lož a čary na univerzite a snaží sa jeho čaro priblížiť mladým poslucháčkam, visiacim na mobilných telefónoch a sledujúcim Beatricin blog. Prepojenie s Elenou Ferrante je votkané priamo do dejovej línie a ústredných postáv. Elisa a Beatrice už na prvý pohľad pripomínajú Elenu a Lilu z Geniálnej priateľky: jedna je nenápadná a introvertná a druhá je svojská a rebelantská. Stane sa z nich nerozlučná dvojica spojená osudovým priateľstvom. A podobne ako priateľstvo Eleny a Lily, aj Elisino a Beino prežíva vzlety a pády, aj keď v inom čase a za iných okolností. Elena sa na sklonku života snaží zachytiť a zvečniť minulosť a vzťah s Lilou písaním, čím chce zmariť jej snahu zmiznúť, vymazať sa. V podstate to isté robí aj Elisa, no len s odstupom trinástich rokov – zaznamenáva, čo Beatrice zakrýva (utajuje pred médiami): svoje dospievanie, matku a priateľstvo s Elisou.

Podobností s Geniálnou priateľkou je trochu veľa a mohli by vyvolať podozrenie, že sa Avallone snaží „zviezť“ na popularite Ferrante a použiť osvedčenú „schému“. Tohto pocitu som sa pri čítaní nevedela celkom zbaviť, ale napriek tomu sa mi javil Avallonin román presvedčivý a obohacujúci. Pretože na druhej strane: má azda Ferrante patent na písanie o silnom ženskom priateľstve, akokoľvek bravúrne sa jej to už podarilo? Určitý posun možno u Avallone vidieť v zasadení do odlišného časového rámca, ktorý umožňuje klásť nové otázky: Ako internet vplýva na budovanie obrazu, aký o sebe vytvárame a na možnosť vymazať sa? Ako zabudnúť a pohnúť sa ďalej, keď si môžeme kedykoľvek vyhľadávať informácie o bývalých partneroch a priateľkách na sociálnych sieťach a napísať im smsku? A v neposlednom rade mi pripadá, že Priateľstvo je paradoxne viac románom o vzťahu k matke a o vplyve primárnych vzťahov na všetky ďalšie, než o priateľstve. Vytknúť by som mohla úplný záver románu, ktorý sa mi zdá neuspokojivý a splošťujúci, dokonca trochu moralizujúci. Zbytočne zjednodušuje to, čo predtým na štyristo stranách rozvíjal a otváral viacerými smermi.

Katarína Gecelovská (1988)

Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku, učila v Košiciach. V súčasnosti pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite v Brne (odbor literárna komparatistika). Je členkou Spišského literárneho klubu, píše poviedky a publikuje recenzie v časopisoch Fraktál, Glosolália a na portáli Knihy na dosah.

Silvia Avallone: Priateľstvo

Preklad: Ivana Dobrakovová

Bratislava: Inaque, 2022

Zdroj foto: Wikimedia / Tiresia 19