Vyhľadávanie
Rutger Bregman: Ľudskosť / Optimistická história človeka
Preklad: Jana Trajtelová a Michal Lipták
Bratislava: N Press, 2020
„Keby sme nabrali odvahu a zobrali túto myšlienku vážne, rozpútala by možno i revolúciu. Prevrátila by spoločnosť naruby.“ Tieto vety v r. 2020 napísal holandský historik Rutger Bregman, autor knihy Ľudskosť: Optimistická história človeka.
Slovo revolúcia je znepokojivé. Podľa Berďajeva je revolúcia pokusom vrátiť spoločnosť do pomerov, ktoré panovali pred režimom, proti ktorému je revolúcia namierená. Revolúcia neprináša nové, ale túži po starom. Ani u Bregmana to nie je inak – autor by najradšej žil ako kočovník, bez peňazí, bez poľnohospodárstva, bez civilizačných mantinelov. Ale nežije tak, iba o tom sníva. Ako pravý salónny revolucionár, ktorý zas neostáva len pri snení, lebo vyrába zaručené plážové trháky.
Myšlienku, ktorú čitatelia majú vziať vážne, Bregman považuje za radikálnu. „Čo teda je tou radikálnou myšlienkou?“ pýta sa rečnícky a hneď aj odpovedá: „To, že väčšina ľudí je v skutočnosti vlastne celkom slušná.“
Nuž, ohromujúca myšlienka to nie je, hoci trvalo niekoľko strán, kým bola vyslovená. A nie je ani nová. Tvorí základ kresťanského zmýšľania (Ježiš vychádzal z predpokladu, že aj farizeji, mýtnici, zlodeji a prostitútky sú v jadre dobré ľudské bytosti) i budhistickej filozofie (osvietený je každý tvor, len to musí v sebe rozpoznať). Bregmanov ťažiskový výrok je však kontaminovaný „vypchávkami“, ktoré svedčia o neistote: „... v skutočnosti vlastne celkom slušná.“ Kde je revolučný švih? Nikde. Zostala len opatrnosť typická pre mileniálov. Bregman sa rád chvasce tým, že patrí ku generácii, ktorá nie je zaťažená ani studenou vojnou, ani hospodárskou krízou po roku 2008. Škoda. Zaťaženie minulosťou môže mysleniu dodať dialektickú hĺbku.
Autor obdivuje život, akým žili lovci a zberači, a treba uznať, že aj on si osvojil isté lovecké a zberačské schopnosti: loví po zabudnutých príbehoch a zbiera zanedbané fakty. V Ľudskosti nazbieral a pospájal také množstvo údajov, že si zasluhuje obdiv. A tak sa čitateľ dozvie (ak sa to už nedozvedel z iného zdroja), že „takmer štvrtina všetkých uväznených ľudí na svete dnes sedí za americkými mrežami.“ Navyše, s mnohými myšlienkami sa dá vrelo súhlasiť. Autorom citovaný podnikateľ Jos de Blok vraví, ako manažérske programy vedú ľudí k presvedčeniu, že presne vedia, ako má byť svet usporiadaný: „Ovládaš ľudské zdroje, financie, IT. Napokon uveríš tomu, že tvoja organizácia je úspešná vďaka tebe. Toto vidíš pri množstve manažérov. Avšak bez manažmentu by práca pokračovala tak ako dovtedy – a možno aj lepšie.“
Sedem neduhov
Sympatická je aj Bregmanova kritika kapitalizmu, médií či demokracie: „Demokracia vo svete trpí siedmimi neduhmi. Politické strany sa rozpadajú. Občania nedôverujú jeden druhému. Menšiny sú vylúčené. Voliči strácajú záujem. Politici sú skorumpovaní. Bohatí ľudia neplatia dane. A čoraz viac si uvedomujeme, že naša moderná demokracia je plná nerovnosti.“ Autor sa však napriek kritickému pohľadu na demokraciu nevie od demokracie odlepiť. Obdivuje formy alternatívneho školstva či brazílske komunitné skupiny, ktoré v praxi uplatňujú participatívny rozpočet.
Práve v súvislosti s Brazíliou sa Bregman dopúšťa nemiestneho zjednodušenia: „Napokon, málokde je taká nedôvera medzi ľuďmi ako v Brazílii.“ Kto žil v Brazílii, vie, že tento výrok sa nezhoduje so skutočnosťou. Možno hovoriť skôr o nedôvere úradov k občanom, ale nie o každodennej nedôvere medzi ľuďmi. Bregman svoj „poznatok“ odvodil zo štatistického zdroja, nie z reálnej skúsenosti. A máme tu ešte Veľký čínsky múr. Bregman, odvolávajúc sa na Owena Lattimora, ktorý sa zaujímal skôr o Mongolsko, píše, že úlohou čínskeho múru bola nielen ochrana pred „barbarmi“, ale mal aj „vlastných poddaných držať pod zámkom.“ Čínske impérium sa tak vraj stalo „najväčšou väznicou pod otvoreným nebom.“ Nuž, čínsky múr budovali na severe krajiny, v horskom teréne. Juh a západ Číny ohradené neboli a je veľmi nepravdepodobné, že by agrárni Číňania chceli z krajiny utekať práve cez hory ku kočovníkom, do neúrodnej púšte.
Nedôslednosti si všíma aj kritik Steven Poole, ktorý Bregmanovu knihu recenzoval pre The Guardian. Uvádza, že podľa Bregmana neandertálci nevyhynuli preto, lebo ich vyvraždil vyspelejší druh, ale preto, lebo boli nekolektívni. Pritom Bregman len pred pár stranami napísal: „Ako vedci napredujú v nových zisteniach, ktoré sa týkajú neandertálcov, čoraz viac sa zhodujú, že tento druh bol prekvapivo inteligentný. Zakladali ohne a varili jedlo. Vyrábali oblečenie, hudobné nástroje, šperky a jaskynné maľby. Jestvujú dokonca indície, že sme si od neandertálcov vypožičali niektoré vynálezy, napríklad niektoré kamenné nástroje. Je možné, že máme od nich aj zvyk pochovávať mŕtvych.“ Môže vyvinúť pohrebné obrady druh, ktorý nežije kolektívnym životom?
Špecifické prístupy
Bregman nachystal pre čitateľa ešte veľa zábavných historiek a frapantných konklúzií. Jednou takou konklúziou je, že za temnú víziu o budúcnosti ľudskej civilizácie v Goldingovom románe Pán múch môže alkoholizmus a negatívny vzťah k deťom. Bregmana nudia diela, v ktorých sa tematizuje temná stránka človeka. Mali by sa zlikvidovať všetky pochmúrne diela, lebo ich vytvorili nešťastníci? Lenže možno veriť Bregmanovmu vkusu, keď, ako sám priznáva, miluje sentimentálne filmy so šťastnými koncami?
Skutočnosť, že za „zlom“ sa často skrýva „dobrý“ úmysel, Bregman takisto považuje za dôkaz, že človek je vo svojej podstate dobrý: vlastne nikdy nemá zlé úmysly. A či potom nie je „zlo“ už to, že existujú len dobré úmysly? Ako vraví dávna múdrosť: Cesta do pekiel je dláždená dobrými úmyslami. Príkladom je Gándhí. Bregman obdivuje jeho mierumilovnosť, no opomína, že účinkovanie indického politika neskôr spôsobilo krviprelievanie a fanatizáciu hinduistov.
Steven Poole upozorňuje na pasáž o Sjefovi Drummenovi, umelcovi a riaditeľovi školy, v ktorej deti rozhodujú o tom, čomu sa chcú venovať: „Je jeden z tých ľudí, ktorí nikdy nestratili chuť do hry a ktorí mali vždy odpor k pravidlám a autoritám.“ Bregman osobnosť tohto človeka dokresľuje malým príbehom, ktorý Poola tak podráždil: „Keď ma vyzdvihuje na železničnej stanici, svoje auto drzo necháva zaparkované krížom cez cyklistický chodník.“ Poole to komentuje slovami: „Takže tento svojrázny pedagogický hrdina, ktorý neznáša pravidlá, je vlastne šibnutý sebec, ktorý bezmyšlienkovito obmedzuje slobodu druhých. Cyklisti, ktorí v ten deň budú musieť obchádzať vozidlo tohto gašpara, asi nebudú veľmi chcieť súhlasiť s tým, že ľudia sú v podstate dobrosrdeční.“
Drummenovo správanie – práve v Holandsku – nie je ojedinelým úkazom. Holanďania radi stanovujú pravidlá, aby ich potom s bohémskou rozšafnosťou mohli porušovať. Vlaky síce majú „tiché“ vozne, no je v nich hluk ako v krčme. Ak niekoho na to upozorníte, odvrkne: „Netreba to brať tak vážne.“ Zmýšľanie Rutgera Bregmana je poznačené holandským sklonom k (buržoáznemu) anarchizmu. Do holandského anarchizmu sa zmestí: uprednostnenie hry pred prácou, odmietanie empatie a zamieňanie si súcitu s poučovaním druhých. Toto všetko Bregman nevdojak exportuje do sveta pod rúškom univerzálnych metód, pričom ide len o špecificky holandské prístupy k životu.
Spojiť utópiu s realizmom
Keď nejaký autor tvrdí, že je neveriaci, predznamenáva to dve veci: a) autor pochádza z pobožnej rodiny; b) v autorovej reči sa prv či neskôr prejaví náboženský tón. V rámci tohto pravidla nie je výnimkou ani Bregman. Pochádza z rodiny kazateľa a ako študent bol ešte veriaci. Knihou Ľudskosť previeva duch nábožnosti: nechýbajú citáty z evanjelií ani autorovo osobné desatoro v epilógu, ktoré obsahuje odporúčania, aké možno nájsť v motivačných príručkách: Hľadajte win-win scenáre; Kroťte svoju empatiu a cvičte svoj súcit; Vyhýbajte sa správam; Neskrývajte sa: nehanbite sa byť dobrí …“ Skrátka, o čosi trápnejšie než biblická predloha, ktorá tiež za veľa nestojí.
Bregman vo svojom kazateľskom zanietení ohlasuje nový realizmus. Jeho programom je spojiť utópiu s realizmom, napokon, jeho predchádzajúca kniha sa volala Utópia pre realistov (česky, 2017). O nej maďarská recenzentka Lili Ruttkai napísala, že v závere knihy sa autor sám seba pýta, či sú jeho myšlienky vôbec namieste. Recenzentka však konštatuje, že v konečnom dôsledku ide o knihu optimistickú a zábavnú. To isté možno povedať aj o Ľudskosti: Optimistickej histórii človeka. Čiže ten, kto sa chce odvrátiť od reality a stať sa realistom v Bregmanovom optimistickom svete, pričom ani o zábavu nebude núdza, nepochybne túto knihu ocení. A nech si autorove neistoty, ktoré prerážajú na povrch práve v jeho najsebavedomejších vyhláseniach, nevšíma.
Peter Macsovszky (1966)
Spisovateľ, esejista, prekladateľ. Vydal rad básnických zbierok. Výber z próz: Frustraeón, Fabrikóma, Lešenie a laná, Hromozvonár, Mykať kostlivcami, Želáte si novú kúpeľňu?, Tantalópolis (Cena Anasoft litera 2016), Povrch vašej planéty, Breviár pre posledných psychológov. Píše aj po maďarsky (v r. 2007 získal v Maďarsku Cenu Miklósa Mészölya). V súčasnosti žije v Austrálii.
Foto: ted.com
