Dežo Hoffmann znovuobjavený

Svetový fotograf  hviezd, ale ešte predtým aj španielskej občianskej vojny, ktorý vytvoril najslávnejšie obrázky The Beatles, na Bratislavskú lýru dostal Cliffa Richarda a na Centrálnom trhovisku si dával so Sandie Shaw kyslú kapustu. Doma ho stále pozná málokto (hoci treba dodať, že i vo svete). V poslednom roku o ňom vznikol film, no ešte predtým vyšla kniha Mariána Pauera s názvom Dezo Hoffmann – Slovenský fotograf svetových hviezd.

Už za socializmu sa po Slovensku šírili šuchy a ruchy, že čudesné nezrozumiteľné slová znejúce tesne pred refrénom na palube beatlesáckej Yellow submarine sú v skutočnosti veľmi jadrné výrazy v tajnom jazyku. Počas nahrávania ich tam vraj vpašoval človek, ktorý prispel k obrazovej sláve beatlesákov na vrchole ich hviezdneho veku a tajným jadrným výrazom nikto nerozumel, pretože boli v slovenčine. Fotograf Dežo Hoffmann legendu nikdy nepotvrdil ani nevyvrátil. Mohla si teda žiť vlastným zvrchovaným životom ako nepolapiteľné pierko poézie poletujúce nad rozbitým 20. storočím. Okrem toho, slovenčina bola na Západe záhadou a Dežo Hoffmann doma – na Slovensku – neznámou.

Čo to ale znamená „doma“? Marián Pauer hneď v úvode knihy opisuje, ako sa „zoznámil“ s Dežom Hoffmannom: koncom 80. rokov pozeral rakúsku televíziu, kde náhodou natrafil na dokument o fotografovi z Horného Uhorska. Na základe snímok identifikoval Banskú Štiavnicu. Tam sa narodil Hoffman v máji 1912 v židovskej rodine a mnohí dnes už poznajú jeho zrekonštruovaný rodný dom, na ktorý sa dá ľahko natrafiť smerujúc k blízkym tajchom. No stačí len letmý skok na internet a v rôznych jazykových verziách sa dozvedáme, že bol fotografom z „Horného Uhorska“, z „Uhorska“, z „Československa“, že bol žid, že bol rakúsky Uhor, že bol Maďar, Čechoslovák...

Príliš tesný svet

Nie je to ani zavádzajúce, ani neobvyklé. Dejiny vývoja slovenskej identity sú za posledné storočie hrboľaté ako dejiny strednej Európy od konca 19. storočia a do veľkej miery sú tak ako naše osudy dielom úplnej náhody. Po rozpade monarchie a ešte väčšom rozfranforcovaní identít ostali mnohí ľudia „bez národnosti“ – najmä tí, ktorým bolo vlastné multijazykové, kozmopolitnejšie mestské prostredie. Niet pochýb, že takou bola aj rodina Deža Hoffmanna, a o ďalšom vývoji rozhodli nanovo narysované hranice štátov. Po smrti manžela odišla Hoffmanova matka z dovtedy uhorskej, teraz československej Štiavnice do Žiliny, kde bolo, aspoň po jazykovej stránke, slovenskejšie prostredie ako v jeho rodisku, a kde sa vyučil za kníhkupca. Slovenský svet však bol stále tesný a úzky. Keby nebola vznikla republika, Dežo by zrejme, podobne ako iní Hornouhri, smeroval do Budapešti. Ale bola Československá republika a on odišiel do Prahy. Zažil vrcholné obdobia nemého filmu a jeho hviezd (iná hviezda, ktorá dnes takisto prežíva „comeback“, Viedenčanka Hedy Lamarr a film Extáza ho vraj priviedla na Barrandov), v Prahe bol pri rozmachu prvorepublikového divadla. V Mníchove vraj stážoval v štúdiu Leni Riefenstahlovej, no jej obrazové majstrovstvo postupne smerovalo k oslave toho, prečo ľudia ako Dežo v tom čase utekali nielen z vlasti, ale aj z Európy. Úzky svet sa otvoril a naspäť sa už vrátiť nedalo.

Je mnoho osobností, pre ktoré sa španielska občianska vojna stala osudovým miestom stretnutia. Tí z interbrigadistov alebo reportérov, ktorí prežili, svojimi svedectvami najlepšie vypovedali o tom, čo znamená vojna, ešte pred vypuknutím druhej svetovej. Očividne ostáva nesplnenou – a možno aj nesplniteľnou – úlohou zozbierať mnohé jeho „španielske“ fotografie, roztrúsené azda i bez stopy v súkromných zbierkach. Dežo Hoffmann, podobne ako iní interbrigadisti zo Slovenska, prežil väzbu v internačnom tábore v maďarskej skupine, a tak ako iní interbrigadisti odišiel počas vojny do Anglicka. Najtajuplnejšie a možno pre nás i najzaujímavejšie obdobie jeho života a tvorby sa zavŕšilo. Povojnový svet bol iný. Ľudí už nezaujímalo utrpenie na tvárach sužovaných ľudí, tie patrili starému svetu. Hviezdy šoubiznisu prinášali nádej a na istý čas poskytovali aj ilúziu trvalej zmeny sveta na miesto, kde sa budú všetci už iba usmievať.

Blízko hviezd

Kniha Mariána Pauera sa venuje predovšetkým obdobiu, v ktorom bol Dežo Hoffmann blízko skoro každému, kto v hudbe a filme niečo znamenal. Iste sú mnohí, ktorých by väčšmi pritiahli roztratené portréty žien v španielskej vojne, no portréty hviezd, hoci sú z dokonalo iného súdka, nemajú menšiu príťažlivosť – aj oni sú svedectvom o svete v pohybe. Hoffmannovmu objektívu unikol málokto: fotografoval Franka Sinatru, Chucka Berryho, Marilyn Monroe, Sophiu Loren, Julie Driscoll, Oliviu Newton-John, Dianu Ross, The Doors, Boba Dylana, Jimiho Hendrixa, Rolling Stones, The Shadows, Simona s Garfunkelom či Jane Birkin so Sergom Gainsbourgom.

Zoznam mien je závratný, no predsa len na jeho vrchole žiaria Beatles, s ktorými trávil zrejme najviac času. Málokto donedávna venoval pozornosť tomu, že mnohé zo svetovo najslávnejších beatlesáckych spodobení vytvoril práve on. Pri prvom nahrávaní na Abbey Road, skáčucich Beatles v Seftonskom parku a Beatles s fanúšikmi v čase začínajúcej a vrcholiacej beatlemánie. Len pri zbežnom preletení podobných fotografií je skoro dojímavé vidieť fotografiu The Beach Boys, stojacich kdesi pri bývalom lunaparku na dunajskom nábreží s bratislavským hradom v pozadí alebo staré trhovisko na Trnavskom mýte s kapustárkami „ze Záhorá“ a bosou Sandie Shaw. Možno nevedomky takto v kontakte so svojím rodiskom Hoffmann zachytil ďalší zo zlomov v historických epochách medzi svetom, do ktorého sa narodil, a svetom, v ktorom začala naplno vládnuť, a to po oboch stranách železnej opony, moderná normalita. Dežove návštevy Slovenska na prelome 60. a 70. rokov a jeho participácia na Bratislavskej lýre v dnes už fascinujúco zbytočne zdemolovanom PKO sú presne tými udalosťami, pre ktoré je nutné si pripomínať, že aj v čase oficiálnej nekomunikácie so svetom sme boli, vďaka zdanlivo nenápadnému sentimentu odídencov zo Slovenska, stále jeho súčasťou.

Záhada zostáva

Kniha Mariána Pauera je na Slovensku prvým súborným zhrnutím toho, čo je o Dežovi Hoffmannovi známe na základe jeho fotografií, listov, archívneho hľadania a spomienok známych osobností a rodiny. Mnohé z toho, najmä na Západe, známe bolo, no upadlo do zabudnutia a Hoffmann svojmu súkromnému životu očividne venoval veľmi malú dôležitosť – vždy stál radšej za objektívom ako pred ním. Preto aj teraz, po vyčerpávajúcej práci Mariána Pauera, ktorý možnými aj nemožnými cestami hľadal cestu k žijúcim zdrojom informácií, ale aj po uvedení dokumentárneho filmu Patrika Lančariča s najrozličnejším zozbieraným materiálom ostáva samotná postava Deža Hoffmanna v období jeho formovania veľkou záhadou. Ťažko vyhodnotiť, čo všetko je ešte možné vypátrať z obdobia jeho detstva, dospievania a pôsobenia v španielskej občianskej vojne, no ak by niečo z toho predsa bolo trochu možné, oplatilo by sa objaviť niť, ktorá by nás k osudom Deža Hoffmanna, ale aj jeho rodiny a predkov, dostala. 

Silvia Ruppeldtová (1977)

Publicistka, esejistka, prekladateľka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej fakulte VŠMU a archeológiu na FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, Madride, Moskve a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Prekladá literatúru, odborné texty a poéziu zo španielskeho, francúzskeho, portugalského, nemeckého a anglického jazyka.

Marián Pauer: Dezo Hoffmann. Slovenský fotograf svetových hviezd

Bratislava: Slovart, 2021

Zdroj foto: Slovart