Dievča, žena, experimenty

Vo svojej rozbehnutej spisovateľskej kariére už mala na konte knihy, ktoré pozitívne prijímala čitateľská verejnosť i kritika, ale o jej najnovšom románe Dievča, žena, iné sa zrazu písalo a hovorilo všade.

Bernardine Evaristo sa narodila rodičom zo zmiešaného páru. Otec pochádzal z Nigérie a matka bola Britka. Vzali sa v päťdesiatych rokoch, teda v čase, keď sa takéto páry skutočne netolerovali. Matku jej rodina odvrhla a otec bol neustále vystavený rasovo motivovanej diskriminácii. Prišiel do Anglicka v reakcii na výzvu pomôcť s obnovou krajiny po druhej svetovej vojne a stal sa nevítaným prišelcom, ktorého nevnímali ako individualitu, len ako súčasť odsudzovanej menšiny.

Z periférie k divadlu

Osem detí Evaristovcov sa narodilo v Londýne, no od narodenia ich okolie vnímalo ako tmavých prišelcov napriek tomu, že vyrastali v rovnakej kultúre, chodili do rovnakých škôl aj kostola. Rodine každú chvíľu niekto hodil tehlu do okna, deti sa nechodili hrávať na ulicu, museli si vystačiť samy. Každý, kto ich stretol, si o nich spravil názor ešte skôr, než otvorili ústa. Aj keď boli spolovice biele, pre ostatných boli iba čierne.

Táto skutočnosť sa pre Bernardine zmenila, keď prvýkrát pričuchla k divadlu, kde už naozaj išlo o to, čo kto vie, a nie ako vyzerá. Vášnivo sa vrhla na účinkovanie a neskôr študovala divadelníctvo na vysokej škole Rose Bruford College. Chodila na kurz komunitného divadla a s dvoma spolužiačkami založila divadelnú spoločnosť Theatre of Black Women (Divadlo černošiek), prvú svojho druhu v Británii. Ako píše v Manifeste, toto štúdium jej veľmi pomohlo formovať vlastnú feministickú a černošskú identitu, pretože prvýkrát v živote sa zoznámila s černoškami mimo svojej rodiny. A keby študovala klasické divadelníctvo, píše ďalej, zrejme by s ním rýchlo sekla, pretože ako černoška by v ňom nemala veľa príležitostí na realizáciu – dostávala by nanajvýš malé vedľajšie roly („úlohy otrokýň, slúžok, prostitútok, pestúnok či zločiniek“, ako si povzdychne jedna z jej postáv v knihe Dievča, žena, iné) a na vlastnú tvorbu či režírovanie by mohla rovno zabudnúť; týmto profesiám v tom čase stále kraľovali muži. Vo svojom Divadle černošiek však s priateľkami písala hry, inscenovala ich aj v nich hrala. Táto skúsenosť sa spolu s láskou k poézii neskôr stali základom pre jej písanie. Ako dramatička a herečka sa naučila lepšie a hlbšie porozumieť svojim postavám a ich prežívaniu.

Do koša a odznova

Písaniu sa začala naplno venovať, keď jej v roku 1994 vyšla básnická zbierka Island of Abraham (Abrahamov ostrov). Čerpala v nej zo svojho záujmu o africkú históriu a svojich ciest po Afrike. S nasledujúcou knihou Lara sa chcela naplno vrhnúť na prózu, hoci ju nikdy predtým nepísala. Za tému si zvolila svoju rodinu, zmiešané manželstvo svojich rodičov. No po troch rokoch práce a dvesto stranách naklepaných na stroji si uvedomila, že ju nebaví čítať, čo napísala. Až keď na jednom spisovateľskom pobyte v rámci cvičenia po dlhom čase opäť zložila báseň, pochopila, akou cestou sa musí vydať. Všetko, čo dovtedy z Lary napísala, vyhodila do koša a začala odznova. Celý príbeh prerozprávala vo forme básne a našla svoj štýl: veršovaný román.

Podobný osud mali aj ďalšie jej knihy: buď v niektorej fáze vyhodila celý dovtedy napísaný text a pustila sa do rukopisu úplne od začiatku, alebo kniha v procese písania zmenila literárny žáner. Vo všetkých sa nejakým spôsobom venuje histórii a černošskej či multikultúrnej spoločnosti.

Román The Emperor’s Babe (Cisárova kočka, 2001) hovorí o dievčine s núbijským pôvodom Zuleike, ktorá vyrastá v Londýne za čias Rímskej ríše. Vydajú ju za bohatého Rimana, no ona sa zaľúbi do rímskeho cisára Septima Severa. Evaristo sa dlhodobo venuje téme prítomnosti afrického obyvateľstva v Británii a v Európe a snaží sa zboriť mýtus, že Británia bola až do dvadsiateho storočia čisto belošská. Ľudia s africkým pôvodom sú pevnou súčasťou dejín nášho kontinentu, no dodnes zostávajú viac-menej neviditeľní spolu so ženami, ktorým sa naprieč dejinami podarilo presadiť v kedysi čisto mužských oblastiach umenia či vedy.

V nasledujúcej knihe, Soul Tourists (Duše turisti, 2005), skúma tieto témy prostredníctvom duchov, ktorí sa zjavujú dvojici na jej cestách po Európe. Evaristo ju začala písať ako čisto prozaický text, no opäť sa ukázalo, že to nie je ten správny prístup, a tak znova prepisovala a vložila do textu okrem prózy aj prvky poézie, scenára a dokonca neliterárne prostriedky (rozpočet). Ďalší román, Blonde Roots (Blonďavé korene, 2008), je jej prvý čisto prozaický text. Za tému si zvolila zámorský obchod s otrokmi, no spracovala ju svojsky: vytvorila príbeh z alternatívnej reality, kde Afričania zotročili Európanov.

Doteraz neviditeľné hrdinky

Po novele Hello Mum (Ahoj, mami, 2010) a románe Mr Loverman (2014), ktorý vznikol na základe tvorivého cvičenia so starými fotografiami na spisovateľskom workshope, prišiel na rad román ocenený Bookerom: Girl, Woman, Other, 2019 (Dievča, žena, iné, 2021).

V roku 2013 Evaristo oslovili, aby napísala poviedku k storočnici waleského básnika Dylana Thomasa. Namiesto poviedky však (ako inak) vytvorila naratívnu báseň o štyroch veľmi rozdielnych Londýnčankách tmavej pleti a rozhodla sa ďalej rozvíjať tému černošiek v Británii, keďže podľa nej nedostávajú v britskej literatúre veľký priestor; určite nie ako protagonistky literárnych diel.

Z toho vznikla kniha o dvanástich ženách v priebehu dvadsiateho storočia v Británii, napísaná experimentálnou formou „fusion-fiction“, ako ju autorka nazvala. Je rozdelená na štyri hlavné kapitoly, v každej dostanú priestor tri ženy. Text je štruktúrovaný ako báseň do menších celkov, občas sa v riadku nachádza jediné slovo či slabika. Autorka pristupuje svojsky aj k interpunkcii – rezignovala na bodky a občas obmedzila aj čiarky. Zdanlivo nepoužíva veľké písmená na začiatkoch viet, pozornejší čitateľ však rýchlo zistí, že každá podkapitola označená číslom je vždy jedna veta, ktorá sa začína kapitálkou a končí bodkou.

Evaristo do postáv vložila veľa zo svojho života: hneď prvá Amma je autorka divadelných hier, ktorej najnovšia hra má premiéru v Národnom divadle; jej kamarátka a kolegyňa Dominique sa snaží vymaniť zo vzťahu s manipulatívnou ženou (Evaristo prežila tri roky v područí manipulatívnej partnerky, ktorú v knihe Manifest nazvala Vyšinutá domina); ďalšia postava vyrastá s prísnym neprístupným otcom a pod. Cez ich osudy približuje skúsenosť černošskej (ženskej) populácie v belošskej väčšine, rozoberá témy násilia, diskriminácie, identity, tvorivosti, lásky, tráum či politiky. Napohľad samostatné životy hrdiniek sa prepájajú buď jasnými rodinnými či priateľskými putami, alebo sú medzi nimi skryté, ale o to prekvapivejšie spojivá.

Vety-nevety

Keď som dostala ponuku prekladať tento román, potešila som sa, no zároveň zľakla. Počúvala som o spisovateľkinom nezvyčajnom štýle – čo ak mi nesadne? No len čo som sa pustila do čítania, naskočila som na autorkinu hru s textom a jej písanie ma uchvátilo. Jej vety-nevety plynú ako rieka, ktorá občas chváta cez kaskády, občas spomalí a kde-tu rozrazí jej prúd balvan: zrazu sa v celom riadku nachádza jediné slovo a vyvolá nezvyčajne silnú emóciu nie svojím obsahom, ale svojou izolovanosťou. (Napríklad v scéne znásilnenia: „ako to, že na sebe nemá šaty?/ /potom/jej/telo/už/nepatrilo/jej/ /patrilo/im“.) Alebo ponecháva priestor širšej interpretácii, ako keď jednej postave rodičia úplne chladne oznámia, že je adoptovaná: „ten pocit, že je/ne/ukotvená/ne/chcená/ne/milovaná/ne/úplná/ /nik/to“.

Všetky špecifiká autorkinej tvorby som sa snažila svedomito preniesť aj do prekladu. Nebolo to vždy jednoduché, neraz som sa vytrápila, aby samostatne stojace vety, slovné spojenia a slová mali rovnaký význam a silu ako v origináli, aby text plynul rovnako prirodzene. Pri kapitole písanej z pohľadu nebinárnej osoby som hľadala čo najlepší a najzrozumiteľnejší prístup spolu so samotnou postavou, ktorá si na svoju novú identitu iba zvyká. Nakoniec som sa odhodlala vyskúšať bezrodové zámená. (O tomto svojom prekladateľskom postupe som písala v článku „O preklade kapitoly o rodovo neutrálnej postave v knihe Dievča, žena, iné“ v časopise Verzia 3/2021.)

Vďaka všetkým spomenutým špecifikám bola pre mňa práca na tejto knihe v pozitívnom zmysle nezabudnuteľná. Obľúbila som si nielen postavy románu, ale aj ich autorku. Čím viac ju spoznávam, tým je mi sympatickejšia.

Napríklad pri nedávnom pobyte v Paríži navštívila aj francúzsku prekladateľku Françoise Adelstain, ktorá prekladá jej knihy do francúzštiny. Evaristo o nej obdivne napísala okrem iného aj toto: „Preložila štyri moje knihy. Je v mojej hlave!“ Pri tomto jej príspevku na sociálnych sieťach istotne zaplesalo každé prekladateľské srdce.

Okrem písania sa Bernardine Evaristo aktívne angažuje v oblasti inklúzie černošských spisovateľov a spisovateliek, umelcov a umelkýň. Propaguje africkú poéziu, podieľala sa na založení agentúry na podporu spisovateľov Spread the Word, organizovala prvú veľkú konferenciu o černošskom divadle Future Histories aj konferenciu o britskej černošskej literatúre Tracing Paper. Keďže pochádza z veľkej rodiny a videla, akú obrovskú zodpovednosť a nepredvídateľnosť prináša rodičovstvo, ako uvádza v knihe Manifest, nevedela si predstaviť, že by obetovala svoju slobodu takémuto záväzku. Namiesto matky je aktívnou tetou a krstnou matkou a na prvom mieste jej záujmov zostáva umenie a podpora ďalších umelcov.

V najnovšom diele Manifest píše o svojom živote, o dospievaní vo veľkej rodine v susedstve, kde ich nechceli, o štúdiu, vzťahoch, tvorbe. A hoci je to životopisná kniha, má sotva dvesto strán, je pútavá, napísaná s nadhľadom a vtipom. Veľmi ma teší, že ju budem čoskoro prekladať pre vydavateľstvo Inaque, v ktorom vyšla aj kniha Dievča, žena, iné.

Lucia Halová (1979)

Prekladá z angličtiny a portugalčiny prevažne beletriu a filmové titulky, venuje sa aj redigovaniu knižných prekladov. Pôsobí v redakcii časopisu Verzia. Z angličtiny preložila o. i. sériu Súmrak Stephenie Meyerovej, Žiť sa musí Franka Tallisa či Dievča, žena, iné Bernardine Evaristo, z portugalčiny Knihu nepokoja Fernanda Pessou.

Bernardine Evaristo: Dievča, žena, iné

Preklad: Lucia Halová

Bratislava: Inaque, 2021