Vyhľadávanie
Čo majú spoločné nadhľad a irónia zo Zlodejov medu s nadhľadom a iróniou tvojich prvých kníh?
Pevne verím, že je to stále ten istý nadhľad a tá istá irónia, ktorú by som nazval skôr láskavým humorom. Irónia môže niekedy aj ublížiť a to by som naozaj nechcel. V Zlodejoch medu sa navyše dotýkam tém, ktoré sú pre niekoho možno citlivé. Náboženské či národnostné. Preto som sa snažil vážiť slová.
Veď práve, slovenská čitateľská nátura si potrpí na „váženie slov“ a stále sú témy, z ktorých si u nás neradno robiť žarty. Ako si hľadal správny balans?
Na to neexistuje nijaký kľúč. Tu platí len niečo, čo sa dá veľmi nepresne nazvať intuíciou alebo citom. Ale netvrdím, že mám na to patent.
Do akých súvzťažností sa v Zlodejoch medu dostávajú Krakov, Praha, Ostrihom či Nitra s latinskou Fossanovou?
Je to jednoduché. Prepojenosť týchto sídiel s Fossanovou som vybral na demonštrovanie interakcie stredomorskej kultúry s územím na sever od Álp. Sieť benediktínskych kláštorov s výmenou informácií, tovarov a rôznych noviniek fungovala vo vrcholnom stredoveku veľmi spoľahlivo.
Čisto hypotetická otázka: vieš si predstaviť sám seba ako obyvateľa benediktínskeho kláštora na sklonku 11. storočia? V akých rolách by si sa cítil komfortne, akým by si sa vyhýbal ako čert krížu?
Predstavujem si dosť často, že unikám zo stresu do ticha kláštorných múrov, kde čas plynie v inom rytme. Ale len na krátku dobu, po uplynutí ktorej by som sa vrátil späť. Som teda typický súčasný konzument, keďže mi ide iba o naháňanie zážitkov, povrchnú zážitkovosť. Byť reálne členom rádu a ešte k tomu v 11. storočí by bola asi iná káva. No ak by som sa tam mal zhostiť nejakého postu, určite by som rád pracoval v kláštorných vínnych pivniciach ako vrchný degustátor.
Ako si dospel k rozhodnutiu písať o dnešných témach v kulisách inej epochy?
Aktuálne témy v kulisách inej doby pokladám za spisovateľsky, ale hlavne asi za čitateľsky atraktívnejšie, ako použiť súdobé reálie. Je to jedna z možností, ako si uvedomiť, že človek s jeho stratégiami prežitia je v podstate vždy rovnaký. Nezáleží na tom, či nakupuje na blatistom stredovekom rínku s pachom moču, alebo v sterilných predajniach zo skla a chrómu.
Konštatovanie našej stáročiami nezmenenej podstaty je, aj nie je pozitívnym postrehom. Znamená to, že človek je tvor a priori nepoučiteľný?
Môj skromný poznatok zo štúdia histórie je taký, že človek-jedinec je poučiteľný, ale ľudstvo je nepoučiteľné. Stačia dve generácie a všetka „pamäť ľudstva“ je fuč, robia sa znovu tie isté chyby.
Ako ďaleko si pri písaní Zlodejov medu zašiel pri overovaní reálií použitých pre budovanie fikcie? Si systematickým a precíznym autorom?
Na Zlodejov medu som sa pripravoval poctivo, hoci som mal veľa naštudovaného už dávno. Niektoré veci som konzultoval s medievalistami Martinom Homzom a Milošom Marekom. Neznamená to ale, že som sa vo všetkom podriadil.
V akých momentoch si nástojil na autorskej licencii namiesto dôsledného pridržiavaniasa faktov?
Pár drobností. Napríklad samotné titulovanie kráľa Štefana. Pre jeho jednoduchosť som používal titul „uhorský kráľ“, hoci jeho reálne titulovanie bolo Rex Pannoniae, čiže kráľ Panónie.
Čo bolo pre teba spisovateľsky príťažlivé na vrcholnom stredoveku?
Paradoxy doby. Surový život v protiklade s čistotou ideálov. Dvojznačnosť v konaní jednotlivcov a skupín. Roľník prijíma nové náboženstvo a zároveň zotrváva v prejavoch pohanstva. Kráľ nastoľujúci kresťanstvo dáva štvrtiť svojich protivníkov. Pustovník bytostne oddaný Bohu si ničí svoje telo drastickými prejavmi sebazapierania. To sú veci, ktoré dnešnou optikou nie je možné zmysluplne posúdiť a asi by sme sa o to ani nemali pokúšať. Sme príliš zahľadení do seba a do atribútov dnešnej doby.
Ako sa dá do takto koncipovanej matérie „vpašovať“ už spomínaný láskavý humor, ktorý nepochybne tvoji Zlodeji medu majú?
Obávam sa, že na to neviem odpovedať. Asi záleží aj na lexike. Medzi blasfémiou a humorom, hoci aj láskavým, môže byť vo výraze iba nepatrný rozdiel.
Stredovek nie je najstaršou epochou, ktorá ťa priťahuje. Aké sú korene tvojho intenzívneho záujmu o minulosť?
História ma zaujímala úplne odmalička a vždy sa mi zdala lákavejšia ako čokoľvek iné. Nechápal som, ako niekoho môžu zaujímať motorky alebo futbal, keď tam a tam vykopali pohrebisko z doby bronzovej alebo základy nejakej rotundy. Dostali sa mi do rúk práce Jana Eisnera, Jana Buriana alebo Vojtecha Budinského-Kričku a bol som fascinovaný. Zabŕdol som aj do experimentálnej archeológie. Stále som niečo odlieval z olova do hlinených foriem, alebo som v poľnej peci vypaľoval zadymovanú keramiku s čiernym povrchom črepu. Krásne zážitky. K prvej časti otázky: máš pravdu – stredovek predsa len nie je obdobím, ktoré ma najviac priťahuje. Najúžasnejšou epochou je pre mňa jednoznačne neolit. Úplná zmena životnej filozofie ľudského druhu. Mimochodom, som presvedčený, že neolitická revolúcia stále trvá.
Aké sú podľa teba jej prejavy v našej konzumnej spoločnosti?
Sú to všetky tie bio produkty, raw food, smoothies a špaldové otruby. Ale hlavne periodicky sa objavujúci boom drobného farmárčenia, ktoré má vždy inú, stále bizarnejšiu podobu. V polovici minulého storočia vznikali na predmestiach záhradkárske osady, lebo panelákový balkón bol objektívne primalý. Po revolúcii odchádzali ľudia z mesta na Slatinské Lazy a na Myjavské kopanice, aby tam hospodárili na úzkych políčkach a chovali ovce.Väčšinou išlo o ľudí bez potrebných znalostí a sedliackych zručností. Dnes je aktuálny trend komunitných záhrad. Hipsterskí rodičia chodia ukazovať svojim deťom, ako rastú ich tri kalerábové hlávky na vyvýšenom záhone niekde v areáli starej továrne. Aby bolo jasné – nevidím v tom nič zlé, chcem len poukázať na stále pretrvávajúcu potrebu človeka babrať sa v zemi a získavať z jej plodivej sily niečo pod zub. Aj kvetináč s bazalkou na kuchynskom okne je ozvenou neolitickej revolúcie.
Kedy si na sebe prvý raz spozoroval schopnosť vtipne fabulovať?
Dobré veci niekedy vznikajú ako čaro nechceného. Pamätám sa, ako som pri upratovaní našiel zošity, do ktorých som niekedy vo štvrtom alebo piatom ročníku základnej školy písal dobrodružné príbehy, odohrávajúce sa v Indii. Samozrejme, že v tých príbehoch išlo o hľadanie pokladu. Mapka, podľa ktorej sa dalo k pokladu dostať, bola ukrytá v malej soške zlatého Budhu. Tieto príbehy som rozprával spolužiakom, keď sme stáli v dlhokánskych radoch v školskej jedálni, a mal som vtedy s nimi celkom veľký úspech. Neskorší Indiana Jones bol len slabý odvar. Vtedy som tieto príbehy fabuloval smrteľne vážne a vážne boli aj mojím publikom prijímané. Keď som to čítal o dvadsať rokov neskôr, plakal som od smiechu a prehýbal som sa v páse. Zrazu som to pochopil – najzábavnejšie veci vznikajú tak, že ich niekto v úplne inej, väčšinou nekomfortnej pozícii alebo s oklieštenou možnosťou poznania myslí vážne. Minimálne postava, ktorá je nositeľom deja.
Kedy sa podľa teba k fabulačnej zručnosti pridala aj autorská schopnosť usmerniť naráciu tak, aby nešlo len o súbor anekdotických príbehov, ale o ucelenú mozaiku?
Prišlo to nejako spontánne. Keď nájdeš spoločného menovateľa, nejakú hlbšiu, alebo hoci len formálnu spojitosť, môžeš pospájať hocičo. To ale platí iba pre prvé dve knižky. Zlodeji medu sú úplne mimo Považského Sokolca.
Môžeme Považský Sokolec považovať za úplne vyčerpaný námet?
Teraz si brnkla na citlivú strunu. Po vydaní Záhady Považského bula som si povedal, že Považský Sokolec pre mňa týmto prestal existovať. Často sa ale pristihnem, že nachádzam ďalšie motívy, ktoré môžu prežiť iba tam. A tieto motívy sa hromadia a hromadia…
Nie som za násilné hľadanie paralel Zlodejov medu s považskosokoleckými knihami, ale pravdou je, že aj v nich je silne prítomný cit pre krajinu a jej potenciál formovania obyvateľov. Prečo si voči tomuto momentu taký vnímavý?
Netuším, prečo ma to tak fascinuje. Reliéf krajiny otláča svoj dezén do povahy ľudí, ktorí ju obývajú, ako do mäkkej hliny. Vnímavosť k interakcii medzi človekom a jeho prostredím môže byť pri písaní určitý bonus. Tiež v povolaniach, ktoré majú niečo spoločné s ekológiou alebo krajinotvorbou. Horšie je, keď je takouto diagnózou postihnutý nešťastník
pohybujúci sa skôr v technickom prostredí. To je môj prípad.
Pokiaľ ide o formálnu stránku písania, môžeme predpokladať, že v budúcej knihe budeš ešte štruktúrovanejší a rozprávačsky košatejší?
Určite košatejší. Spoločný príbeh troch outsiderov z troch rôznych kútov sveta pretĺkajúcich sa peripetiami dvadsiateho storočia si to vyžaduje.
Si pseudonymový autor – ako odolávaš pokušeniu prerozprávať pri osobných stretnutiach obsahy svojho písania?
Odolávam tomu ťažko, ale držím sa. Našťastie, existujú rôzne formy komunikácie, kde sa dá plnohodnotne debatovať aj s pseudonymovým sombrerom na hlave.
Si typ autora s jasne načrtnutou predstavou príbehu, alebo sa počas písania dáš aj spontánne uniesť samotným aktom tvorby?
Vždy mám konkrétnu predstavu, čo má byť na začiatku a ako má vyzerať koniec. Práve poslednú kapitolu mávam napísanú ako prvú a väčšinou na nej už nič nemením. Vo veľkom priestore medzi úvodom a záverom sa, samozrejme, nechávam unášať aktom tvorby, ale z času na čas zdvihnem hlavu a zavetrím, či som sa príliš nevzdialil od vytýčenej línie.
Máš aj ako čitateľ rád racionálny prístup k tvorbe?
Asi áno. Mám problém s čítaním textov, z ktorých je zrejmé, že autor netušil, čo bude na druhej strane.
Jazyk v Zlodejoch medu imituje dobový pátos. Možno až príliš okato. Čo pre teba znamená práca s jazykom?
Jazyk je plnohodnotným členom partie pri stavaní príbehu. V niektorých ohľadoch dokonca dôležitejším ako samotný dej. Minimálne sa vhodne dopĺňajú. Pri písaní Zlodejov medu som musel čo najvernejšie simulovať výrazové prostriedky súdobého kronikára, preto je tam dobový pátos určite cítiť.Ornamentika slov a slovných spojení musela dať najavo, že opisovaný príbeh je hoden toho, aby ho niekto „akože“ prácne napísal na arch pergamenu.
Otvorene priznávam, že v tomto prípade som bol nútený ukradnúť niekoľko kamienkov z mozaiky stredovekých uhorských kroník, a dokonca som použil aj materiál zo súčasného liturgického jazyka, ktorý je priezračne krásny.
Ako znášaš doterajšie mediálne a literárnokritické mlčanie o tvojej tretej knihe vzhľadom na fakt, že predošlé dve sa stretli s výrazným úspechom?
Necítim v prípade Zlodejov medu nejaké mediálne mlčanie, lebo na niektorých počinoch, či už rozhlasových alebo printových, sa práve pracuje, ale ešte nie sú „vonku“. Už pri písaní tejto knižky mi ale bolo jasné, že to nebude nejaká masovka. V jadre ide o dosť intímnu záležitosť vyjadrujúcu vzťah autora k nejakej téme a k miestu. Asi by tejto knižke aj viac svedčalo, aby bola príjemným bibliofilským bonusom pre užší okruh známych a priateľov, prípadne pre niekoho, komu je jej téma blízka. K tomu tie ilustrácie. Očakávať reakcie ako u predchádzajúcich knižiek by bola z mojej strany trúfalosť.
Tvoju najnovšiu knižku si aj ilustroval. Ako k tomu došlo?
Toto, paradoxne, možno bola trúfalosť. Po Rudolfovi Krivošovi a Milanovi Laluhovi dať ilustrovať knižku Lukášovi Lukovi vyzeralo na začiatku ako bláznivý nápad, ale potom sme si s vydavateľom Petrom Chalupom povedali: prečo nie? Ak má byť knižka intímnou záležitosťou autora, nech si to autor zoberie na zodpovednosť celé. Nemalú úlohu v tom zohrala aj moja manželka, ktorá trpí utkvelou predstavou, že viem kresliť. Ako grafik alebo ilustrátor som sa nikdy necítil. S keramikou si však tykám – škoda, že sa do knižky namiesto ilustrácií nedajú vkladať terakotové figúrky.
Do akej miery sleduješ domácu literárnu scénu? Čo preferuješ ako čitateľ?
Literárnu scénu, ani domácu, nesledujem systematicky. Skôr živelne a postupom pokus-omyl. Mám, samozrejme, vytipovaný okruh autorov, u ktorých už dopredu viem, že pôjde o čitateľský zážitok: Juraj Bindzár, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Veronika Šikulová. Páčia sa mi aj beletristické veci Pavla Dvořáka. Z mladších Ján Púček, Ivana Dobrakovová či Maroš Krajňak. Ale asi som mal Veronu Šikulovú zaradiť medzi mladších.
