Býval som už vo viacerých štvrtiach Bratislavy a všimol som si, že 25 rokov po Nežnej je väčšina mestských knižníc zrušená. Chcem byť ale nenapraviteľným optimistom a verím, že v iných mestách a mestečkách Slovenska je to inak a niektoré knižnice priam prekvitajú. Prečo spomínam práve knižnice? Asi preto, že za posledné roky sa pre stále viac a viac Slovákov stáva kniha vyslovene luxusným, skoro nedostupným artiklom, ktorý si môže akurát tak požičať. Rodina s dvoma priemernými platmi sa má čo oháňať, aby poplatila všetky účty, zaplatila odvody, hypotéku, potraviny a možno čosi ušetrila na dovolenku, a tak si mamka s tatkom veľmi dobre rozmyslia, či im zostáva 40 – 50 eur na dve knihy, po ktorých túžia, alebo kúpia synovi značkové tenisky, aby mu v škole nehovorili, že je socka. Keď sa zastavím v kníhkupectve a zalistujem v knižkách, ktoré by som si rád prečítal, často už radšej ani nepozerám, koľko stoja, pretože nerád nahlas nadávam, no chápem, že aj kníhkupec, vydavateľ, a napokon aj autor musia z niečoho žiť. Aj ja, ktorý knižky milujem, si desaťkrát premyslím, či si knihu kúpim, alebo si ju od niekoho požičiam, a tichučko závidím každému, kto zdedil knižnicu po starom, múdrom predkovi. Dnes si založiť novú, podobne reprezentatívnu, je sústredené úsilie aspoň na polstoročie. Už pár rokov snívam, že si kúpim súborné dielo môjho obľúbeného autora Bohumila Hrabala, ktorý ma okrem iného naučil milovať Prahu a dobré pivo. Zoberiem veľkú tašku a pôjdem si tých 19 kníh kúpiť tak, že zaplatím kartou a cenu nebudem chcieť vedieť. Tak, ako keď si nafintená dámička kupuje kabelku, ktorú si všimla bez cenovky vo výklade a jednoducho ju musí mať. Len s tým rozdielom, že kúsok šikovne splátanej kože sa za pár rokov rozpadne, ale knihy si po mne preberie niekto iný, kto možno aj ocení, že som kedysi takto krásne, bláznivo investoval.
