Nikdy som si nedával novoročné predsavzatia, je to nezmysel – určite by som ich, tak ako väčšina ľudí, nedodržal. Teraz ale budem zásadový a dám si jedno, čo fakt aj splním, pretože preveľmi pomôže môjmu duševnému a duchovnému zdraviu. V roku 2015 nebudem čítať zlé knihy. Nielenže ich nebudem čítať (či nedajbože ich za smiešny peniaz i recenzovať), ale ani do nich skusmo nenahliadnem s otázkou, či sa autor už konečne k niečomu dopracoval. Po vyše 40-ročnej čitateľskej praxi už viem veľmi rýchlo identifikovať dobrý, slušný, výborný či fantastický román, krásnu knihu poviedok, zaujímavú zbierku básní a už po pár stranách dokážem povedať, že táto kniha, novela, životopis či bestseller je len obyčajnou (možno čítavo napísanou) recykláciou už stokrát lepšie prerozprávaného príbehu, ktorý poznám. Ušmudlanou, prvoplánovo pozliepanou štruktúrou či roztrasenou skladačkou, čo nemá za mak originality, talentu, vášne a podobá sa najviac vrecúšku treťotriedneho čaju, ktorý síce na chvíľku osvieži, ale potom si radšej priplatíte a siahnete po skutočnej kvalite. K tomuto rozhodnutiu mi pomohla posledná návšteva kníhkupectva, kde som v jednom regáli, tesne vedľa seba, videl „knižku“ alkoholika Braňa Mojseja a knihu poviedok môjho vzácneho priateľa a skvelého prozaika Dušana Mitanu. Toto kultúrne barbarstvo ma nasrdilo natoľko, že som ten košický paškvil schoval do najspodnejšieho kúta regála a knihy Dušana Mitanu sústredil na jednom mieste, presne v rovine očí. Viem, že je to asi smiešne gesto a v kníhkupectvách bude stále dosť perál z nekonečných edícií ženských románov, ružových knižníc či všelijakých zaručene pravých príbehov zo života, ktoré sú len inou variáciou nekonečných argentínskych telenoviel alebo slovenských televíznych seriálov, čo vo veľkom ohlupujú nielen náš národ, ale ja som sa rozhodol čítať už len dobré knihy. Poznám ich skutočne stovky, čo tam niekde v regáli na mňa čakajú, a ja sa na ne veľmi teším. Nepridáte sa v novom roku aj vy?
