Dnes, keď si môžete návod na podomácky vyrobenú bombu pri troške počítačovej zručnosti stiahnuť z internetu, sa nám môže zdať zakazovanie kníh ako ťažký anachronizmus a pre autora tá najúčinnejšia reklama. Mojou prvou zakázanou knihou bol Adam a jeho jediná od Jeana Effela. Knihu, ktorá rozkošným komiksovým spôsobom spodobňuje deťom biblické pravdy, som priniesol do ZDŠ a ani učiteľka, ani mama ma za to nepochválili. No, asi som chcel spolužiakom ukázať, ako vyzerá holá baba... Po puberte som zistil, že mnoho kníh sa akosi vytratilo z knižníc, nevraviac o kníhkupectvách, a tak som sa potešil, keď som v jednej zastrčenej bratislavskej knižnici objavil knižku Ladislava Mňačka, Franza Kafku, W. Whitmana či J. Kerouaca. Neskôr som sa dozvedel, že podobné diela sa bežne z knižníc kradli, vlastne „zachraňovali“, aby neskončili v skladoch a mohli putovať ako vzácny artefakt z ruky do ruky. Veď aj vtedajší minister kultúry, básnik Válek, povedal, že krádež knihy je tá jediná, čo sa dá ospravedlniť. Dnes nájdem v kníhkupectve Mein Kampf, Marxov Kapitál, Bibliu, Korán aj súborné dielo Markíza de Sade i stovky kníh s hodnotou len potlačeného papiera. Je divná doba, knižku si teraz môže vydať hocikto a je jedno, že mu ju napíše nejaký nezamestnaný žurnalista, ktorý v čase núdze pristúpi na všetko. Myslím si, že slovo spisovateľ nie je primárne odvodené od slova spisovať a ani ho nechápem ako prácu, ale ako povolanie. Teda to, na čo ste boli povolaný a robíte to bez ohľadu na prekážky, aj za cenu osobných, životných strát. Pretože predstava spisovateľa ako bezočivého kalkulanta, ktorý už pri prvých stránkach svojho románu ráta s tým, kde, kedy a za koľko, je mi, s prepáčením, trošku odporná, hoci v dnešnej dobe zameranej na úspech za akúkoľvek cenu ma to vôbec neprekvapuje. No najmä mladých môže zmiasť, keď sa perly svetovej spisby ocitnú na jednom pulte s bezcenným brakom. Nezakazujte si teda knihy, ale radšej si nechajte poradiť od toho, kto sa vyzná. Nikto predsa učený z neba nespadol!
