Asi by sme sa čudovali, koľko u nás za posledné štvrťstoročie zaniklo kín, kultúrnych domov, osvetových centier, amatérskych divadiel či knižníc. To, čo podobná strata urobí s kultúrnym (po)vedomím národa, zrejme ocenia naše deti, a práve v nich každá normálna spoločnosť vidí svoju budúcnosť. Minule som našu budúcnosť sledoval v jednej reštaurácii. Asi pätnásť maturantov sa zišlo na „stužkovici“. Sadli si, objednali a skoro všetci vytiahli smartfóny, tablety a notebooky a niečo podstatné do nich začali zapisovať. Keď cestujem vo vlaku, autobuse či MHD, vídam stovky podobných mladých ponorených hlboko do svojich virtuálnych svetov. Už len málokto má v ruke noviny, časopis či nejakú knihu. Ak, tak e-knihu, no to som fakt optimista. Viem, že drvivé percento mladých na svojich obľúbených Facebookoch, Twitteroch a iných spoločenských sieťach zdieľa s kamošmi, kde sa dajú kúpiť lacné svetríky, tričká, mikinky, tenisky, šminky a kde sa dá cez zľavu dobre najesť, prípadne si dohodnú žúr alebo sa pochvália fotkami z akejkoľvek akcie len preto, aby mohli dokázať, že tam boli. Dosť pochybujem, že naša omladina preberá, aký skvelý film, činohru, operu či balet včera videli alebo akú krásnu knižku čítali. Vyrástla nám tu generácia pekne prepojených primitívov, ktorí spolu nevedia komunikovať, hovoria zbastardenou slovenčinou a asi by nezvládli napísať súvislý list. Svoje mená a životy skrývajú pod vymyslené identity, pretože prijímajú skoro automaticky názory stáda, ktoré sú práve módne a ktoré ich akotak udržia v kolektíve kamarátov. Keďže žijú len pre prítomnosť a skoro úplne im chýba nejaké tušenie historických súvislostí, ani nevedia, že národ, ktorý sa nepoučil zo svojich historických chýb, si ich bude musieť zopakovať. A že ten národ sú teraz už aj oni.
