Autor: Ľudmila Grodovská, Rubrika: Aktuality

Na otázku učiteľa, čím by chceli byť, odpovedali deti rôzne, no jeden chlapec veľmi úprimne vyhlásil: „Ničím!“ A potom to vysvetlil: „Počkám si, kým budem mať osemnásť rokov, prihlásim sa do reality šou – a budem bohatý a slávny!“ Stalo sa to v jednej triede základnej školy v čase, keď vrcholila reality šou VyVolení...

Zistiť, čo vlastne deti pozerajú v televízii, som sa vybrala do piatej triedy jednej bratislavskej školy.Výsledok: všetky majú dokonalý prehľad o tom, čo na kanáloch beží, aj keď chlapci vo všeobecnosti tvrdili, že viac času ako televízii venujú počítačovým hrám a play-station.
Je to „zákon“, že rodičia im zakazujú pozerať akčné filmy, lebo sa boja, „že aj oni budú takí“. Ale boja sa vraj zbytočne, lebo „je to len sranda“. Deti mi vysvetlili, že naháňačky a strieľačky netreba brať vážne, „lebo to sú len herci, a nie naozaj“. Ak som dobre rozumela, týmto desaťročným deťom v akčných filmoch nejde veľmi o obsah a ani sa ho nesnažia pochopiť...
Deti majú rady aj dokumenty, najradšej tie, kde sa predstavujú autá a ukazujú rýchle motorky. Mojsejovci a iné reality šou sú podľa nich blbosť. Keby mali zostaviť rebríček najobľúbenejších programov, na prvom mieste by boli smiešne. Nasledovali by akčné, dievčatá vraj majú rady horory a hanblivo priznávajú, že aj telenovely. Tento neoficiálny rebríček sa v podstate zhoduje s výsledkami prieskumov, v ktorých v poradí obľúbenosti vedú zábavné a humoristické relácie. Deti sa vždy rady smiali.
Čo však na tvári dospelých zrejme úsmev nevyvolá, je poznatok, že keď mali deti vymenovať najobľúbenejšie relácie, ktoré sledujú na STV, Markíze a JOJ (výskum v roku 2005 uskutočnil Ondrej Krajňák), boli to najmä večerné relácie určené dospelým. Toho, čo televízie deťom ponúkajú, je veľmi málo, a tak sledujú to, čo práve beží.

POZOR NA INTERNET!
Sledovanie televízie ešte stále patrí k najobľúbenejším formám trávenia voľného času detí. O hrozbe, ktorá pochádza z nevhodných programov či filmov na videu a DVD nosičoch, pochybuje máloktorý rodič. Dokonca aj ten, kto proti nej nič nepodniká, si nebezpečenstvo uvedomuje... Vo výskume, ktorý pre UNICEF v roku 2005 spracovala agentúra TNS SK, až 62,8 percenta rodičov súhlasilo s tvrdením, že násilie, ktoré vidia deti na obrazovke, negatívne ovplyvňuje ich správanie. Aj počítačové hry plné streľby, ktoré na jednej strane rozvíjajú intelekt, môžu byť z výchovného hľadiska veľmi pochybné.
Popri týchto ohrozeniach však nastupuje nové, ktorého dosah dnes možno ťažko odhadnúť. Hoci internet zatiaľ vlastní len 11 percent slovenských domácností, deti majú veľa možností, ako sa k nemu dostať – napríklad aj v škole.
Viaceré prieskumy, ktoré financovala Európska únia, ukázali, že rodičia výrazne podceňujú mieru, v akej sú deti každodenne vystavené ohrozujúcemu obsahu a nebezpečným on-line situáciám. Pritom zoznámenie cez internet je v pozadí nejedného úteku dieťaťa z domu,ba i nejednej samovraždy.Cez internet možno deti manipulovať, ohrozovať ich pornografiou, vštepovať im nebezpečné názory a ideológie.
Európska komisia preto v roku 2004 navrhla program Bezpečnejší internet plus, ktorého cieľom je zvýšiť aktivitu v boji proti detskej pornografii, rasizmu a spamom na internete a na jeho realizáciu vyčlenila 50 miliónov eur.

ČÍM LACNEJŠIE, TÝM LEPŠIE
Médiám ide o sledovanosť a o peniaze. Kúpiť zahraničný seriál je lacnejšie ako vyrobiť pôvodný. Preto nielen súkromné médiá, ale dokonca aj verejnoprávna STV ustupuje od výroby detských programov. Slovenské deti dobre poznajú problémy svojich rovesníkov v Amerike alebo stupídne postavičky a zápletky zahraničných animovaných seriálov, ale z toho, čím žijú tu, na Slovensku, v televízii veľa nevidia.
„Deti by si už od útleho veku zaslúžili pôvodnú tvorbu, odzrkadľujúcu prostredie a problémy, ktoré sú im blízke. Cez televíziu by mali poznávať kultúrne hodnoty svojho národa,“ pripomína DANICA RÍSOVÁ, bývalá dlhoročná redaktorka STV, predsedníčka Klubu tvorcov pre deti a mládež pri Slovenskom syndikáte novinárov. „V pracovných dňoch po príchode zo školy mohli deti kedysi sledovať publicistické a kontaktné relácie, v ktorých dostali možnosť prezentovať talenty, svoje názory, vysielali sa výborné dokumenty. Dnes namiesto toho bežia kriminálky a telenovely.“
Danicu Rísovú trápi aj obsah programov, v ktorých zlo nie je potrestané, sú plné vulgarizmov, problémy sa riešia násilím a zločinci sú sympatickí.A aké vzory obrazovka deťom ponúka? „Znížili sme hranicu trestnej zodpovednosti, pretože deti v čoraz mladšom veku páchajú trestné činy. Ale prečo hádžeme vinu len na ne? Nemali by sme sa viac zamýšľať nad tým, čím ich sýtime?“
V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že je aj vecou rodičov, či sa uspokoja iba s reptaním, alebo aktívne zasiahnu proti obsahu vysielania. Podnetmi od občanov sa zaoberá Rada pre vysielanie a retransmisiu.
V roku 2005 rozhodovala v rámci problematiky ochrany ľudskej dôstojnosti, ľudskosti a maloletých pred nevhodnými obsahmi v televíznom a rozhlasovom vysielaní v 39 prípadoch (2 sa týkali rozhlasového a 37 televízneho vysielania). V prípadoch televízneho vysielania dostali vysielatelia pokuty v celkovej sume 25 miliónov 640-tisíc korún a 15 upozornení na porušenie príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. V prvom polroku 2006 rozhodla Rada v danej oblasti o porušení zákona v 22 prípadoch a uložila pokuty v celkovej výške 3 milióny 780-tisíc korún. Je to veľa či málo?

SVITÁ NA LEPŠIE ČASY?
„Nemyslím si, že Slovenská televízia celkom zabúda na deti,“ tvrdí MAGDALÉNA GLASNEROVÁ, dramaturgička STV.„Aj keď je faktom, že dramatická tvorba pre ne je už štyri roky na bode nula, tvorcovia detských programov sa snažia udržať kontakt so svojím divákom. Pravidelne pripravujeme zábavno-vzdelávací program pre škôlkarov Gombík – Gombička a v týždennej periodicite reláciu Elá Hop! Tu sa usilujeme čiastočne kompenzovať nielen dramatickú tvorbu, ale vrátili sme na obrazovku i bábkového hrdinu. Aj dnešné deti majú predsa právo na kamaráta, ktorý sa môže stať v spomienkach symbolom ich detstva.
Pre deti mladšieho školského veku vznikli Detské správy, pre staršie pripravujeme dve súťažné relácie. Pre tínedžerov vznikol diskusný ring Lúskanie, v ktorom dostávajú priestor na prezentáciu svojich názorov.
Aj pre blízku budúcnosť je pre deti pripravených niekoľko veľmi zaujímavých projektov, na realizáciu čakajú dramatické príbehy zo súčasnosti, takže dúfajme, že nielen nám, tvorcom, ale predovšetkým detskému divákovi svitá na lepšie časy.“
Ministerstvo kultúry považuje tvorbu pre deti a detskú publicistiku za jednu z priorít verejnoprávnej STV, ale nemôže ju ovplyvniť priamo. Cez legislatívu však môže vytvárať priaznivejšie prostredie pre jej financovanie a tým vytvoriť predpoklady na to, aby mohla viac investovať do tvorby programov. Pomôže nový zákon o poplatkoch, ktorého návrh má ministerstvo v decembri predložiť do vlády?

Zachráni ich mediálna výchova?

KNIHY AKO POPOLUŠKY
Deti majú slabú slovnú zásobu a vyjadrovacie schopnosti, nevedia pravopis. Nedokážu porozumieť čítanému textu, lebo neovládajú techniku čítania... to sú najčastejšie uvádzané dôsledky toho, že deti namiesto čítania dávajú prednosť elektronickým médiám.
Literárna kritička ĽUBICA KEPŠTOVÁ, ktorá je zástupkyňou šéfredaktora časopisu Slniečko a členkou výboru Slovenskej sekcie IBBY (Medzinárodnej únie pre detskú knihu), sa však namiesto lamentovania pozerá na problém reálne: „Dnešné dieťa žije diametrálne odlišným spôsobom ako žila generácia jeho rodičov. Ľahko sa nám hovorí o našej čitateľskej virtuozite, keď okrem Kráľovstva divočiny, Flippera a vysielania pre školy nebolo v našom televíznom detstve nič, čo by uspokojilo našu túžbu po nepoznaných svetoch. Preto sme ich hľadali v knihách.“
Kniha sa dnes stala len jedným z médií, napriek tomu podľa Ľubice Krepštovej deti čítajú, a čítajú celé rodiny.Otom svedčí aj celoslovenská čitateľská súťaž Čítame s Osmijankom, pridaj sa aj ty.
„Máme vydavateľstvá, ktoré napriek každodennému zápasu o holé prežitie vydávajú pôvodné knihy, i keď na mnohé z nich si museli zarobiť komerčnými ,trhákmi‘. Aj to je cesta, ak sa už na pôvodný titul neušiel grant z ministerstva kultúry. Vydávať pôvodnú slovenskú tvorbu sa žiadnemu slovenskému vydavateľstvu neoplatí, aj keď tieto knihy získavajú významné medzinárodné ocenenia.“
Ale dostanú sa vôbec hodnotné knihy deťom do rúk? Závisí od rodičov, či v rodinnom rozpočte nájdu rezervu aj na nie práve lacné knihy, a ak sa už pre ne rozhodnú, či aj tie správne vyberú. „Vstupom do kníhkupectva vhupne rodič do obrovského chaosu, kde trónia vyčačkané bárbinovské bestsellery vedľa kvalitnej pôvodnej knižky,ocenenej na svetoznámom Bienále ilustrácie Bratislava,“ hovorí Ľubica Krepštová. „Ďuríčkovej rozprávky tu len veľmi ťažko prežívajú vedľa krikľavo vymaľovaných, literárne vykastrovaných výberov zo svetovej rozprávkovej klasiky. Ako má rodič, ktorý pracuje v celkom inej profesii, vybrať hodnotnú knihu pre svoje dieťa,keď ani predavač nie je profesionálom vo svojom odbore a ponúkne to, čo mu príde pod ruku?“ Ľuďom,ktorí majú seriózny záujem zorientovať sa,môže pomôcť štvrťročník Bibiana, revue o umení pre deti, ktorý vychádza v Medzinárodnom dome umenia pre deti – BIBIANE.

BULVÁR PRE DETI?
Elektronickým médiám ustupuje aj tlač pre deti. „Je to biedne,“ komentuje stručne situáciu Mgr. ĽUBICA SUBALLYOVÁ, PhD., ktorá sa sledovaniu časopisov pre deti venuje už pätnásť rokov.
Niežeby sme na Slovensku mali málo časopisov. Najmä pre menšie deti je z čoho vyberať a nájde sa aj kvalita.Vďaka nadšencom,oddaným tejto práci, vznikajú ešte stále aj časopisy na dobrej literárnej úrovni s peknou výtvarnou stránkou. Obsahujú výchovný moment a vedú k skutočným hodnotám. Lenže deti prídu do puberty a zrazu sa im ponúka tlač, ktorá akoby bola pre celkom iné bytosti. Dva slovenské tínedžerské časopisy sú tematicky ploché a väčšinou sa venujú len vzťahom (rozumej láske a sexu), populárnej hudbe, „pikoškám“ o známych ľuďoch a uverejňujú prevzaté rozhovory zo zahraničných časopisov. „O reálnom živote svojich súčasných rovesníkov sa tu deti nič nedozvedia. Chýba reportáž, dieťa sa nič nedozvie o svete, ktorý ho obklopuje, nemá možnosť primeranou formou sa dozvedať o terorizme, vojnách vo svete. Detský čitateľ preskakuje od básničiek a rozprávok priamo k bulváru...“
Ak už takýto časopis dieťa neohrozuje, určite ho vedie k povrchnosti.A nie je nič neobvyklé vidieť už v rukách tínedžerov náš najbulvárnejší denník. To sú väčšinou prvé „dospelé“ noviny, ktoré čítajú (veď ich čítajú aj rodičia!), podľa nich si vytvárajú obraz o svete, aj rebríček kvality žurnalistiky. Ťažko predpokladať, že o pár rokov si začnú kupovať mienkotvorný denník. „Pre serióznejšiu tlač je to vlastne hrozba, pretože ju o pár rokov nebude mať kto čítať. Možno práve vydavatelia mienkotvorných denníkov, veľké vydavateľské domy, by mali aj vo vlastnom záujme uvažovať o formovaní svojich budúcich čitateľov a vydávať seriózny časopis pre staršie deti. Tak sa to robí aj v zahraničí,“ podotýka Ľubica Suballyová.

UŽITOČNÝ EXPERIMENT
Osemročné gymnázium na Pankúchovej ulici v Bratislave je jednou zo škôl, kde sa v prvých štyroch ročníkoch experimentálne overuje projekt mediálnej výchovy ako nepovinného a voliteľného predmetu. Učiteľov so špecializáciou na tento predmet zatiaľ niet, v tejto škole sa ho ujala Mgr. SOŇA HOLÉCZYOVÁ, ktorá inak vyučuje matematiku a informatiku. Jej špecializácia príde vhod v kvarte, kde sa bude so žiakmi zameriavať na multimédiá a vytvárať s nimi aj webovú stránku.V každom ročníku je na programe iné médium: prváci začínali filmom a televíziou, potom príde na rad rozhlas a hudobné médiá, neskôr tlač a napokon multimédiá.
„V prime ma prekvapilo, že podľa vyjadrenia detí im rodičia dovolia aj v pracovných dňoch sledovať televíziu až do desiatej večer. Mnohé majú televízor v detskej izbe. Je to škoda, pretože sa s rodičmi bezprostredne nezhovárajú o tom, čo vidia a programy často sledujú veľmi povrchne. Na hodinách sme spoločne pozerali ukážky z filmov a potom sme sa rozprávali o obsahu, o motívoch konania postáv, o pozitívnom a negatívnom správaní, vzťahoch, o hereckých výkonoch, o tom, čím je film hodnotný a čo je škodlivé, o ich pocitoch pri jeho sledovaní. Myslím, že sa podarilo deti podnietiť, aby si tieto veci všímali, hodnotili to, čo sa im ponúka a podľa týchto kritérií si aj programy vyberali.“
Podľa Mgr.Holeczyovej bude mediálna výchova určite užitočná. Aspoň prvé dva roky by podľa nej mala byť samostatná, neskôr by mohla byť začlenená aj do iných predmetov. „Aj pre dospelého je niekedy ťažké rozlíšiť bulvár od serióznej informácie, naučiť sa, že netreba veriť všetkému, čo sa v novinách píše, že o tej istej veci sa dá písať z rôznych pohľadov. Mediálna výchova by však mala začínať už v rodinách,“ uzatvára.

Čo deti čítajú?
Záslužnú prácu pri rozvoji čítania detí majú knižnice, ktoré organizujú množstvo podujatí, aby prilákali už tých najmenších čitateľov. V Mestskej knižnici v Bratislave zapisujú deti už od troch rokov. Mamičky, ktoré sem s nimi prichádzajú, pre ne často vyberajú „klasiku“, na ktorej boli odchované. Stále letí Ľudmila Podjavorinská, Krista Bendová, Jozef Cíger Hronský.
Staršie deti prichádzajú menej ako v minulosti, ale väčšinou ich „donúti“ povinné čítanie. A potom sú tu ešte stále deti z rodín, kde má kniha svoje miesto. Harry Potter odštartoval záujem o „čarodejnícke“ témy, ktoré sú popri „fantasy“ (vedie Pán prsteňov) veľmi obľúbené. Dievčatá uprednostňujú romantiku a večnú tému „ako sa z popolušky stala princezná“, preto letí Denník princeznej. Chlapci hľadajú dobrodružstvo, a tak znovu a znovu siahajú po Troch pátračoch, ale už menej po verneovkách a mayovkách. Obľúbené sú aj príbehy o zvieratkách. Poviete si: nič nové. Detskej duši zostávajú blízke stále tie isté témy. Závisí len od toho, v akom obale jej ich ponúkneme. O niečo menší záujem je o populárnonáučnú literatúru, jej miesto čoraz viac preberá internet.

Najobľúbenejšie časopisy podľa výskumu TNS SK z roku 2005 sú podľa vekových kategórií:
4 až 7-ročné: Macko Pusík (kupuje ho 46 % rodičov)
8 až 11-ročné: Fifík (30,5 %)
12 až 15-ročné: Kamarát (35 %) a Bravo (33 %)