Nedávno zomrel Terry Pratchett a dozvedela som sa to z facebooku. Bola to smutná správa. A nielen jedna. Článok za článkom, spomienky rodinných príslušníkov, posledné fotografie a rozhovory – každá spravodajská i literárna stránka si kládla za povinnosť informovať o odchode jedného z najväčších autorov fantastickej literatúry. Rozklikla a prečítala som takmer všetko, čo sa na sociálnu sieť pridávalo. Ubiehali minúty a možno i hodiny, do prstenníka som od monotónnych pohybov dostávala kŕče, ale pokračovala som ďalej. Žijeme v dobe, v ktorej o informácie nie je núdza. Lenže absorbovať ich všetky môže byť veľký žrút času. Lebo aj po selekcii neoverených a nepotrebných správ ostáva ešte množstvo takých, ktoré za pozornosť stoja. V ten deň som neprečítala ani riadok z knihy, zato od malého zákerného monitora na telefóne ma už boleli oči. Na Pratchetta to zvaľovať nechcem, nemôžem sa vyhovárať ani na obdiv k nemu, skrátka, facebook je pohodlný zdroj. Stačí sedieť na gauči, jesť v reštaurácii, ležať v posteli, prstom posúvať stránky nadol a nič nehľadať, iba prijímať. To dokáže každý. Ten, kto zháňa vtipy o svokre, aj ten, kto sa upokojuje myšlienkou, že rýchlo a prakticky dostáva jedinečné informácie. Plochozem stratila svojho autora, je ale namieste predísť tomu, aby sme sa my ostatní stratili v jej virtuálnej verzii.
