Existujú tri typy autorov. Jedni na facebooku nie sú. Druhí síce sú, no to je tak všetko, a tretí – tí tam žijú. Postujú, komentujú, reflektujú, kritizujú, prezentujú. Ale ešte aj tá tretia skupina má svoje dve podmnožiny – výkladná skriňa vlastných úspechov je číslo jeden a skromná ponuka literárnych činností číslo dva. Prvá podmnožina tretej skupiny (oprášme rýchlo matematickú pozornosť) je najzaujímavejšia. Chce to istú dávku odvahy, guráže, ale aj štipku samoľúbosti a občasnú ignoranciu senzoru trápnosti. Stať sa spoločenským mentorom, umeleckou, či nebodaj morálnou autoritou je cesta na dlhú trať (radšej na ňu ani nevykročiť). Nevyhýbať sa politickým komentárom, zdieľať s fanúšikmi každú návštevu kina, filharmónie, dizajn-handmade marketu spolu s pridanou hodnotou názoru, pozývať na literárne čítania, postovať pochvaly na svoju adresu – robila by to aj Woolfová, Beckett, Hviezdoslav, alebo je táto otázka nanajvýš neprístojná a absurdná? A možno je to celkom inak – veď neraz som od vydavateľov počula vetu, že „kto chce predávať, musí mať komunitu, snažiť sa a ovládať možnosti sociálnej siete“. V tom je práve tá schizofrénia dnešnej doby. Má sa spisovateľ prezentovať len svojím dielom, alebo je na mieste prispôsobiť sa dobe a sociálne obživnúť (a podľa možností si to aj užiť)? V zmysle múdrosti ži, nechaj žiť a nesúď, radšej nesúdim.
