Vyhľadávanie
Ján Štrasser: Slovo blázon nepoužívam. Rozhovory s Jozefom Haštom
Bratislava: Artforum, 2020
Ján Štrasser vo svojej knižnej tvorbe pravidelne takmer každoročne prináša populárny žáner knižného rozhovoru. Originalita a nevyčerpateľnosť tohto žánru v jeho podaní spočíva v premyslenom a dôslednom výbere dialogického partnera a v túžbe spoznať vybranú osobnosť v jej integrite.
V knižnom interview s názvom Slovo blázon nepoužívam mu ako dialogický partner sekunduje Jozef Hašto, ktorého výrok sa stal titulom knihy.
Jozef Hašto je popredný slovenský psychiater a psychoterapeut, aktívne pôsobí v psychoterapeutickej praxi, vyučuje na vysokých školách, venuje sa psychoterapii a rodinnému vydavateľstvu F (Freud), je držiteľom viacerých ocenení a autorom mnohých odborných publikácií.
Knižný rozhovor oboch protagonistov vznikal v priebehu polroka od októbra 2019 do marca roka 2020. Štrasser už tradične vychádza zo životnej chronológie spovedaného, orientuje sa na detstvo v rodnej Banskej Štiavnici, rodinné zázemie, študentské roky a impulzy, ktoré Jozefa Hašta smerovali ku kariére doktora psychiatrie. Opisuje štúdium na Univerzite Karlovej, profesijné začiatky v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku a tridsaťročné pôsobenie vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne v pozícii primára a prednostu.
Občan psychiater
Na životopisnom pozadí otvára priestor pre Haštovu reflexiu historických súvislostí, zlomových dejinných okamihov, ale aj vlastných aktivít. Autor predstavuje svojho partnera v dialógu nielen ako špičkového odborníka, ale aj ako spoločenskú a občiansku osobnosť.
Prostredníctvom spomienok sa dostávajú do normalizačných čias, keď Hašto zakladá „samovzdelávací samizdatový krúžok“, v ktorom sa od roku 1977 stretávali raz mesačne psychiatri a psychológovia, aby organizovali a viedli vzájomné diskusie a prednášky, pričom čerpali zo zahraničnej, najmä západnej odbornej literatúry.
V rozhovoroch sa vracajú k ojedinelej iniciatíve – k Otvorenému listu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, pod ktorý sa podpísali slovenskí psychiatri a ktorého bol Jozef Hašto spúšťačom. Pozornosť venujú rozsiahlej kauze Hedvigy Malinovej, ktorú po tom, čo sa stala obeťou útoku, psychoterapeuticky viedol.
Dialógy o psychiatrii
Podstatná časť dialógov sa venuje psychiatrii ako vednej disciplíne, jej osobnostiam a najznámejším psychiatrickým diagnózam. Ján Štrasser sa v pozícii laika (no nie nepripravene) pýta a doktor popularizačne, názorne, prostredníctvom príkladov odpovedá.
Do rozhovoru sa tak veľmi často dostávajú vysvetľovacie vsuvky, ktorých úlohou je zorientovať čitateľa v psychiatrickej a psychoterapeutickej problematike. Ich prístupná, zrozumiteľná podoba je mimoriadne pútavá a dotvára atmosféru rozhovoru.
Neskrývaný liberálny demokrat
Jozef Hašto sa predstavuje ako neskrývaný liberálny demokrat. Iniciátor dialógu sa v tejto súvislosti nebojí v rozhovore otvárať kontroverzné témy a dialogický partner priamo prezentuje svoje politické preferencie; nevyhýba sa kultúrno-etickým otázkam, akými sú eutanázia, homosexualita, sobáše a adopcie pármi rovnakého pohlavia.
Vystupuje racionálne a sebavedomo, dokáže si privlastniť priestor, ak pociťuje, že nepovedal všetko, čo bolo jeho zámerom.
Inšpirujúca menšina
Ján Štrasser je zorientovaným komunikačným partnerom s prípravou, i tak sa však nevyhne sugestívnym otázkam a vo vzťahu k partnerovi miestami pôsobí recesívne (akoby chýbala povestná štrasserovská dialogická chémia).
Napriek tomu v knihe rozhovorov Slovo blázon nepoužívam sa autorovi už po niekoľký raz podarilo komplexne predstaviť výraznú slovenskú osobnosť. Tentoraz sa síce vyhol umeleckému priestoru, no dovolil čitateľovi spoznať odborníka v oblasti psychiatrie a zároveň aktívneho občana, presvedčeného liberálneho demokrata, vysoko si vážiaceho slobodu.
Slovami samotného Jána Štrassera, „Ľudia ako doktor Jozef Hašto sú, a vyzerá to, že ešte dlho budú, na Slovensku v menšine. Dokonca vo výraznej menšine. Tým väčšmi si zaslúžia, aby o nich vedela väčšina. Výrazná väčšina. Môžu, ba mali by byť pre ňu obohatením a životnou inšpiráciou.“
Jana Kičura Sokolová (1981)
Vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.
