Musíme ísť s kožou na trh

Ambíciou knihy Moc sexu. Sex a sexualita v moderných dejinách Slovenska je „ponúknuť skutočný pohľad na dejiny sexu a sexuality v našej krajine a pozrieť sa tak na reálnosť a opodstatnenosť rozširovaného mýtu o ‚tradičných’ hodnotách Slovenska“. Jej zostavovateľka Denisa Nešťáková patrí medzi najvýraznejšie predstaviteľky mladej generácie slovenských historikov.

Vaša publikácia sa venuje sexualite v moderných dejinách na Slovensku. Ako bola táto téma v historiografii a príbuzných vedách spracovaná doposiaľ?

Na Slovensku sa výskum, najmä ten historický, téme sexu a sexuality v dejinách vyhýbal, azda pre nezanedbateľný fakt, že je veľmi jednoduché skĺznuť do škandalizovania dejín. No zároveň vo vede jestvuje aj akýsi pátos a vedkyne a vedci sa radšej venujú tzv. veľkým politickým, vojenským či diplomatickým dejinám. Navyše, sexualitu a sex spájame s tzv. „ženskými dejinami“, s rodovými štúdiami a podobne, čo u nás ešte stále pochopenie len nachádza.

Čiastkovo však téma sexu a sexuality bola spracovaná a publikovaná vo viacerých vedeckých zborníkoch. Tieto texty boli zaujímavým, poučným a novátorským počinom, no keďže sa ocitli v akademických publikáciách, verejnosť (dokonca aj samotné akademičky a akademici) sa k nim dostali iba málokedy.

V úvode knihy je jednoznačne pomenovaná snaha reagovať na súčasné politické diskurzy, dovolávajúce sa „tradície“ a neexistujúcej idyly. Ktoré udalosti posledných rokov v spoločenskom a politickom živote vás zasiahli najväčšmi a možno motivovali vyrovnať sa s nimi prostredníctvom historickej vedy?

Neboli to asi konkrétne udalosti, ale skôr stereotypy a nové trendy, ktoré zasiahli aj Slovensko. Jednoznačne ma rozrušil nárast útokov na rodovú rovnosť, snaha o obmedzenie prístupu k interrupciám tými politikmi a političkami, ktorých pod maskou pomoci ženám motivuje skôr snaha o ponižovanie žien. Smiešno-smutný je bizarný fakt, že boj za „tradičné“ hodnoty, ako aj útoky na adresu LGBT+ komunity vedú poslanci s veľmi pochybnými partnerskými vzťahmi. Zároveň ma dosť zasiahol spôsob, akým odznela diskusia o sexualizovanom násilí a obťažovaní, ktorú do istej miery spustilo hlúpe, ale veľmi príznačné správanie sa jedného staršieho slovenského herca. A podobne to bolo aj pri debatách o sexuálnom zneužívaní maloletých v nápravno-výchovných centrách či v marginalizovaných komunitách, keď sa nehovorilo o páchateľoch, ale o „mravne poklesnutej“ mládeži.

Považujem za zaujímavé, že autormi jednotlivých štúdií sú skúsení odborníci z viacerých vedných odborov, ako aj doktorandky. Ako ste postupovali pri výbere autorov?

Musím povedať, že výber autoriek a autorov nebol vôbec zložitý. Hoci spočiatku sa objavili obavy, či nejde o nejakú zbytočne bulvárnu publikáciu, napokon mi všetci oslovení dôverovali, za čo som im veľmi vďačná.

Práce mnohých som poznala už ako študentka, a hoci sa nik z nich nevenoval dejinám sexuality ako primárnej téme, vždy sa tento motív v ich práci objavoval. Neskôr som s niektorými spolupracovala alebo sme sa stretli na konferenciách a odkedy som sama začala pracovať na téme dejín plánovania rodiny, spoznala som mladšiu generáciu našich doktorandiek a doktorandov, ktorí sa téme z určitého uhla pohľadu venujú. Následne je skvelé vidieť, čomu sa venujú naozaj skúsení vedeckí odborníci a čo prináša „mladá krv“. S časťou autoriek a autorov mi pomohlo aj vydavateľstvo, ktoré sa zameriava najmä na historické práce, a teda našich historikov a historičky dobre pozná.

Zameranie jednotlivých štúdií je pomerne heterogénne. Nechali ste autorom voľnú roku pri ich tematickom výbere?

Bola to viac-menej spolupráca. Keďže som práce viacerých oslovených už poznala, sama som navrhovala okruhy tém, no zároveň som zdôraznila, že výber témy ponechám najmä na nich samotných, a po návrhu témy autorkou alebo autorom sme sa, myslím, vždy bez problémov dohodli.

Teraz si však uvedomujem, že jednotlivé štúdie spracúvajú relatívne rôznorodé témy. Na jednej strane pre niekoho môže pôsobiť rušivo, že jednotlivé časti knihy nie sú väčšmi prepojené, no pretože na tému dejín sexu a sexuality na Slovensku ide o akúsi prvotinu, z môjho pohľadu je zaujímavá práve tá široká škála. Inými slovami, bolo pre mňa fascinujúce vidieť, čo všetko k dejinám sexu patrí, aké historické pramene jestvujú, ktoré disciplíny ich študujú, a teda fakt, že máme ešte veľa roboty pred sebou.

Vo svojej štúdii sa venujete základným koncepciám sexuality a partnerského sexuálneho života od roku 1918 po rok 1965. Počas štyroch dekád došlo na Slovensku k mnohým politickým zmenám, ktoré ovplyvnili nazeranie na problematiku. Myslíte si, že tieto zmeny sa aj reálne odzrkadľovali na sexuálnom a partnerskom živote v súkromnej sfére?

Politické a spoločenské zmeny, ktoré priamo zasahujú aj otázky spojené so sexualitou, majú do značnej miery reálny vplyv na sexuálny a partnerský život jednotlivcov. Samozrejme, voči týmto zmenám alebo požiadavkám sa paralelne vytvára aj odpor, resp. sa formujú alternatívne spôsoby prežívania sexuality a sexu. Od postojov voči utváraniu zväzkov mimo spoločenských tried cez dostupnosť antikoncepcie a ekonomickú nezávislosť žien po legalizáciu neheteronormatívnych vzťahov – to všetko formuje a ovplyvňuje náš partnerský a sexuálny život.

Zdá sa mi, že v porovnaní s inou domácou historickou produkciou je Moc sexu pomerne reflektovaná. Zrejme sa tomu nemôžeme čudovať vzhľadom na atraktívnosť a zdanlivú „bulvárnosť“ témy.  Aká je zatiaľ spätná väzba? Objavili sa aj negatívne reakcie?

Veľmi sa teším zo záujmu verejnosti o knihu, napokon, bola písaná s úmyslom, že napriek jej odbornosti by mala byť čitateľná a zaujímavá. A samozrejme, okrem zdanlivej „bulvárnosti“ jej cieľom zostáva informovať o veciach, ktoré nám pomôžu chápať aj súčasnosť a dnešné debaty o sexe a sexualite, aj veci s nimi spojené. Ku mne sa dostali najmä pozitívne reakcie, zatiaľ žiadny anonymný online hejt.

Asi najviac rôznorodých reakcií dostala samotná obálka – časť čitateliek a čitateľov ju priam neznáša a časť úplne zbožňuje.

Okrem Filozofickej fakulty UK pôsobíte aj ako vedecká pracovníčka Herderovho inštitútu v Marburgu. Čomu konkrétne sa v súčasnosti v inštitúte venujete?

V Marburgu som zodpovedná za československú časť projektu o dejinách plánovania rodiny od konca 19. storočia po uvedenie antikoncepčnej tabletky na trh. V praxi to znamená výskum toho, ako do individuálnych rozhodnutí žien a mužov o tom, koľko detí mať a či vôbec, zasahovali aktéri ako politici, klérus, veda, ideológia, politické, spoločenské a ekonomické zmeny. Súčasťou je pohľad na vývin sexuálnej výchovy, antikoncepcie, debát o interrupciách, ako aj individuálna prax.

Môžete na základe vašej skúsenosti identifikovať výraznejšie rozdiely medzi domácimi historickými pracoviskami a podmienkami v Marburgu, resp. v Nemecku?

Začnem tým najsmutnejším rozdielom – financiami. V Nemecku sú v rámci každého projektu vyhradené finančné zdroje na preklady alebo gramatické korektúry anglických textov. Takto sa texty v Nemecku pôsobiacich vedkýň a vedcov dostanú bez väčších problémov do najlepších vedeckých časopisov. Prvá vec, ktorou odradí text vydavateľa, je nedokonalá angličtina a bez profesionálneho prekladu alebo výborného tzv. proofreadingu neprejde ani najlepšia štúdia. Slovenská veda teda nemá šancu, ak sa nezameria na túto formalitu. Takisto sa bez problému preplácajú všetky náklady na konferencie, dlhodobé výskumné pobyty a pod. Preto slovenská veda nie je nevyhnutne „horšou“, je len jednoznačne menej viditeľnou pre nedostatok financií na takéto formality. 

V Nemecku sa kladie veľký dôraz na teóriu, metodológiu a metódy, čo u nás dosť chýba. V oboch prípadoch je to zlé. Kým v Nemecku tento obrat na teóriu niekedy znamená neochotu alebo nezáujem o pramene a prehnané teoretizovanie, na Slovensku často pre chýbajúce poznanie najnovších teórií nevieme dobre interpretovať pramene. Stredná cesta by bola ideálna.

Tak v Nemecku ako aj na Slovensku jestvuje ešte stále mnoho vedkýň a vedcov, ktorí publikujú pre publikovanie samotné – poviem to škaredo – nezaujímavé, neprinášajúce nič nové a veľmi nudne napísané publikácie len pre ďalšie „čiarky“, teda aby bol „pokoj“ a dôkaz, že človek píše. Taká veda mňa nebaví. Napokon, sme platení z daní, a teda našou povinnosťou by malo byť vzdelávať, skúmať a písať o veciach, ktoré majú zmysel, o ktoré je záujem alebo majú praktické využitie.

Zdá sa, že v rámci vášho výskumu sa púšťate do pomerne nových a dosiaľ nespracovaných tém. V publikácii Fašizmus náš slovenský ste sa venovali pravicovému sionistickému hnutie Betar, ktoré pôsobilo i v medzivojnovom Československu. Ako ste sa dostali k tejto téme?

Kým môžem, vyberám si témy, ktoré bavia mňa, chcem sa dozvedieť viac a zároveň verím, že môžu byť zaujímavé aj pre iných. Téme pravicového sionizmu som sa venovala už vo svojej dizertačnej práci o arabsko-židovských vzťahoch v mandátnej Palestíne. Navyše, pri výskume holokaustu na Slovensku mnohé preživšie a preživší hovoria o ich predvojnovom členstve v niektorom zo sionistických mládežníckych hnutí.

Vaším hlavným vedeckým zameraním je štúdium holokaustu. Ide o jednu z dôležitých a pomerne reflektovaných tém slovenskej historiografie dvadsiateho storočia. Kde ešte vidíte najväčšie medzery, ktoré by bolo potrebné v rámci výskumu zaplniť?

Ako „otravná feministka“ musím povedať, že je to práve otázka rodu v rámci holokaustu. Medzery vidím v uplatnení rodovej analýzy, a to napríklad aj v prípade Sloveniek v štruktúrach režimu Slovenského štátu, ako patriarchálne vzťahy v spoločnosti formovali celý režim, ako fungovali tábory pre židovských mužov a pre ženy, ako prežívali tento rozklad spoločnosti a genocídu muži a ako ženy. Nepovažujem to vôbec za marginálnu tému, ale skôr za dôležité doplnenie a chápanie histórie. A jednoznačne – a tu spomeniem môj vlastný budúci projekt – sexualizované násilie v období holokaustu.

Ktoré vedecké práce vašich rovesníkov vás v poslednom období zaujali?

Myslím, že táto naša generácia sa vo veľkom pustila do popularizácie dejín alebo do sprístupňovania nášho výskumu širšej verejnosti, čo veľmi oceňujem. Momentálna situácia, resp. dlhodobé radikalizovanie sa v spoločnosti nám už neumožňuje  luxus venovať sa len veľmi špecifickým a vysoko akademickým témam, ale núti nás ísť s kožou na trh.

Denisa Nešťáková (1987)

Vedecká pracovníčka Herderovho inštitútu v nemeckom Marburgu, členka projektu skúmania problematiky plánovania rodiny na území východnej Európy (koniec 19. storočia – r. 1965). Súčasne pôsobí ako externá spolupracovníčka Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave, kde sa venuje výskumu holokaustu a rodovým otázkam v dejinách 20. storočia. Je zostavovateľkou publikácie Moc sexu. Sex a sexualita v moderných dejinách Slovenska (Paradigma Publishing, 2021).

Ivan Stodola (1987 - 2022)

Foto: archív Denisy Nešťákovej