Keď pred vyše desiatimi rokmi pomenoval básnik súborné vydanie svojej poézie Melancholický žrebec, jedným oxymoronom pomenoval dva základné princípy, ktoré obdivuje, ku ktorým smeruje, no ktoré nevlastní. Prvým je bezmedzné, odovzdané, až telesné prežívanie citovosti, váhy sveta, nie nevyhnutne pozemského, záblesky božskosti a šialenstva; druhým je bezhlavý trysk, vitalita, krátka zápalná šnúra života a výbuch supernovy, ktorá iným osvetľuje svet zánikom vlastného sveta.
V básnikovom natureli je nemalá miera lucidity, chrániaca básnika od posledného osudového kroku, odkiaľ niet návratu. Dostal sa však dosť ďaleko, či azda dosť blízko na to, aby podľa síry spoznal, kde začína peklo, a aby podľa chuti ambrózie tušil, že Olymp a Parnas budú na dosah. Prítomnosť racionality v zmesi intuitívneho napokon nedovolila, aby sa stal prekliatym básnikom, obe však sú ideálnym predpokladom tvorivej vedy, ak takto možno hovoriť o básnickom preklade, literárnej vede a v jej rámci najmä o autorskej interpretácii.
Tam, v neprebernom množstve individuálnych umeleckých záznamov, hľadal svojich druhov, partnerov a samého seba. A nielen hľadal, ale aj našiel. Kraska, ktorý básnika sprevádza po celý život, niekedy spájajúc vzájomné cesty a inokedy sa navzájom vzďaľujúc; Válka, ktorý básnika upútal cestou, akú sám nikdy neprešiel, no rozumel jej dávnej tragike, osamelosti a otázkam o ničote sveta, ktoré mnohí mylne stotožňovali s hovoriacim. A potom Silana, lyrika ticha a spevu, Beniaka a jeho rapsódie či Laučíkovo nenápadné predvádzanie sa pod vznešenosťou hviezd. Ako by mohli v tejto zostave chýbať Cvetajevová a Achmatovová, jemný Pasternak a geniálny Ajgi či Španieli dávnejšej aj menej dávnej minulosti, Lorca, Aleixandre a básnikov svätý menovec z Kríža? Čo básnik zatajil v básni, to o ňom prezradili jeho preklady a interpretácie.
Ján Zambor neprestajne písal, ale nenapísal toho priveľa. Tvoril pomaly, priam starosvetsky, takmer proti prúdu, ktorým sa čoraz rýchlejšie roztáča koleso života. A hoci sa nikdy nestal melancholikom, melanchólia ho poznačovala a on sa pri tom zakaždým rozozvučal ako nástroj zasiahnutý do strún.
Ján Gavura
