Vyhľadávanie
V životnom príbehu Dominika Tatarku jestvovali momenty, ktoré nemožno pochopiť bez nahliadnutia na peripetie doby, v ktorej umelecky tvoril, publicisticky sa vyjadroval, filozoficky glosoval, pateticky vzdoroval či vzdorovito mlčal… Mária Bátorová nielen vie, že Tatarka sa počas takmer ôsmich desaťročí svojho života viackrát vyhraňoval ako literát aj ako občan, ale tiež to, že prejavy jeho vyhraňovania sa možno klasifikovať ako diskutabilné. Neuzatvorila sa však len do svetov Tatarkových próz, pri svojom výskume vzala do úvahy „autorskú kategóriu aj s celým zložitým historickým, filozofickým a sociologickým kontextom“.
Bátorovej práca Dominik Tatarka – slovenský Don Quijote (Veda 2012) sa vyznaču je snahou vidieť ponad horizont slovenského piesočku. Aktuálne výsledky výskumu z knihy Marcela Forgáča Existencializmus a slovenská literatúra víta s porozumením a zároveň sa snaží nazerať na Tatarkove texty aj cez prizmu západoeurópskej literatúry. Prejavuje sa to vo viacerých podkapitolách jej práce. Analyzuje v nich archetypálnu štruktúru Tatarkových textov, obrazy matky, ženy či duše, motívy vody, smrti, noci alebo samoty.
Vrcholom Bátorovej snahy je kapitola, ktorá hľadá súvislosti medzi tvorbou Dominika Tatarku a Alberta Camusa a ukazuje slovenského prozaika ako existencialistu predbehnuvšieho samo jeho francúzske konštituovanie. Tatarkov osobitý existencializmus zanechal jedinečné dôsledky aj na formovaní jeho vzťahu k viere a občianskemu princípu správania sa človeka. Bátorová ukazuje, že nebol ateistom ani občanom v zmysle tradičných definícií. Na otázku „Kto bol Dominik Tatarka?“ odpovedá mnohovrstvovo podľa zložitosti života autora a mnohorakosti použitých vedeckých prístupov. Dominik Tatarka tak naďalej ostáva pre laických aj odborných čitateľov nielen interpretačnou výzvou.
Existencializmom v tvorbe Dominika Tatarku sa zaoberá aj monografia Marcela Forgáča Existencializmus a slovenská literatúra (Filozof ická fakulta PU 2012), vychádzajúca z čoraz častejšie diskutovaného faktu, že filozofický aj literárny existencializmus sú problematickými pojmami. Čo vo vedeckých statiach literárnych teoretikov platilo pred časom, dnes neobstojí. Dokonca aj mnohí autori, priraďovaní k tomuto literárnemu smeru, sa označeniu „existencialista“ bránili. Je to zlyhanie literárnej vedy? Alebo len prirodzený dôsledok jej sebaspytovania, ktorý ju od zámerného hľadania existencialistických tém a motívov v textoch umeleckej literatúry doviedol späť k spôsobu ich výstavby, k stope dobového kultúrneho života či k súvekému kultúrnemu diskurzu?
Forgáčova monografia je triezvym uvažovaním nad možnými odpoveďami na tieto otázky. Existenciálnu imagináciu analyzuje v prozaických textoch Dominika Tatarku a Jána Johanidesa, nezdráha sa však argumentovať nielen v jej prospech, ale aj v jej neprospech. Čítanie Tatarkovho a Johanidesovho diela tak pre autora nie je hľadaním vopred vytýčeného. Už fundamentálne, tematicko-motivické identifikátory existencializmu v ich textoch sa mu javia byť problematickými, nenachádza zhodu ich próz s francúzskym existencializmom na úrovni gnozeologických východísk, ideovo-filozofických záverov, ba ani na platforme výrazových prostriedkov. A hoci vidí aj isté paralely medzi tvorbou slovenských a francúzskych autorov, s označením próz Dominika Tatarku a Jána Johanidesa za existencialistické nemôže súhlasiť. Vníma ich existenciálnu rétoriku, nazerá na ne ako na texty s existenciálnymi fenoménmi, ale nič viac. Návrat k poetike Tatarkových a Johanidesových próz sa ukazuje byť tým najzmysluplnejším, čo môže čitateľ urobiť. Marcel Forgáč to vo svojej knihe robí.
