Vyhľadávanie
Nepýtajme sa, prečo opäť Osamelí bežci, keď už vyšli ako skupina v mnohých vydaniach a v rôznych vydavateľstvách, lebo je stále čo hľadať a nájsť v ich tvorbe. Potvrdzuje sa, že všetko z ich biografie, postojov, rôznorodej tvorby (nielen tej básnickej) je tu stále ešte nie úplne obnažené a spracované (teoreticky i čitateľsky).
Ivan Laučík, Peter Repka, Ivan Štrpka: Sme (stále) príbuzní na začiatku (Osamelí bežci vo výbere Jána Štrassera)
Levoča: Modrý Peter, 2021
„...mohli by sme povedať, že proces klasicizácie tejto básnickej trojice sa úspešne začal. A jedným dychom dodať, že zaslúžene.“ (s. 305) Ján Štrasser v doslove k tejto knihe svojským, originálnym spôsobom, stručne ale výstižne charakterizuje dobu (60. roky 20. storočia), keď skupina vstupovala do literatúry. „Osamelí bežci nikdy neboli začínajúci básnici. V januári 1964 sa na stránkach Mladej tvorby prezentovali ako originálni, vyhranení a zrelí tvorcovia svojimi básňami;“ (s. 305)
A v polovici 60. rokov ako dvadsaťroční (všetci traja narodení v roku 1944) už boli etablovaní, keďže prišli do poézie s niečím novým. Istým spôsobom o tom „hovoria“ ilustrácie (Jakub Milčák) v tejto knihe. Nie sú iba náznakom toho, čo sa „deje“ v tvorbe „osamelých“, ale predstavujú aj húštiny, v ktorých sa stále dá nájsť veľa prekvapivého. V tých napohľad jednoduchých kresbách je obsiahnutá sémantika a podstata poézie Osamelých bežcov práve preto, že ilustrácie sú nejednoznačné, môžeme v nich hľadať a nachádzať zmysel tak, ako v poézii všetkých troch básnikov. A vo fotografiách (Juraj Bartoš, archív Osamelých bežcov) sú zasa stopy ich vývinu rokmi a dozrievaním. Škoda, že pri fotodokumentoch nie sú aj dátumy.
Jasnozrivosť názvu
Ako motto ku knihe vybral Ján Štrasser slová Ivana Laučíka: „Obdivujem jasnozrivosť názvu Osamelí bežci: vyjadruje súčasný stav jasne a provokujúco – zároveň je absolútny. To nám neodpustia optimisti ani pesimisti.“
Kniha (311 strán) sa člení na tri kompozičné časti, každá z nich obsahuje verše jedného, druhého alebo tretieho „bežca“ a okrem toho veľa listov (korešpondenciu medzi „bežcami“), výpovede všetkých troch v podobe rôznych žánrov, zväčša esejistických, prirodzene, najviac ich poézie, ktorú Štrasser vybral podľa vlastného vkusu a podľa etablovanej hodnoty; a pomedzi to niekoľko fotografií a ilustrácií.
Je dobré, že je toľko hodnotného materiálu – rôznych textov, ktoré v priebehu doterajšej tvorby skupiny vznikli, a za tie desiatky rokov sa možno nič z nich nestratilo. Vydavatelia nás totiž zatiaľ vždy prekvapia niečím novým. Táto kniha je jedna z takých, kde nie je zachovaná nejaká striktná kompozícia. Je kolážovitá a o to väčšmi čitateľa priťahuje. Kdekoľvek knihu otvorí, môže čítať bez toho, aby mu unikol kontext.
Po troch úvodných básňach (Laučík, Repka, Štrpka) nasleduje neoddeliteľný text od troch Osamelých z novembra 1963 – Angažujeme sa za návrat anjelov. „Za návrat ľudí k ľudskosti, za ľudský odkaz civilizácií. Za humanizmus.“ (s. 19).
Tri básne môžeme vnímať ako juvenílie i ako pozoruhodné pre zostavovateľa tejto knihy. Bolo by teda dobre, ak by texty básní mali bibliografický údaj času. Treba však uviesť, že boli vybrané pravdepodobne cielene. Už v nich môžeme postrehnúť, čo pre každého z troch básnikov bude v tvorbe najtypickejšie, aký charakter, obraz skutočnosti budú ako precízni vnímatelia sveta v poézii stvárňovať a ako budú svet poeticky vnímať.
Každý z troch sa vyjadril k Manifestu veľmi dôrazne, podstatne a už v týchto výpovediach cítiť budúci charakter ich poézie i typický postoj k tej časti skutočnosti, ktorá ich neskôr v tvorbe predovšetkým zaujala. „Pozoruhodné je, že hoci tvorili (tvoria) básnickú skupinu, po skupinovej básnickej doktríne nebolo ani slychu. Každý z nich bol iný – svojský, zaujímavý, sugestívny.“ (s. 307)
V ich veršoch (i tých prvých v chronológii času) možno nájsť motívy, výrazy, lexiku, ktorá bude a teda je typická pre jednotlivých „bežcov“ v celej tvorbe. Ide o isté symboly, ktoré skrývajú priam identický názor, postoj ku skutočnosti. V tom práve možno vidieť a cítiť „angažovanie sa za návrat anjelov“. A je tu aj nepriamo vyslovovaný motív ciest – rôznych, ďalekých i blízkych – a to je u nich spoločné tiež. „Všetko sa zbieha do jedného bodu./ Koľajnice.“ „Dvakrát žijeme/ v polovici zomierame.“ (Repka, s. 44, 49) „Naše dlhé či krátke stretnutia na cestách, doma alebo na celkom nečakaných miestach boli pre nás vždy dôležité, životne.“ (Štrpka, s. 302)
Zlovestný príznak...
V jednotlivých častiach knihy sa striedajú rôzne texty s básňami a listami troch „príbuzných“, v abecednom poradí podľa mien. Korešpondencia, pri ktorej nechýbajú dátumy, je plná symbolov, náznakov, reálneho i fantazijného, často ide o texty, ktorých zmysel môže pochopiť iba zainteresovaný. Inak sa môžu vnímať ako básnické texty, majú poetický nádych a týkajú sa zväčša toho, čo im bolo na ich cestách, stretnutiach, spoločných či individuálnych, najbližšie.
„Verím, tak ako som ja akceptoval, zosúhlasil a prijal do seba Tvoje listy, básne, pozdravy, prijmeš Ty moje mlčanie, ten nemilosrdne priezračný priestor, ako presný obraz mojej samoty. Si v nej prítomný.“ (Štrpka Laučíkovi, s. 62) Na začiatku i v prvej polovici 60. rokov cítiť v listoch „bežcov“ radosť – z mladosti, istej slobody i vážne zamýšľanie sa nad umením (poéziou) a jeho funkciou. „Poézia ako proces. Nemyslím, že by existovala absolútna Poézia,...“ (Laučík Štrpkovi, s. 77) „Nezháňam sa za básňami – prídu a potom ich mám. Absolútna úprimnosť – a Ty vieš, koľko je v úprimnosti zúfalstva.“ (Laučík Repkovi, s. 79) „Doteraz sa nám, našťastie, komu za to ďakovať, podarilo stretnúť básničky, ktoré na nás čakali.“ (Repka Laučíkovi, s. 107)
K poézii sa všetci traja vyjadrujú aj v niektorých reflexívnych žánroch, ktoré zostavovateľ nazval Krátke texty. Ivan Laučík poeticky píše: „Poézia je tieň, ktorý vrhá náš vnútorný život. Neprítomnosť tieňa ľudia vždy považovali za zlovestný príznak. Z človeka bez tieňa išla vždy hrôza...“ (s. 166) Peter Repka nazýva svoju poéziu „poéziou ulice“ a Ivan Štrpka poéziu vo všeobecnosti definuje.
V doterajších výberoch, kde je aj korešpondencia Osamelých bežcov, je najmenej listov Štrpkových. A tak je to aj tu. Sčasti je to vysvetlené v liste Laučíka Repkovi z roku 1986: „Dvanásť hodín som lúštil hádanku Ivanovho mlčania.“ (s. 285) „Musím mu trochu písať, aj keď hádam ani neodpovie.“ (s. 157) Listy troch „osamelých“, ktoré spájali Liptovský Mikuláš, Frankfurt, Offenbach a Bratislavu, neboli príliš časté, skôr sporadické. „Milí naši, aj čakanie na listy patrí do korešpondencie, veď nemlčíme z rozmaru.“ (Laučík Repkovi, s. 294)
Pôsobivý výber
Do tretej časti (veľmi symetrickej) zaradil zostavovateľ najprv vždy list a za ním desiatku básní v poradí Laučík, Repka, Štrpka, kapitolu zavŕšil časťou Trocha viac listov a záverečným Mottom Ivana Štrpku.
Štrasserov výber básní je zaujímavý, pretože sa vrátil aj k takým veršom troch „osamelých“, ktoré nie sú vo viacerých iných výberoch. Akoby sa na ne bolo zabudlo a pritom predstavujú iný rozmer Laučíkovej, Repkovej a Štrpkovej poézie. Pozoruhodný je Repkov 12-dielny cyklus básní Luminál, pre Štrpku menej typická báseň Z nového sveta (Spomienky) a jedna z najpôsobivejších básní Laučíka Ad revidendum.
S Ivanom Laučíkom sa ocitneme v „jeho“ jaskyniach, horách, na lúkach, s Petrom Repkom si uvedomíme, čo je v živote dôležité a čo dôležitejšie, na čo nemáme zabúdať, či byť alebo mať je to základné a prejdeme s ním celé dejiny. Ivan Štrpka zasa orientuje svoje pocity a úvahy väčšmi do vnútra lyrického subjektu, využíva množstvo alegorického vyjadrovania a jemne aj ľúbostnú lyriku. Pravda, nájdeme to vo výbere Jána Štrassera. V celej neobyčajne bohatej tvorbe Osamelých bežcov nájdeme i množstvo iných motívov a tém.
V závere tejto veľmi dobrej knihy sú bibliografické heslá Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku i autora publikácie Jána Štrassera. A ešte predtým jeho text, ktorý „vznikol a bol uverejnený v denníku SME v októbri 2008 a mám pocit, že po dvanástich rokoch k nemu niet veľa čo dodať.“ (s. 309)
Osamelí bežci dodnes nikdy nestratili čitateľov a „stali sa v slovenskej literatúre istým fenoménom“ (s. 308). Svedčia o tom i mnohé výbery z ich poézie, monografie, ďalšie a ďalšie vydania jednotlivých zbierok i súhrnných diel a, pravdaže, množstvo autorských čítaní a besied. Predmetná kniha bola prezentovaná v júli 2021 na levočskom Festivale poézie vydavateľstva Modrý Peter. Zúčastnili sa ho všetci traja, resp. dvaja – Peter Repka, Ivan Štrpka a Mária Laučíková, manželka už zosnulého Ivana Laučíka. Stále teda prebieha čas na nové čítanie tvorby Osamelých bežcov.
Gabriela Rakúsová (1943)
Literárna kritička, recenzie publikuje v printových a elektronických médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií o spisovateľoch a ich dielach, niekoľkých dramatizovaných próz. Knižne vydala súbory textov Z literárnych reflexií (F.R & G., 2015), Fiktívne rozhovory (LIC, 2018) a Medzi realitou a jej znakom / interpretačné úvahy o knihách (Modrý Peter, 2018).
