Jon Fosse: Vyslovovať nevysloviteľné

Zbiera ocenenia aj vo zvyšku Škandinávie, v Nemecku, Rakúsku a inde. Jeho tvorba teda vyžaruje čosi univerzálne, čo ľudí oslovuje bez ohľadu na národnosť. Zároveň platí, že je silno spätá s muzikálnosťou nórskeho jazyka, konkrétne verziou nynorsk, tzv. novou nórčinou, ktorá sa používa najmä na západnom pobreží Nórska.

Jedným z dôvodov Fosseho univerzalizmu môže byť autorova všestrannosť. Je autorom románov, poézie, detskej literatúry (po slovensky vyšla v preklade Anny Fosse v roku 2015 kniha Kant, minulý rok pribudla Sestra), esejí a dramatických hier. Fosse sám prekladá významné diela európskej literatúry, napríklad anglickej (James Joyce, Samuel Beckett), francúzskej (Antoine de Saint-Exupéry) či nemecky písanej (Georg Büchner, Georg Trakl, Franz Kafka, Rainer Maria Rilke). V spolupráci s Annou Fosse zasa do nórčiny preložil prózu Večne je zelený… Pavla Vilikovského (2014).

Tichý hlas

Autorovi v širšom mediálnom povedomí prischol status najhranejšieho súčasného dramatika súčasnosti, ako aj označenie „nový Henrik Ibsen“. Sám Fosse sa za dramatika najprv nepovažoval, do literatúry vstúpil ako prozaik, k dráme sa podľa vlastných slov prepracoval náhodou. Dovolím si zároveň tvrdiť, že vyššie uvedené prirovnania pre Fosseho osobne nemajú väčší význam. Tu možno spomenúť napríklad práve Rilkeho výrok o tom, že sláva je len súhrnom nedorozumení, ktoré sa okolo daného mena nakopia. Inými slovami, nálepky použitých literárnych diel a ich autorov zvyknú odvádzať pozornosť od samotnej literatúry. Fossemu je podľa mňa najlepšie práve mimo svetiel reflektorov, v osamení toho, kto píše, a azda aj toho, kto číta. Práve tu možno najzreteľnejšie počuť tichý hlas jeho textov. S odkazom na názov jeho hry Som vietor (2008) možno povedať, že ide o akési semiotické, znakové vanutie. Toto špecifické čosi napokon naznačuje aj Nobelova komisia vo zdôvodnení svojho tohtoročného rozhodnutia. Uviedla v ňom, že Fosseho tvorba prepožičiava hlas nevysloviteľnému. A aby ten mystický hlas bolo vôbec počuť, musí sa zároveň v texte škrtnúť všetko, čo nie je úplne nevyhnutné. Fosse v tejto súvislosti v príznačne nazvanej eseji Negatívna mystika zo zbierky Gnostické eseje uvádza, že v tvorbe sa pokúša písať čo najjednoduchšie, ako to len dokáže.

Záujem o mystérium existencie

Jon Fosse, celým menom Jon Olav Fosse, sa narodil v roku 1959 v meste Haugesund na juhozápadnom pobreží Nórska, v rázovitom kraji Rogaland, a vyrastal o čosi severnejšie, v rovnako rázovitom Hordalande. Vyštudoval všeobecnú literárnu vedu v Bergene, ktorý sa pred priamym kontaktom s morom kryje záľahou drobných ostrovov a zátok a veľkú časť roka ho zmáča hmla, dážď a vietor. V živote si vyskúšal viacero povolaní, pracoval ako novinár, literárny konzultant, lektor písania. Neskôr sa presídlil do Osla, kde nórsky štát Fossemu ako uznávanému umelcovi pridelil čestné bývanie v útulnom a dôstojnom dome neďaleko Kráľovského parku. Jeho cesty po svete sa tu nezastavili a domov si tak našiel aj v neďalekom rakúskom Hainburgu. Čo sa zasa týka duchovných ciest, v roku 2013 vstúpil do katolíckej cirkvi. Tento krok odráža jeho celoživotný záujem o mystérium existencie. O otázku, či, do akej miery a v akých podobách je v našich hmotných životoch prítomné čosi vyššie, záhadné, až posvätné.

Na hranici uchopiteľnosti

Do literatúry Fosse knižne vstúpil v osemdesiatych rokoch románom Červeno, čierno. Vzbudil ním pozornosť pre sugestívne, rytmizované vnútorné monológy na hranici uchopiteľnosti, ako aj pre výrazový a formálny minimalizmus, repetitívnosť. Tieto črty sú prítomné aj v nasledujúcich románoch, ako sú Zatvorená gitara, Lodenica (slovensky 2017), Zberateľ fľašiek, Olovo a voda, Próza z dospievania, Ráno a večer (česky 2007) či To je Ales. Čosi o autorovej poetike naznačujú už názvy románov, napríklad kontrapunkt ťažkého kovu a poddanej, bezodnej vody, či protiklad a dopĺňanie sa symbolického začiatku a konca dňa. V češtine vyšli aj romány Melanchólia I a II (2007 a 2009), ktoré sa opierajú o postavu nórskeho maliara Larsa Herterviga z druhej polovice devätnásteho storočia. V tomto románovom diptychu sa tematizujú pokusy zachytiť podoby svetla buď prostredníctvom maľby, alebo písania. Medzi riadkami sa tu aj inde naznačuje, že nás v každej chvíli môže obkolesovať čosi opomínané, strániace sa tradičných zápletiek a rozoznateľných príbehov. Mimoriadnu pozornosť Fosse vyvolal sériou románov Bdenie (česky ako Mámení, 2009), Sny Olavove (česky ako Sny Olavovy, 2015) a Na sklonku dňa (česky Na sklonku dne, 2016), ktoré vyšli v slovenčine spolu ako Trilógia už v roku 2014. Za túto trilógiu získal Jon Fosse Cenu Severskej rady za literatúru, jednu z najprestížnejších, aké sa na literárnom severe vôbec dajú získať. Základná scéna v trojici románov je opäť okresaná na minimum. Nórskou krajinou a textom tu ticho putuje muž, žena a ich dieťa. Ohlasuje sa teda zrodenie nového života, do diania však zároveň vstupuje osudová minulosť, zločin a neúprosná smrť. Hypnotické krúženie myšlienok, snov a deja v takmer nečlenených vetách čitateľa vtiahne a neopúšťa ani na okamih. Do češtiny a slovenčiny nepreložené zatiaľ ostáva doteraz najrozsiahlejšie Fosseho dielo, románová Septológia. Jej sedem zväzkov vychádzalo v pôvodine postupne v troch knihách v rokoch 2019 – 2021. Časovo je dej zasadený do adventného obdobia, do očakávania príchodu Krista, a stretávame sa v nich možno s dvomi maliarmi menom Asle, možno s postavou Asleho vo dvoch verziách.

Z literárnohistorického hľadiska možno povedať, že Fosseho prozaické počiatky spadajú rámcovo do postmoderného objavovania novej románovej poetiky. Okrem záujmu o transcendentálnosť a sacrum sa pritom v jeho tvorbe vynára úzko súvisiaca autotematizácia písania. Fosse si návratne kladie otázky, ako sú napríklad tieto: odkiaľ sa v človeku berie a čo znamená písanie? Odkiaľ máme naše predstavy, popudy, fantázie, myšlienky? Tieto otázky má pritom spoločné s nepomerne menej známym krajanom, rovesníkom, prozaikom a esejistom Thurem Erikom Lundom. Badať tu však aj isté rozdiely. Thure Erik Lund sa v odpovedi na otázky ponára do vedeckofantastickej špekulácie, keď hovorí, že naše myšlienky nám nepatria, pretože nám ich podsúva akási inteligencia z posthumánnej budúcnosti. Jon Fosse sa v písaní uberá iným smerom: nie v čase, ale v duchovnom priestore, a to dovnútra a do hĺbky. Slová podľa neho zjavujú tajomstvo, ktoré sa nedá nikdy vyjadriť v úplnosti. Text tak pripomína akýsi abstraktný, a predsa žitý, existenciálny priestor. V ňom sa rozohrávajú drobné neviditeľné pohyby písania, ktoré odpovedajú na tajomstvá bytia.

Úžas z ľudského bytia

Rovnako na hranice vypovedateľného sa dostáva Fosseho poézia (slovenský výber z básní v preklade Anny Fosse, 2015). Aj tu má priestor predovšetkým skúsenosť transcendentálnej prítomnosti, čohosi v najvyššej miere skutočného, možno skutočnejšieho, než je hmotná skutočnosť, a predsa neviditeľného. Inak to nie je v dráme. Fosse debutoval hrou A nikdy sa nerozídeme, ku ktorej pribúdali hra za hrou, celkovo vyše 40 (slovenský výber pod názvom Hry v preklade a s teatrologickou štúdiou Anny Fosse, 2017). Všetky otvárajú priestor pre individuálne stvárnenia, drobné variácie pohybu, hovorenia aj mlčania. V súvislosti s Fosseho drámou, ktorá by si zaslúžila oveľa rozsiahlejšie spracovanie než letmú zmienku, by som chcel pomenovať najmä jednu Fosseho črtu. Je ňou schopnosť vyjadriť divadelnou, ostenzívnou rečou úžas z elementárnych ľudských situácií, z ľudského bytia na svete. Môže ísť o bežné, zdanlivo banálne zátišie alebo tichú scénu či zvláštny krátky sen. Podobné jednotlivosti možno v prakticky orientovanom živote prehliadnuť. Fosse ukazuje, že každá jednotlivosť vrátane písania môže byť zdrojom nepochopiteľného a nevyčerpateľného údivu. Napríklad Dievča v žltom pršiplášti, čo je názov Fosseho hry z roku 2010.

Svoju tvorbu Fosse tematizuje aj v esejach, ktoré takisto vyšli v slovenskom preklade Anny Fosse (ako Eseje, 2016). Jej prínos za sprostredkovanie aj literárnovednú reflexiu Fosseho tvorby by som chcel na záver vyzdvihnúť osobitne, pretože prekladatelia sú v mnohom postavy ako z Fosseho textov. Stoja v úzadí, na pomedzí viditeľnosti, no výsledkom ich práce je hmatateľný text. A ten čitateľov odvádza do miest existujúcich iba v písaní. Do miest, kde možno vyslovovať nevysloviteľné.

Faktografické informácie v texte sú zo zdroja: Drangsholt, Janne Stigen; Rottem, Øystein; Surén, Odd Wilhelm; Allkunne: Jon Fosse i Store norske leksikon. Dostupné na https://snl.no/Jon_Fosse, citované 31. októbra 2023.

Foto: Anna Fosse

Miroslav Zumrík (1981)

Odborný asistent na Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave a vedecký pracovník oddelenia Slovenského národného korpusu na Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, v. v. i. Venuje sa súčasnej nórskej a švédskej literatúre a kultúre, korpusovej lingvistike a jej filozofickým aspektom, terminológii a výskumu právneho jazyka. Prekladá nórsku, švédsku a poľskú literatúru faktu, prózu a detskú literatúru.