Vyhľadávanie
Jana Beňová sa po – ako ho titulujú sociálne siete – hipsterskom sprievodcovi Bratislavou zaodetom do názvu Flanérova košeľa. 8 a pol bratislavských ulíc (BRAK, 2020) znovu vrátila k svojmu klasickejšiemu poviedkovému formátu. Alebo vlastne ani nie. Zdá sa nám to tak, ale nie je to tak. Veď na to sme si už u Beňovej hádam aj zvykli. Jemná vizuálna príbuznosť daných dvoch Beňovej kníh prostredníctvom oranžovej farby použitej na oboch obálkach (v prípade Vandaly na bielom podklade vyniká okrem oranžovej aj svietivo žltá) nie je čisto náhodná. Beňovej poetika prechádza zmenou, a tá je citeľná.
V poviedkovej zbierke Vandala nadobúdame občas dôverne známy pocit sledovania televíznych novín alebo prijímania akýchkoľvek iných foriem správ o stave súčasného sveta. Niet sa čomu čudovať, kniha sa totiž opiera o reálne skutočnosti (inštalácia knižnice Kornela Földváriho v Slovenskej národnej galérii) či miesta (krčma Verne, Petržalka, Hodžovo námestie) a následne s nimi pracuje tak, že výsledná konfigurácia javov v jednotlivých poviedkach ich reálnosť až subverzívne popiera. Dôverne známy pocit však ostal. Čítame krátke správy z domova i zo sveta. Dômyselná hra so zámenou prvej a tretej osoby rozprávania nám dokonca evokuje hlas redaktorky, ktorá situácie komentuje. Ide o bezútešné, ale aj nádejné momenty všedných dní, zásadné aj zabudnuteľné dialógy, hádky, výmeny pohľadov. Sem-tam ešte zablúdime do snového sveta, ktorého reflexia bola často predmetom uvažovaní autorkiných postáv v jej predošlých dielach, avšak nezdržíme sa v ňom dlho. Realita nás dobieha, aj keď iba tá literárne spracovaná.
Dnes je to predsa tak: „Knihám sa hovorí dielka a próze textík. Tento textík píšem v dobe ostrakizácie poviedok. Vydavatelia nad čímsi takým už len pobavene mávajú rukou. Ľudia dnes nechcú krátke útvary.“ (s. 13) Čitateľské správanie už vopred predpovedá webová stránka kníhkupectva: „Na internete sa objaví, že tí, čo si kúpili tento titul, prikúpili aj Moje leto v Provence a Vraždy vo Waldemarovej ulici“ (s. 18). Situácia v literatúre sa stáva – ako to už býva – metaforou situácie v spoločnosti. Správanie sa čitateľov nie je ničím iným než správaním sa všetkých, dajú sa v ňom „prečítať“ tie isté vzorce. V téme ostávame aj ďalšou správou, pardon, poviedkou, nazvanou Saaga Sola sama doma, kde sa bližšie prizrieme na pocity autorky Soly počas čítačky. Pozvali ju na ňu teda hlavne preto, že získala Cenu za literatúru, a to vraj musí niečo znamenať, napokon je však najpôsobivejším momentom akcie päťstranové ticho vytvorené z prázdnych strán v strede poviedky. Zle položená otázka z publika? Nedostatočná pohotovosť autorky pri odpovedi? A záleží na tom? Pozrime sa radšej na iné udalosti toho istého dňa...
Ako je na tom súčasná spoločnosť z hľadiska svojho prejavu? To nám prezradí improvizovaná jazyková poradňa, pre ktorú kniha poskytla vďačný a pestrý materiál. Začnime hneď takouto vyhrotenou situáciou: „Ty a ten tvoj sedliacky jazyk! – kričal Kent, keď všetky tie slovenské slová, čo tam roky kdesi trčali, zahádzané v bordeli na povale, na dne skríň, v závetrí za domom, všetky tie slová ako milý, môj, vlasy, oči, slnko, kolobežka, oblaky tryskali zo mňa, zo dna, nárazovo.“ (s. 146) Vieme, ako by Kent v skutočnosti kričal, že jazyk hrdinky je „sedlácky“. Vieme to a vieme aj to, že by to potom asi neprešlo jazykovou redakciou knihy. Prečo si však takúto mieru jazykovej nespútanosti a slobody nedopriať, keď inokedy sa tu publikum mení na pudlikum, mrakodrapy na mrakodraky, názov knihy Vandala vznikol skomolením frázy „one dollar“ aj ozvenou slova mandala. Autorka však aj s dobre mierenými novotvarmi občas pracuje silene. V poviedke Pionierska ulica (Amerika je...) pritom sama komentuje prvoplánovosť a dopovedanosť: „Nábytok – spôsob, ako dať melanchólii konkrétny tvar. Vankúšiky s nápisom LOVE.“ (s. 48) Aj z toho citátu by nám postačila len jeho prvá veta. Domysleli by sme si. V anotácii ku knihe čítame, že „kniha poviedok Vandala zachytáva rôzne formy vandalizmu vo vzťahoch“. Aj vo vetách, žiadalo by sa doplniť.
Pri vandalizme je kľúčové, aké stanovisko k nemu zaujmeme, ak sme sa stali jeho svedkami. Budeme sa len nečinne prizerať alebo zasiahneme proti tomu, čo nám nepripadá správne? Apropó, správne – to je asi pre každého z nás tiež niečo iné. Beňovej postavy to však akoby nevedeli. Aktívne zasiahnuť a bojovať za to, čo je podľa nich správna verzia reality. Pohybujú sa po tenkom rozhraní subjektívnej pravdy a objektívnej skutočnosti, ani jedna z nich sa im však nezdá dostatočne atraktívna, aby sa pre ňu vymanili z toho neurčitého stavu bytia, v ktorom sa (možno nedobrovoľne) ocitli. „Niečo sa mi pred päťdesiatkou stalo“ (s. 163) je prvá veta poviedky Príbeh Franeka Jaderného. Bernhardovské intermezzo. Vystihuje životnú situáciu mnohých postáv knihy. Niečo sa im stalo, možno niečo bernhardovské, možno hellerovské. Oni vlastne sami nevedia čo a už vôbec nie ako. Lenže život sa nedá prejsť tak jednoducho a nebadane ako prvých 50 dní zdarma v platenej počítačovej aplikácii. To už postavy pochopili.
Beňová sa s opisovanými skutočnosťami vie hrať na dostatočnom počte rovín, aby to čitateľa zaujalo a istú chvíľu bavilo. Je to však dosť? Dosť na to, aby sme obetovali nepriamočiare písanie v náznakoch, ktoré tie zrejmé roviny vedľa seba nepotrebuje? Čitateľa baví objavovať, niekedy dokonca až priveľmi, ako sa dozvedáme v poviedke Ty! Ty? 25 PERCENT!: „Keď som napísala poviedku, ktorej hlavná postava sa volala Dana, moja priateľka Jana sa na mňa na smrť urazila.“ (s. 158) Zahoďme teda prílišné detektívne sklony, napokon obálka Vandaly z dielne Pala Bálika s ilustráciami Janky Bálik stav súčasného sveta signalizuje dostatočne. Poviedky Jany Beňovej ho teda nutne nemuseli dovysvetľovať. Stačí, že sú. V poviedke Pohľadnica sa predsa tvrdí, že to, že je niečo neviditeľné, ešte neznamená, že je to vymyslené. A vyslovila sa tým jedna z najväčších právd celej knihy.
Dnešné správy sa končia, ďakujeme za pozornosť.
Jana Beňová: Vandala
Bratislava: Brak, 2021
