Motto: „Pokiaľ človek žije, nevie, že je niť, nič viac, iba obyčajná niť, ani nevie, ako sa táto jeho niť prepletá a spletá s ďalšími niťami.“
V plameni horí rýchlejšie než vlna a taví sa do tvaru krehkej lesklej guľôčky. Na svet prichádza nesmelo a opatrne v podobe dvoch drobnohľadných lesklých pramienkov lepkavej tekutiny, ktoré sa zliepajú a smerujú svoje ušľachtilé úsilie ku vzniku nesmiernej vzácnosti, podrobenej už hneď v prvej vete skúške spaľovaním, ktorou možno odlíšiť prírodný hodváb od umelého. Čo však je tou vzácnosťou na pohľad krehkou a zraniteľnou? Ako vznikajú a čo predstavujú tie drobnohľadné lesklé pramienky? A napokon, je vôbec možné úplne zabudnúť na nenahraditeľnú drahocennosť kruto odňatú plameňom ľudskej zloby?
Hľadanie odpovedí na tieto otázky nás privádza k okrúhlym prúteným lieskam s čerstvým lístím moruše bielej, v ktorých spočíva na mäkkom zelenom baldachýne množstvo sivých húseníc slávnej priadky morušovej. Tieto zázraky prírody sú schopné za jediný mesiac odo dňa svojho vyliahnutia z tmavých vajíčok s veľkosťou zrnka maku zväčšiť svoju hmotnosť viac ako pätnásťtisíckrát! Po mesiaci chrústania lístia sa húsenice priadky začínajú svojmu chovateľovi odvďačovať zakukľovaním. Z otvoru umiestneného v strede dolnej časti úst vypúšťajú už spomínané sotva pozorovateľné pramienky, ktoré vytvárajú vzácne vlákno prírodného hodvábu.
Tajuplný mechanizmus života by mohol odpovedať na úvodné otázky rôznym spôsobom, podobne ako odborník na textilné materiály, ktorý by mal rozhodnúť o hodvábnej tkanine najvhodnejšej pre zhotovenie dámskych spoločenských šiat. Je vysoko pravdepodobné, že by vo svojej odpovedi poskytol viacero alternatív, napríklad flamizol, brokát, atlas, grogrén, taft... A ak taft, tak potom niektorý z jeho druhov: fakoné, šiné alebo šanžán. Vráťme sa teda k otázke: Čo môže byť tou vzácnosťou napohľad krehkou a zraniteľnou? Azda láska? Priateľstvo? Spleť osudov ľudí zaujímajúcich v našom srdci významné miesto? K vymenovaným cennostiam by sme mohli pridať ešte ďalšie, ako napríklad mier, radosť, vzdelanie alebo i minulosť, v ktorej sa črtajú obrysy dávneho šťastia.
S istotou sa dá tvrdiť, že šanžán prepojenosti ľudstva pozostáva z hodvábnych nití existencie jednotlivcov. Analytický pohľad na danú tkaninu potvrdzuje, že materiál obsahuje nite hrubšie i tenšie, staršie i novšie, pevnejšie aj menej pevné, ba dokonca v šanžáne sa použité nite líšia aj farbou, pretože ide o tkaninu s útkovou a osnovnou priadzou odlišných farieb a s meniacim sa farebným leskom. Hodvábne nite musia byť súdržné, veď každá z nich je v štruktúre látky dôležitá! Kompaktnosť nití závisí aj od kvality vláken, z ktorých nite pozostávajú. Nie je správne hľadieť na rozdiely medzi niťami ako na niečo neprospešné, pretože variabilita má svoj doložiteľný význam. Rozdiely vo farebných odtieňoch nití totiž látku zušľachťujú, robia ju zaujímavejšou a zabezpečujú žiadaný meniaci sa vzhľad tkaniny.
Za čo možno pokladať tie drobnohľadné lesklé pramienky zlepujúce sa do vlákna? Voľné združovanie predstáv vyúsťuje do záveru, že by mohlo ísť o pot tváre, v ktorom človek dorába svoj chlieb. Pot tváre symbolizuje poctivú namáhavú prácu, vedomé ľudské úsilie prežiť a zaopatriť po každej stránke seba a svojich najbližších, k čomu sú potrebné psychické i fyzické sily a zručnosti človeka, zastrešené ľudskou schopnosťou rozumom zachytávať skutočnosť a rozličné vzťahy v nej. Kontext týkajúci sa hodvábu nám umožňuje prirovnať rozum, city, vôľu a svedomie k štyrom hladným húseniciam priadky morušovej, ktoré sa neustále sýtia lístím prichádzajúcich podnetov. Nikdy však nevytvoria celistvé biele zámotky, pretože z tých sa bez prestania odvíjajú vlákna formujúce vzácnu niť, a preto sa musia súbežne s prijímaním potravy usilovať aj o zakuklenie. Tieto štyri húsenice v neúplných zámotkoch označme slovným spojením „hodvábne jadro“.
Človek ako základná a neodmysliteľná súčasť šanžánu je jedinečný predovšetkým preto, že jednotlivé vlákna spriada do celistvej línie zarovno s jej neúprosným ubúdaním z cievky života, a to často bez toho, aby si uvedomoval, že tou niťou je on sám. Dokáže síce formovať niť individuálneho šťastia, no nie je v silách jednotlivca vytvoriť celú hodvábnu látku. Pri úsilí tohto rozmeru neslobodno zabúdať na dôležitosť spolupráce a na súzvuk vzájomnej pomoci s cieľom vytvoriť čo najpevnejšiu tkaninu. Iba tak bude môcť vznikajúca látka úspešne splniť svoju dôstojnú úlohu – odiať svet do hodvábnej hebkosti mieru.
Nikto z nás nemá síce vplyv na to, či jeho niť bude súčasťou osnovy alebo útku, ba ani na svoju pozíciu v rámci šanžánu, kam ho zatkávajú okolnosti a určitá forma determinizmu, ale máme možnosť ovplyvniť akosť vláken zaraďovaných do nití našich životov. Filozofický záver zo všetkých vyššie uvedených zamyslení je výstižne zhrnutý v nasledujúcich troch originálnych formuláciách:
1. Hoci je človek len obyčajnou krehkou niťou – kvintesenciou šanžánu, jeho vnútro tvorí jedinečné „hodvábne jadro“.
2. Úlohou človeka je zaopatrovať „hodvábne jadro“ vyberaným lístím cností a ušľachtilých ideálov, toto jadro sa poctivou prácou, často drobnohľadnou a prehliadnuteľnou, premení na to najlepšie hodvábne vlákno.
3. Nite ľudských životov sú súčasťou šanžánu a vôľa, zložka „hodvábneho jadra“, je prislabá na to, aby od seba odlúčila nite osudovo popreplietané.
Zlo je oheň, ktorý môže vytrhnúť niť zo šanžánu, dokonca i pretvoriť veľkú časť „hodvábneho jadra“, no jedine oddanosť a láska dokáže vsadiť na prázdne miesto tichú perlu spomienky a opravdivej úcty.
Matúš Zelieska
Gymnázium Andreja Vrábla / Mierová 5, Levice
laudácia
Johanidesova niť sa prácami tohtoročnej súťaže mladých esejistov vinie presne tak, ako to našepkáva odkaz na staršiu verziu narábania s touto matériou, či už v podaní Ariadny, alebo v prevedení povrazníkov snujúcich lodné laná – zreteľne, spoľahlivo a zmysluplne. Jedným svojím koncom uviazaná o začiatky ľudských snažení, druhým zase o žŕdky cieľových vlajok.
Kým som sa nezačítal do textu Matúša Zeliesku, nevedel som, čo šanžán je. Možno som sa to niekedy, ako gymnazista, takisto učil, a medzitým som na to zabudol. A možno aj nie. Z čias, keď som ja chodil do školy, sa mi s hodvábom spájajú dve silné asociácie – Hodvábna cesta a dlane ako z hodvábu. Tá prvá je univerzálna a bolo by banálne k nej čokoľvek dodávať. Tá druhá je zase nanajvýš privátna; moja prvá pani učiteľka, Bíborka Gánoczyiová, mala také dlane. Bola absolventkou katolíckeho učiteľského ústavu v Spišskom Podhradí, my sme boli jej úplne poslední prváci a svojimi hodvábnymi dlaňami nás hladkala po viac, ale aj menej učenlivých hlávkach. Mňa tu a tam aj capla, lebo som od prírody ľavák a to je predsa ruka Diablova. Vyrobila tak zo mňa jachtavého, ale zato obojručného prváčika, ktorý vďaka desiatkam hodín, preplakaných nad zošitom, mal na vysvedčení z krasopisu nakoniec predsa len jednotku ako bič. Aby bolo jasné – som jej za to nesmierne vďačný. A Matúšovi Zelieskovi som zasa vďačný, že ma priviedol k spomienke na moju prvú pani učiteľku.
Dovoľte mi, pre názornosť, bez ktorej sa autor tohto textu zaobísť nevie, pripomenúť, že šanžán je tkanina. Prírodný hodváb. To najlepšie, čo človek dokázal od priadky morušovej získať. To by mohla byť východisková téza, s ktorou Zelieska pracuje. Mladý esejista svojho čitateľa nešetrí; podobne ako pani učiteľka nás jemne, no dôrazne usmerňuje tam, kde nás chce mať. Spriada a tká svoje vývody, kladie sugestívne otázky, so šarmom, balansujúcim na hrane sympatickej vystatovačnosti očarenej vlastnou odvahou myslieť, sa venuje nitiam, ktorých osudom sa stalo byť osnovou aj útkom. S citom pre mieru a uveriteľnosť združovania asociácií nás prevedie úskaliami, ktoré číhajú na každého, kto má ambíciu robiť z informácií poznatky. Zelieskovi učitelia, zámerní aj mimovoľní, odviedli dobrú prácu. Ak už inak nie, tak tým, že prispeli k aktualizácii japonského príslovia – keď je žiak pripravený, učiteľ sa už nájde.
V tomto slova zmysle sa Zelieskov spôsob myslenia v písaní zatiaľ síce placho, no neodškriepiteľne napája na spôsob uvažovania autora, ktorý tejto súťaži prepožičal svoje meno a priamo inšpiroval aj víťazný súťažný príspevok. Schopnosť gymnazistu autenticky pracovať s objavovaním možností takej náročnej formy, akou esej nesporne je, vyvoláva v duši žičlivého, no nie nepozorného čitateľa samé príjemné očakávania v blízkej či vzdialenej budúcnosti. A že je takýto spôsob reflektovania okolitého sveta záväzným, o tom nás autor presviedča aj hodnotovými postojmi, ktoré už nevzťahuje na vzácnu hodvábnu tkaninu, ale na nás, čitateľov, občanov, ľudstvo. Práve takto sa najhmatateľnejšie hlási k Univerzu, ktorého demiurgom je Ján Johanides.
Úspech v tejto súťaži, okrem mnohých iných súvislostí, vytvára pre autora aj jednu placho pritajenú, no zato nie málo významnú okolnosť; je záväzkom voči nemu samému – ak si nabudúce nebude chcieť klamať do vrecka, už nikdy by mu nemalo stačiť byť menej vynaliezavým pri kladení sugestívnych otázok, menej dôsledným pri hľadaní skrytých súvislostí, menej náročným pri prekračovaní samozrejmých očakávaní. Vlastných aj čitateľových. Podľa neho samého, vo víťaznej eseji naznačeného, všetky predpoklady na to má.
Silvester Lavrík
