Vyhľadávanie
Dobrej poézie nie je nikdy dosť
Laco Novomeský POÉZIA
Zostavil J. Zambor
Bratislava, Slovenský Tatran 2005
Laco Novomeský (1904 – 1976) BÁSNICKÉ DIELO
Zostavil R. Matejov
Bratislava, Literárne informačné centrum 2005
Storočnicu narodenia L. Novomeského, ktorú pojalo do svojho ročného kalendára aj UNESCO, sme si okrem dvoch konferencií (LIC a Ústav politológie SAV) uctili aj vydaním dvoch kompletov jeho poézie, pravda, s ročným meškaním. Či to je plytvanie, to odhlasujú čitatelia v kníhkupectvách, aj keď si osobne myslím, že dobrej poézie nie je nikdy dosť. Ak neklame kalendárium I. Hochela, tak sa prelomilo tridsaťročné edičné premlčiavanie tohto klasika našej poézie od vydania Šmatlákovho výberu pre študujúcu mládež Z úrodných podstát človečích (1975)... A sme doma: na jedno svoje „kultúrne“ gesto odpovedáme hneď dvoma – len čo nás svet posmelil!
Čitatelia budú najskôr očakávať informácie, na základe ktorých by si mohli vybrať.
Ján Zambor svoje novotatranské vydanie pripravil v tóne tradície edície Zlatý fond, teda ako takmer vedecké vydanie súborného diela, t. j. s podrobnou štúdiou, dodržaním chronológie vzniku básní, s vedecky detailnou edičnou poznámkou, slovníkom problémových slov a kalendáriom. Radoslav Matejov svoje licácke naopak temperoval skôr čitateľsky, preto svoj úvod ladil skôr zážitkovo a hodnotiaco, v usporiadaní uprednostnil zbierkami kanonizované básne pred tými, čo zostali v časopisoch a v rukopisoch, vystačil si s kratučkou edičnou poznámkou a – paradoxne – bez slovníčka. Zamborovo vydanie navyše zahŕňa aj všetky N. preklady a text rozhlasovej relácie Laco Novomeský sám doma so svojou poéziou (ktorú by som skôr čakal u Matejova), no rešpektovaním Šmatlákom a Rosenbaumom zrekonštruovaného cyklu Dom, kde žijem prekračuje zásadu poslednej ruky, ktorá zvykne v takýchto vydaniach platiť. Zdá sa, že rozčlenením básní Nebo na zemi a Na balkóne – čím pribudli tri samostatné básne – a vradením básne Rad svetiel na obzore cyklus textovo citlivo zrekonštruoval. Rešpektoval ho aj Matejov, no ten ho – nepochopiteľne – narušiac chronológiu vzniku zaradil až po súbore posledných básní. Navyše pridal cyklus Objavovaný Novomeský, do ktorého zaradil novoobjavené, z polovice súkromné príležitostné verše. Dokumentačnú aj básnickú cenu majú dve básne: Ja a Všetko je skončené. Textové rozdiely v ďalších častiach (Matejov, napr. v zátvorkách uvádza pôvodné znenie názvov básní z prvého vydania Nedele) aj v znení konkrétnych básní by si vyžadovali zdĺhavé komentovnie, preto už upozorním len na najmarkantnejší rozdiel: kým počet prvotín u Zambora sa zastavil až na čísle 51, Matejov má len 31 textov. Škoda, že sa R. Matejov nerozhodol radšej pre radikálne generačný, teda naozaj aktuálne čitateľský výber...
Obaja zostavovatelia si trúfli (považovali za potrebné?) predkročiť pred Poéziu. Zambor využil už predtým dvakrát publikovaný text (čo nezatajil!). Je to vnímavá interpretácia prinášajúca aj po Šmatlákovom výklade nové objavy či spresnenia, no jej istou slabinou je, že jeho vzťah k Novomeského poézii zostal pietne úctivý, čo znamená, že ju vykladá takmer len z nej samej a z kontextu času a poézie jej vzniku, a nie z perspektívy dneška, do ktorého vstupuje. Matejovov vzťah k básnikovi je tiež len obdivný, ale v stručných glosách sa usiluje fenomén Laco Novomeský súčasnému už „neinformovanému“ čitateľovi predsalen priblížiť, pričom neobišiel ani odiózny problém „komunista“ (neviem, či bolo najšťastnejšie skončiť pri ňom, a nezdôvodniť, prečo ho hodno čítať aj napriek tomu...). Oba nadpisy trochu zavádzajú. Zamborov Poézia ako ústretové slovo preto, že v texte namiesto rozkrývania „ústretovosti“ argumentuje predovšetkým básnickými kvalitami; Matejovov Básnik vlastného príbehu preto, že navodzuje očakávanie, akoby išlo o autobiograficky a subjektívnou autentickosťou garantovanú poéziu. Opak je však pravdou – Novomeský je, ako to už trafil Matuška, básnik nadosobný. Nielenže nás nevpúšťa do svojho privatisima (až na text z väzenia Všetko je skončené a dve básne zo záveru života: Rekviem, Rozdvojenie), aj svoju ľudskú tragédiu akoby ani neprežil ako osobnú, ale nám ju podal len z nadosobnej perspektívy človeka dejín a straníka. I v spomienkových poémach Vila Tereza a Do mesta 30 minút presúva dôraz z ja na my a oni, či až na ona (história) a on (život vo všeobecnosti).
Jeden by neveril, koľko tvorivej slobody poskytuje taký vecný žáner, akým je kalendárium života a tvorby. Porovnávanie toho, čo ktorý – I. Hochel a R. Matejov – z faktov života akceptoval a ako to podal, je zaujímavým čítaním. Ani jeden sa nedrží ustálenej hierarchie informácií ani regule vecnosti. Obaja na svoj spôsob, teda aj na iných miestach „beletrizujú“ (V novembri ho zasahuje ťažký životný úder – po dlhej chorobe zomiera syn Daniel – I. H.; Po chorobe zomiera jeho syn Daniel – R. M.). Hoci obaja evidujú, aj keď každý s rozdielnou sústavnosťou, aj ohlasy, trochu prekvapuje, že ani jeden nepripomenul prvú vedeckú konferenciu k šesťdesiatke a priam priekopnícky zborník z nej Keď nevystačia slová (1964), ani založenie Romboidu (1966) a neskôr Nedele (1982) na jeho počesť. Čo ma však priam zarazilo, je, že každý udáva iné pražské väzenie – I. H. Prahu – Ruzyň; R. M. v Prahe na Pankráci – (žeby to ten pedant Š. Drug nevyzistil definitívne???).
Slovníček problematických slov M. Zamborovej rozsahom vcelku vyhovuje (hoci z učiteľskej praxe viem, že mladým už robia starosti aj slová typu: fras – do frasa, kopčenie, nenechavý, oplecko, salut – obzvlášť ak v kontexte znamená aj: K pocte zbraň! a i.). Občas sa aj jej milo pritrafí, že vysvetľuje významy „básnicky“ čiže okľukou (pre potešenie uvediem aspoň jeden príklad: kolonáda – široká krytá chodba otvorená do priestoru stĺporadím; ba – existuje aj chodba „nekrytá“?).
Nuž, milý čitateľ, rozhodni sa podľa svojho gusta.
Viliam Marčok
