Ladislav Ťažký - Evanjelium čatára Matúša

Ladislav Ťažký: Evanjelium čatára Matúša

V zajatí o zajatí

Život každého človeka je súhrn mnohých situácií, dejov, osudov, javov, žiaľov, radostí a neustávajúceho konania, činnosti, t. j. života. Človek si ich silne uvedomuje a snaží sa konať podľa svojich schopností, vzdelania, skúseností a povinností – rodinných, národných, štátnych – a úzko osobných záujmov, najmä však pre jeho existenciu nevyhnutných. Ani to nie vždy. Aspoň raz za života sa každý človek dostane do nebezpečných situácií, v ktorých môže prísť o život, česť, majetok, kariéru alebo o lásku a rodinné šťastie. Skrátka, zmení sa jeho osud. Zvyčajne hovorí, a zdanlivo je to aj pravda, že sa do tej situácie dostal bez vlastného pričinenia. Do takejto životu nebezpečnej situácii sa dostáva najmä radový vojak vo vojne. Pošlú mu povolávací lístok, nastúpi do zákonu podliehajúcej služby, dajú mu zložiť prísahu, vycvičia ho a na rozkaz pošlú na front. A tam, na týchto jatkách, buď zabijú jeho, alebo on zabije iných. V oboch prípadoch je to obeť známej, ale jemu často neznámej sile, ktorá je pri moci a hýbe svetom, t. j. vedie vojny a masovo vraždí. Je to svetová krádež území, majetku a podmanenie si národov ako pracovnej sily. Zaujímavé, ponižujúce situácie nastávajú vtedy, keď sa vojak dostáva do zajatia, do absolútnej moci „nepriateľa“, ktorý sa stáva pánom jeho bezbranného života.

Aký osud postihol vojakov bývalej Slovenskej Rýchlej divízie premenenej na Slovenskú 1. pešiu divíziu, opisujem podľa vlastných skúseností v románe Amenmária. Samí dobrí vojaci a jeho priamom pokračovaní Evanjelium čatára Matúša. V ňom som ako spisovateľ mladícky uvoľnený, (aj literárne) netragický, plný nádeje na prežitie.

Román som písal v čase, keď som bol ako vojak porazený, a ako človek ponížený. Po vojne som prehral aj politický a existenčný boj vo vlastnom štáte a v strane, ktorej som bol členom. Bol som ako „politický zajatec v duchovnom zajatí“. Ľahko som sa mohol dostať do stavu beznádeje. Teda v období beznádeje (1972 – 1977) som sa vrátil k starej bolesti a opísal svoje vojnové zajatie. Neviem jednoznačne povedať, ktoré odzbrojenie, ktoré zajatie bolo krutejšie, ponižujúcejšie, fyzicky i psychicky náročnejšie, týrajúcejšie: či vojnové alebo mierovo-politické. Či to u cudzích (Maďarov a Nemcov), alebo pri svojich Slovákoch, Čechoch a Rusoch (Sovietoch). V oboch prípadoch, ako zajatec (vojak), alebo vylúčený, zakázaný spisovateľ bol som strážený ozbrojenými žoldniermi a strašený prvou (fašistickou) i druhou (komunistickou) mocou. Zajatý i vylúčený som bol bezprávny, kedykoľvek pripravený ako obeť i na fyzické zlikvidovanie.

Tieto dve vojny (vojenská i politická) sa mi v duši i praktickom živote – počas dvadsiatich rokov – zrástli ako siamské dvojčatá. Nevedel som, čím a ako ich od seba oddeliť. Rozumu sa to čiastočne darilo, ale v mojom osude sa mi spájali, najmä neskoršie v literárnych dielach, keď som z nich čerpal materiál na tvorbu. Takto spojené, spoluvidené a precítené, pochopiteľne, tvoria základinu pravdivosti mojej literárnej a esejistickej tvorby.

Veľkého zadosťučinenia sa mi dostalo (ktoré sa ukázalo ako chyták), keď sa vydavateľstvo Slovenský spisovateľ podujalo na riskantný čin vydať román Evanjelium čatára Matúša po desaťročnom zákaze publikovania. Jeho prekvapujúce a veľkodušné vydanie na podnet ministerstva kultúry so súhlasom ÚV KSS vyvolalo rozruch v literárnom svete v Československu. V Budapešti sa pripravovala európska konferencia o slobode literárnej a umeleckej tvorby. Ja, Peter Karvaš, Dominik Tatarka a ďalších štyridsaťdva spisovateľov sme boli na európskom zozname zakázaných autorov. Ako účastník sa na ňu pripravoval aj minister kultúry básnik Miroslav Válek a niekoľkí literárni vedci. Vydanie môjho Evanjelia malo byť esom v tejto európskej hre o slobodu tvorby. Pravdaže som sa to dozvedel, keď už bolo po konferencii, po ktorej sa román dostal do paľby politickej kritiky. Ani to som nevedel, že román posudzovalo jedenásť kritikov. Neskoršie sa mi tieto kritiky čírou náhodou a neopatrnosťou úradníčky Literárneho fondu, ktorý kritikom vyplácal honoráre, úradne dostali do rúk. Mojím snom bolo uverejniť tieto kritiky, až Evanjelium vyjde v druhom vydaní. Všetky boli kladné, ale protirečiace si. Napríklad Dr. Karol Rosenbaum napísal, že kapitola Viedenská krv je veľmi obsiahla, že ju treba skrátiť, prečesať, naproti tomu Dr. Július Noge píše, že Viedenská krv je nosnou kapitolou druhého dielu Evanjelia. Akademik Viliam Plevza nachádza v Evanjeliu dosiaľ neznáme, veľmi cenné historické udalosti, aj preto román navrhuje vydať.

Aj viedenské vydavateľstvo Mandelbaum si pred tromi rokmi práve Viedenskú krv vybralo z rozsiahleho diela a vydalo ju ako samostatnú 284-stranovú knihu. Iste by bolo zaujímavé čítanie aj to, čo o Evanjeliu na požiadanie tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára napísal Vladimír Mináč. Som si istý, že aj jeho posudok bol odporúčajúci. To, že ho napísal, sa mi sám priznal, s tým, že mu za posudok nedali ani honorár tak ako tým jedenástim. Vari najväčším zadosťučinením pre mňa bola čitateľská beseda vo viedenskej Bücherei na Simmeringer Gasse neďaleko miesta, kde sa nachádzal náš „láger“ v Tanzsaale, v hoteli Simmering Hoff.

Napriek dvanástim kladným posudkom bol román Evanjelium čatára Matúša na príkaz ÚV KSS, presnejšie jeho druhý diel, zošrotovaný. Chybná, vraj „Sovietov“, Rusov urážajúca kapitolka bola z neho vyhodená (Rozhnevaný Míša, s. 362, 363,364). Aby sa blysol aj riaditeľ vydavatelstva Vojtech Mihálik, navyše vyradil aj kapitolku Čerti strážni zajali anjela (s. 366 – 374). Dôvod? Aby sa neurazili Cigáni a Maďari. Slováci a Nemci sa mohli urážať, koľko chceli. V novom druhom vydaní čitateľ dostáva do rúk pôvodné necenzurované vydanie Evanjelia čatára Matúša.

Úvod Ladislava Ťažkého k novému vydaniu Evanjelia čatára Matúša, ktoré vychádza vo Vydavateľstve SSS.

Ladislav Ťažký p Ladislav Ťažký patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti povojnovej generácie slovenských spisovateľov Narodil sa 19. septembra 1924 v Čiernom Balogu. Ako devätnásťročného ho odvelili na východný front ako vojaka Slovenskej armády. Jeho pokus o útek pri ústupe v Rumunsku sa skončil v zajateckom tábore najprv v Maďarsku, potom v rakúskom Kaisersteinbrucku. Po vojne prešiel niekoľkými zamestnaniami. Za politické názory, nesúhlas so vstupom armád Varšavskej zmluvy a publikované články stratil zamestnanie a nesmel publikovať. V rokoch 1972 – 1979 bol zamestnaný v Ústredí ľudovej umeleckej výroby. Po odchode do dôchodku v roku 1984 sa venuje výlučne literatúre. Aj v súčasnosti vyjadruje svoje sklamanie a znepokojenie z morálnej devastácie spoločnosti, kultúrneho a citového pustošenia človeka, politickej praxe doma i vo svete.

Knižne vydal: Vojenský zbeh (1962), Hosť majstra Čerta (1962), Jánošíkova slza (1962), Amenmária. Samí dobrí vojaci (1964), Dunajské hroby (1964), Kŕdeľ divých Adamov (1965), Pivnica plná vlkov (1969), Pochoval som ho nahého (1970), Evanjelium čatára Matúša I. a II. (1979), Jánošíkova slza (1983), Márie a Magdalény (1983), Aj v nebi je lúka (1986), Pred potopou (1988), Smrť obchádza štadióny (199O), Kto zabil Ábela (199l), Fantastická Faidra (199l), Dvanásť zlatých monarchov (1992), Maršálova dcéra (1993), Ľudia nie sú anjeli (1995), Zastavte paľbu (1996), Amor anti moloch (1997), Krásna zlatá beštia (2001), Slzy neplačú (2002), V kráľovstve zelenej bohyne (2004)