Legenda o rybe

Vo vydavateľstve Perfekt vyšla jedna z takýchto legiend – príbeh z Taiwanu, predtým nazývaného Formosa. Ryba na strome, v origináli nazvaná podľa hlavného „predstaviteľa“ – ryby Lakoty. Odohráva sa, ako to už v legendách býva, v presne neurčenej minulosti, v časoch, keď ešte zvieratá mohli prechádzať z mora na súš, z piesku do hôr, kde sa zvieratá aj rastliny menili a prispôsobovali.

Základ všetkých legiend je zrejme rovnaký všade na svete. Zvieratá, ale aj neživé predmety rozprávajú, myslia, cítia, väčšinou prechádzajú nejakou ťažkou skúškou, aby sa nakoniec mohli zmeniť, stali sa lepšími alebo pomohli ďalším generáciám. V legendách z nášho prostredia sa dievčatá a chlapci zaklínali a preklínali, vznikali z nich rieky a vrchy. V legende Ryba na strome tiež z nešťastia a nespokojnosti vzniklo niečo, čo odvtedy už naveky vekov ostane nemenné.

Stretnutie odlišných svetov

Táto stará legenda pochádza z kmeňa Amin na Taiwane, ktorý už stáročia žije na pomedzí vysokých hôr a oceánu. „Ich krajina je pokrytá starodávnym pralesom a zároveň dýcha morom“. Rozpráva o rybe menom Lakot, ktorý nevyzeral ako ostatné ryby. Mal krátke nohy, okolo tela prívesky, ktoré vyzerali ako riasy a bolo ich tak veľa, že ich nebolo možné ani spočítať. Pre nezvyčajný výzor sa mu ostatní obyvatelia mora vysmievali. Väčšinu času preto trávil sám na brehu mora, aby nemusel stretávať ostatné ryby a kde mu „belasá obloha bola balzamom na dušu“. Lakot si našiel jediného priateľa, tiež čudáka, rastlinu Talakaja, ktorého nohy vyzerali ako koreň stromu, na hlave mu rástli pazúry v tvare morských rias a z tých mu navyše trčali pichľavé tŕne. Lakot a Talakaj si vďaka svojej nevšednosti vedeli navzájom pomôcť a ochraňovať sa. Obidvaja mali dobré srdce, Talakaj napríklad celý deň strážil korytnačie vajcia zahrabané v piesku, až kým sa z nich nevyliahli malé korytnačky. Jedného dňa sa nad more zniesol veľký čierny tieň, orol Alilis. Alilis žil v lese, takže sa stretli zvieratá z úplne odlišných svetov. Orol videl, ako Lakotovi ostatné ryby ubližujú, preto mu navrhol, aby s ním odišiel žiť do lesa na strom. A pretože Lakot mal nohy, keď jednej noci svietil na oblohe mesiac, vyšiel z mora na pláž a pustil sa rovno k lesu. Cestou stretával rôzne rastliny, stromy a iné zvieratá. Život v lese bol pre Lakota nielen novým, nepoznaným svetom, ale pocítil v ňom zrazu prijatie a lásku, ktorú vo svojom vlastnom prostredí, v mori, nepoznal. Každý, koho stretol, bol k Lakotovi priateľský a snažil sa mu pomôcť, hoci v reálnom živote je to často naopak.

Symbol hľadania

Strach z neznámeho vyvoláva u ľudí, ale aj u zvierat prirodzený rešpekt a miestami nevraživosť a nedôveru. Lakotova cesta nie je len obyčajnou cestou, je to putovanie za uznaním a šťastím. Ryba s nohami v príbehu predstavuje symbol hľadania, tajomstvá mora a ďalekého lesa prinášajú zase nečakané pohľady na svet a priateľstvá v ňom. Legenda prostredníctvom nešťastia a nespokojnosti prepája dva svety, svet mora a lesa, a ukazuje, že aj to, čo sa na prvý pohľad zdá nezlučiteľné, môže nakoniec fungovať prekvapivo dobre. Lakot nebol šťastný ani užitočný v prostredí, v ktorom sa narodil a do ktorého mal prirodzene patriť. Rovnako aj jeho jediný priateľ, rastlina Talakaj, ktorého nohy vyzerali ako koreň stromu. Priatelia našli svoje šťastie v prostredí, ktoré im najskôr nepatrilo. Vďaka pomoci a láske priateľov, vďaka prijatiu, ktoré im všetci v lese poskytli, sa ich život zmenil k lepšiemu.

Je vzácne, keď sa v knihe stretnú viaceré roviny. V tejto obsahovo útlej, ale inak veľkej knihe je tých rovín naozaj veľa. Nie je to obyčajný rozprávkový príbeh, je to spojenie súčasnosti s minulosťou, hľadanie vlastných základov a koreňov, spojenie s prírodou a jej čarovným svetom, ale tou najpodstatnejšou rovinou je, povedzme, motivačno-filozofická. Presah do života ľudí je tu značný. Nastavuje zrkadlo ich krutosti a nekompromisnosti k odlišnostiam. Ale rovnako dáva nádej, že napriek tejto odlišnosti má každý nárok na šťastie, ak sa bude snažiť a chcieť. Síce možno na úkor straty toho, čo doteraz poznal, no v neznámom svete sa môže skrývať pochopenie a láska. Z každého sa môže stať niekto iný, šťastnejší, lepší, užitočnejší, podobne, ako sa to stalo rybe Lakotovi, ktorý sa nakoniec v korunách stromov, vo svojom novom domove, premenil na rastlinu s menom Papraď vtáčieho hniezda, ktorú poznajú všetci obyvatelia Taiwanu.

Tak nech platí aj pre súčasnosť veta, ktorú nám prináša autorka knihy Kuei Chun Miya, Taiwančanka, ktorá chodí po svojom ostrove a zbiera staré príbehy. Nech staré príbehy „z minulosti nemiznú ako dym.“  

Natália Dukátová (1977)

Vyštudovala učiteľstvo na Pedagogickej fakulte UK a Ruské a východoeurópske štúdiá na FiF UK v Bratislave. V roku 2020 skončila doktorandské štúdium na Ústave svetovej literatúry SAV. Venuje sa výskumu literatúry pre deti a mládež a všeobecne kontextom v detskej literatúre.

Ilustrácia Seed Dizajn z knihy Ryba na strome.