Vyhľadávanie
Miloš Ferko: Príbeh za zavretými dverami
Miloša Ferka (1974) mali naši pravidelní čitatelia možnosť spoznať cez jeho recenzie v Knižnej revue už počas jeho štúdia na FFUK. Z vášnivého čitateľa všetkého sa stal časom vášnivým čitateľom všetkého a najmä fantastiky. Zo študenta sa stal Mgr. Miloš Ferko, PhD. a z čitateľa sa stal spisovateľ. Po publikovaní viacerých poviedok sa rozhodol vydať román. Má autobiografické črty, humor, sebairóniu aj sarkazmus. A vystupuje v ňom aj Knižná revue.
Vôbec som sa nemal narodiť. Vôbec som tu nemal byť. No všetko sa stalo inak. Preto však určite nie som ani hrdina. Nanajvýš tak duch hrdinu, ktorý nemá telo. Ale poďme po poriadku.
Keď som sa už mal narodiť, niežeby som sa dral k životu, ale ležal som mamke v bruchu, akoby som bol mŕtvy. Lenže ja som nebol mŕtvy akoby, ale naozaj. Bol som mŕtvy a mal som sa narodiť mŕtvy a mal som byť mŕtvy. Ibaže sa tak nestalo.
Stalo sa toto. Krátko v čase pred splodením mňa ako zárodku si tatko s mamkou povedali, že teda akože zoficializujú svoj vzťah. Nastal však problém, kde a kedy a ako sa to udeje.
Aby všetko bolo v poriadku, muselo sa to spečatiť na MNV. To by však nebolo celkom v poriadku. Starká trvala na tom, že sobáš musí byť i cirkevný. Na tom by, pravda, nebolo nič čudné. Dialo sa tak i tesne pred polovicou sedemdesiatych rokov minulého storočia. Dosť často i v kostole v Nižnej Boci. Lebo tam tatko s mamkou boli zosobášení. Pri obrade boli starká so starkým a ujo Hojnoš, starkého priateľ. Starký bol člen KS a veriaci, ujo Hojnoš nedoštudovaný kňaz a ateista. Boli to priatelia na život a na smrť a ako takí sa pred kostolom nudili. Vytiahli balíček kariet. Začali hrať. Všetky fígle a triky po rokoch poznali naspamäť. Tak sa hralo bez okľúk o samotnú podstatu. Život, smrť, smrť, život, život, život, smrť, smrť. Od ateistu k veriacemu, od komunistu k duchovnému, život a smrť skákali z útrob do útrob podperených omšovým... a tak sa preplietli, že sa poplietli navzájom. Život skočil na miesto smrti a smrť zabrala miesto životu.
Usalašila sa teda smrť mojej mamke v bruchu. A tá smrť som bol ja. Ibaže som sa už nemohol nenarodiť, lebo som bol v mieste životnom, životu určenom. Tak som sa narodil.Ale bol som smrť.
Keď som sa narodil, mlčal som. Tvrdohlavo som dával svetu najavo, že som mu hrobom a on tiež. Pri krste podo mnou uhýbala svätená voda, takže som bol pekne suchučký a vôbec som neprechladol, čo starká pokladala za zázrak, lebo predtým i potom som chytil všetky choroby.
Usilovne sa za mňa modlila a verila, že som prežil vďaka jej modlitbám.
Nebola to pravda. Prežil som, lebo som musel.
Smrť predsa neumiera.
Ale ani nežije.
Nenápadne stojí v kúte a striehne, aby v prítmí kostola mohla odstrčiť moju bojazlivú krstnú a postaviť sa na jej miesto. Obe boli bledé a nesmierne štíhle. Veľmi pekné boli. Jedna ako druhá, no len jedna ma postrčila k životu, ktorý bol jej opakom. Čo už.
Tak či onak, mal som mimoriadne šťastné detstvo. Nebo si pamätám vždy bezoblačné a dni svetlé, rodičov usmievavých. Vlastne všetko bolo skvelé... bolo by skvelé, keby nebo nebolo rozsvietilo ešte väčšie svetlo bielych plášťov. Vznášali sa vo vzduchu s hadičkami a načúvadlami a škerili sa nasprostasto takmer ako ozajstní anjeli. Ich úsmev však bol štrbavý a v rukáve vždy skrývali injekčnú striekačku.
Touto mi ustavične do žíl pumpovali rôzne vitamíny. Pchali ich do mňa aj v okrúhlych pilulkách. Onedlho som bol samozrejme málokrvný. V krvi som mal samé pilulky, ktoré hrkotali o kosti a zreteľne upozorňovali, kým vlastne som: chodiacim skeletorkom potiahnutým kožou.
Prvé roky môjho života sa teda niesli vo svetle urputného boja o život. Smrť bojovala o porážku seba samej. Vyhrať nemohla, prehrať sa nepodarilo. Na dlhé roky sa ustálil pat, ktorý mojej patrónke vyhovoval nehybnosťou. Takmer mŕtvolnou.
Nevyrastal som ako iné deti vo veselom prostredí škôlky uprostred kociek a macíkov, ale v čakárni. Steny farby svetlého moču a výstražné obrázky vredmi posiatych, opuchnutých, nahnitých, na rozmanité choroby umierajúcich preto, že včas nenavštívili lekára, mali nesporný vplyv na moju povahu. Pretože som sa so svojím prirodzeným prostredím potreboval vyrovnať, je jasné, že po čakárni mi prostredie škôlky pripadalo nesmierne depresívne. Nudil som sa. Najmä stavebnice mi pripadali nekonečne otupné. Tu sa muselo vždy stavať podľa plánu. Ja som si odjaksmrti vždy radšej vymýšľal alebo všetko kazil. Napríklad autíčka na diaľkové ovládanie som kazil rýchlosťou dotyku, v dôsledku čoho sa so mnou nikto nechcel hrávať, a tak som mohol konečne v samote pokojne snívať, ako raz iste pokazím všetky injekčné striekačky.
Sen však ostával iba snom a v krutej realite som neraz cválal po ambulancii s ihlou v zadku.
Bol som dieťa bezpochyby nadmieru dengľavé, taký z penicilínov poskladaný tienik, no o to udatnejšie. A nadmieru ostražité. Ničomu a nikomu v bielom plášti som neveril. Márne sa mi sladko prihovárali. Vedel som svoje a vždy som sa stihol aspoň myknúť a jačať z plných pľúc. Pretože veselé preteky s ihlou v zadku po čakárni sa konávali každé dva týždne, lekárke onedlho došla trpezlivosť a spolu s mamou ma poslala „k pani doktorke, ktorá sa s tebou bude len rozprávať“. Pravdupovediac, ani tomuto maminmu uisteniu som neveril, lebo ma, sľubujúc bezinjekčný odchod od lekárky, pred močostenou čakárne viackrát zradila.
Neuveriteľné sa však stalo pravdou. Žena s veľkým nosom a zvädnutými lícami mi namiesto injekcie ponúkla prívetivý rozhovor. Pýtala sa ma, či poznám vrabčeka a lastovičku. Zo slušnosti som potlačil zívnutie a vymenoval som jej 27 predstaviteľov radu spevavcov, ktoré som poznal z ustavičného čítania obrazového atlasu dr. J. V. Staňka.
Atlas mi čítali preto, lebo už nebolo detských kníh, ktoré by mi neboli prečítané. Vydržal som počúvať celé dni. Napätý som striehol na každé slovo a okamžite som ho premieňal na obraz. Veľmi často sa mi konce kníh nepáčili, a tak som ich v posteli večer musel meniť. Najmä vtedy, ak v knižke nevystupovalo žiadne zviera. To potom bola bezpochyby zlá knižka. Zvieratá ma fascinovali, a preto som chcel byť zverolekárom. Mal som tajnú stajňu zvierat. Bolo ich presne 99 rozličných šarvancov a šarvaniek a potom Ona a On, ich tvorcovia, Slon a Slonica. Slony som obdivoval zo všetkých zvierat najväčšmi, lebo boli veľké a cez ich hrubú kožu nemohla preniknúť nijaká injekčná striekačka na svete (aspoň som si to vtedy myslel). Pod ich ochranou 99 šarvancov a šarvaniek menilo nedokonalé príbehy na také, ktoré sa vždy končili dobre. Inak pod ochranou Slona a Slonice, ktoré boli dlaňou s tromi nohami (prostredníkom, prstenníkom a malíčkom), nemohlo byť. Ukazovák bol chobot a palec spodná časť slonej hlavy. Šarvanci a šarvanky vznikali rozpojením dlane. Jeden šarvanec bol jeden prst... ale mal aspoň deväť rol. Napríklad prostredník bol žirafa, stonožka, gibon, volavka a ešte päť iných, ktoré som už zabudol. Viem určite, že to boli len cicavce (čiže zvieratá ako také) a sem- tam vtáky, ktorými som však pohŕdal. Pratetuška Amy, jediná, čo bola ochotná čítať mi knižky viac než dve hodiny v kuse, mala totiž taký odpor k plazom, obojživelníkom a hmyzu, že ich nemohla bez črevných ťažkostí vidieť ani na obrázku či fotografii. Tak moje zoologické vedomosti zostali nadmieru okýptené, čo iste v ďalekej budúcnosti prispelo k skaze mojej inak nádejne sa rozvíjajúcej zverolekárskej kariéry.
Zvieratá a vtáky boli teda šarvanci a šarvanky a hrdinovia mojich príbehov, ktoré som hral v posteli. Lenže pred koncom som vždy zaspal, a tak som ich ráno hral zasa od začiatku a pokračoval som aj v škôlke či v čakárni. Rodičia boli zo zbytočných pohybov mojich rúk zúfalí. Nechápali dôležitosť príbehov, v ktorých Šípkovú Ruženku namiesto nesympatického princa odklínal leguán. Iste chápete, že Medovníkový domček ako rozprávka bez zverov bol pod moju úroveň, kým chalúpku nerozhlodal palcobobor. Správne domyslenie príbehov si vyžadovalo veľké sústredenie, v ktorom ma ustavične niekto rušil. Napríklad ma nútili jesť. Bránil som sa urputne, dokázal som pľuť i ušami (aspoň pamätníci to tvrdia). Keď som napokon pod hrozbou zadusenia povolil, dnu som vpustil predsa len prívetivejšiu zemiakovú kašu, kúsky nenávideného mäsa som schovával pod lícami, odkiaľ som ich s pohľadom víťaza zákerne vypľul. Ocitol som sa vtedy, v necelých dvoch rokoch, na pokraji vyvrhnutia z počestnej starkého mäsiarskej famílie (starký i v neskoršom veku vedel na posedenie zjesť trištvrte kila slaniny, pričom si zo zásady nešpinil ruky chlebovými omrvinkami). Nebol by som mal proti vyvrhnutiu nič, pretože ako stredobod pozornosti som si vždy vyslúžil pre mňa nežiaducu. Naopak zasa, ak som sa sedemkrát spýtal prečo, posledný raz som bol okríknutý alebo poslaný preč. Vlastne nie div, že som sa odvrhnutý radšej rozprával so zvieratami. Bolo desivé sledovať ako málo trpezlivosti majú ľudia, ako málo sa dokážu pýtať a odpovedať. Ja, šarvanci a šarvanky by sme sa boli rozprávali najradšej stále. Keby nás neprestajne niekto nebol rušil tým, že zohavoval tvary šarvaniek kockami stavebnice, ktorú som mal stavať, aby som si cibril zručnosť a robil niečo užitočné. Nik z dospelých nevedel pochopiť, že prsty nie sú nástroje, ale živé bytosti. Ustavične do nich čosi pchali. Šarvanci a šarvanky sa, ako nespútané zvery, pochopiteľne bránili. Strečkovali v nanajvýš nevhodných chvíľach. Zo zásady napríklad odmietali zasúvať gombík do dierky na rukáve. Rázporkový gombíček sa stal nočnou morou môjho škôlkarstva. Pamätám sa, že raz v nových nohaviciach posiatych zelenými kríkmi (bol som si istý, že keby bola mama kúpila tie nádherné so zelenými žabami, nebolo by sa mi to stalo, lebo žaby sú zvieratá, majú rozum a iste by mi pomohli) som stál vo dverách záchoda takmer pol hodiny. Usiloval som sa očami prevŕtať kachličky... Na neposlušné šarvanky a šarvancov som sa nedíval. Dúfal som, že skrotnú, no gombík nie a nie zapnúť. Vrátiť sa do triedy som sa hanbil, lebo tam už každý vedel, že mám problémy so zapínaním rázporka, a tak na mňa po každom príchode zo záchoda striehli, lebo malé správne vychované deti sú veselé a rady sa smejú.
Vtedy som na záchode stuhol a pripadal som si ako Šípkový Ruženiačik. Na leguána som čakal márne. Prišla len upotená vychovávateľka, podozrievavo skontrolovala či nekotvím hlavou v záchodovej mise a gombík mi rezignovane zapla.
„Taký veľký chlapec,“ vytresla klamstvo, lebo som bol ako vždy najmenší v triede.
Aj tak som jej však bol vďačný. Ibaže nebola vždy pri každom čuraní poruke. A tak som situáciu riešil mužne. Zaťal som zuby a ako tvrdému chlapovi mi onedlho navreli močové kamene.
Po operácii mama kapitulovala. Zhruba do siedmich rokov som mal nohavice zásadne len na zips bez gombíka na rázporku.
Nedalo sa tak vyhnúť všetkému. Rozhodne nie šnúrkam v topánkach. Ako malé hady sa zákerne plazili a motali šarvancov i šarvanky krížom-krážom. Dokázal som sa v nich zamotať do len veľmi ťažko rozstrihnuteľného klbka, a tak nie div, že mi ešte ako štvorročnému šnúrky radšej každý zaväzoval. Už to vyzeralo tak, že som odsúdený na život maharadžu či tureckého pašu, ustavične sprevádzaného osobným viazačom šnúrok, keď tatko zaujal rázny postoj. Dokázal zaujať rázny postoj, pretože na rozdiel od väčšiny ostatných z rodiny chápal, že život je jeden z najťažších. Posadil ma na koberček v chodbe a učil viazať šnúrky. V tvári mu zásadovosť prevládala nad trpezlivosťou natoľko, že som nevedel potlačiť strach.
Tatko nemal rád strach. Najmä nie strach z vecí, ktoré treba urobiť. Okrem toho by si nikdy ani len nebol pomyslel, že by sa kto mohol báť jeho, takého malého, slabého polchlapa.
Mal pravdu. Tatka som sa nebál, lebo som ho mal rád a vedel som, že ma má rád, že je na mňa hrdý, lebo som jeho prvý a jediný syn, prvé dieťa muža, ktorý sa v Kristových rokoch už zmieril s myšlienkou, že ostane sám, a tak ma v záchvatoch bujnej radosti (vďaka krehkej telesnej konštitúcii i so začínajúcou plešinkou a šedinami veľmi dlho vyzeral ako chlapec, prinajmenšom na fotkách) nosil na pleciach a vyhadzoval do vzduchu. Smial som sa a výskal a nikdy som sa nebál, lebo som vedel, že tatko ma vždy chytí.
V ten deň som sa ale bál šnúrok. Syčali na mňa. Nebol som ochotný postaviť sa im ako chlap, už ani vtedy som nebol ochotný čeliť realite a prsty som radšej zaplietal do snov. Zmätok zväčšovali šarvanci a šarvanky, ktoré pred hadošnúrkami v panike utekali preč a ťahali ma za sebou. Tatko pri pohľade na našu zbabelosť stratil nervy. Zahnal sa. Ja som sa uhol, takže netrafil zadok, ako chcel, ale nohu, tenkú ako špilku. Kosť praskla. Zvrieskol som. Od bolesti i ľútosti. Na tatkovej tvári som vtedy celkom jasne videl znamenie vyvrheľa.
Dva týždne som mal nohu v sadre, a za celý ten čas som tatka ani nevidel. Okolo mňa sa niesli útržky viet o „ukrutnom synovrahovi“, „katanovi“ a „zvrhlíkovi“. Z tých viet mi bolo tak zle, že sa mi noha zapálila, hnisala a poležal som si o dosť dlhšie. Nikdy som sa však nedostal k tomu, aby som tatka poľutoval alebo sa mu ospravedlnil. Odvtedy si ma už nikdy nevyhodil nad hlavu a neposadil na plecia. Vraj som už priveľký.
Kedy som vyrástol, ani som nezbadal, dodnes si neviem uviazať peknú mašličku, daria sa mi len uzlíky. Život sa uzlí, mašlí je v ňom pomenej. Taká je realita. Ibaže ja som realitu nikdy nemusel. Teraz ani vtedy nie.
V tom dávnom čase som mal našťastie šarvancov a šarvanky. Musel som však o ne vybojovať veľký boj. Boli to oni, čo ma doviedli k pani doktorke, ktorá sa so mnou len rozprávala. Veľmi hlúpo. Snažila sa ma presvedčiť, že šarvanci nejestvujú. Čo už môže byť väčšou hlúposťou... Povedzte... Potom sa mi zasa usilovala pochváliť nádherne nakresleného sloníka. Spľasla rukami a vykríkla: „Jej, to je krásny medveď!“
Odpísal som ju, vediac, že stojí hlboko podo mnou. Moje bezhraničné pohŕdanie spôsobilo, že mňa, večného škôlkového otĺkančeka, vyhodnotila ako „osobnosť napriek výrazne narušenej motorike pohybov výrazne dominantnú“ (toľko som si prečítal v pri jednom sťahovaní z intráku na intrák už žiaľ stratenej zdravotnej karte... Veru, veru... bolo to zaujímavé čítanie na dlhé zimné večery. Spis bol hrubý a mal výraznú hororovú príchuť.) a napísala mi odporučenie do školy.
Z rukopisu románu s pracovným názvom Príbeh za zavretými dverami, ktorý v septembri vyjde vo VSSS.
