Vyhľadávanie
Monumentálny Stratený raj sa dočkal svojho prvého slovenského vydania. Výkon prekladateľa Mariána Andričíka je obdivuhodný.
Tento básnický epos je totiž nielen rozsiahly (10 565 veršov), ale aj nesmierne rozmanitý, pretože biblický príbeh o počiatku sveta a ľudstva je vpletený medzi príbehy z antickej mytológie, narážky na politické dianie 17. storočia, teologické dišputy či dobové vedecké poznatky. Navyše je toto všetko podané v desaťslabičných jambických nerýmovaných veršoch – blankversoch, ktoré sa prekladateľovi podarilo previesť do modernej, zrozumiteľnej a poetickej slovenskej podoby. Obsahu zodpovedá aj knižná forma: vďaka nadčasovo elegantnej grafickej úprave a ilustráciám Williama Blakea je slovenské vydanie Strateného raja naozaj krásnou knihou.
Pekelná realita vo veršoch
Príbeh eposu je vcelku známy: Satan so svojimi kniežatami uvažuje, ako by sa Bohu pomstil za vyhnanie z neba do pekla, ktoré má podobu temného väzenia. Keďže otvorený boj už neprichádza do úvahy, Satan sa rozhodne pomstiť na novom Božom stvorení – na človeku. Vyberie sa teda do raja, kde si blažene nažívajú Adam a Eva, a navedie Evu, aby ochutnala zakázané plody zo stromu poznania. Eva sa rozhodne ovocie ochutnať, ponúkne aj Adamovi a spoločne musia čeliť božiemu trestu. Hoci Adam a Eva očakávajú okamžitú smrť, ukáže sa, že celý ďalší život za bránami raja bude postupným umieraním. Hoci táto hlavná dejová línia sa drží biblickej predlohy, v detailoch a jednotlivých témach môžeme sledovať aj korešpondencie s Miltonovým osobným životom, jeho pracovnou kariérou aj politickými a náboženskými názormi.
John Milton sa do verejného života zapojil v čase, keď v Anglicku zúrila občianska vojna končiaca popravou Karola I. Moc prevzali republikáni na čele s Oliverom Cromwellom a John Milton dostal vysokú štátnu funkciu. Jeho republikánske a puritánske presvedčenie ho nútilo neustále spochybňovať a preverovať oficiálne cirkevné aj politické štruktúry a hľadať si vlastnú, osobnú cestu k Bohu, čo sa zreteľne prejavuje aj v Stratenom raji. Inšpirujúce preňho bolo iste aj stretnutie s Galileom Galileim, ktorého v rámci svojej cesty po Európe navštívil v domácom väzení, kam ho uvrhla inkvizícia za jeho revolučné vedecké názory. Aj John Milton, medzitým slepý, pracoval na epose už na sklonku cromwellovskej republiky, keď zažil verejné pálenie svojich kníh, istý čas strávil vo väzení a bol vytlačený na okraj verejného záujmu. Do Strateného raja sa tak premietajú otázky o poslušnosti voči autoritám, o zmysle revolty alebo o slobode jednotlivca, ktoré biblický príbeh o vzbure Satana a človeka voči Bohu prepájajú s osudom Johna Miltona.
Biblia, Homér, astronómia
Práve potrebu nanovo premyslieť, zhmotniť a aktualizovať základný mýtus ľudského stvorenia môžeme považovať za hnací motor Miltonovej práce na tomto epose. Abstraktný biblický príbeh tvorí rámec, ktorý Milton zapĺňa psychologicky aj fyziologicky stvárnenými postavami pohybujúcimi sa v konkrétnom priestore, pričom sa vo veľkej miere inšpiruje postavami, príbehmi, miestami a motívmi z Homérových eposov a z Vergíliovej Eneidy, ako aj poznatkami z astronómie či geografie. Výsledok je uchvacujúci a miestami aj prekvapivý a bizarný.
Príkladov takéhoto bujarého miešania môžeme uviesť niekoľko: Božie slová sprevádza vôňa ambrózie (s. 106), Božia láska je krídlatý posol (s. 109), aj v kresťanskom nebi sa podávajú najlahodnejšie pokrmy, spieva, tancuje, pije „červený nektár z nadpozemských rév“ (s. 206), Eva je „len v svojom vlastnom rúchu, krajšia než / dryáda či obraz tej najkrajšej / z troch nahých bohýň z boja na Ide.“ (s. 197) Aj pri opise Edenu si Milton vypomáha antickou obraznosťou: „Znie vtáčí zbor a svieže vetríky / s vôňami polí, hájov zlaďujú / chvejivé listy, všeobsiahly Pan / vo víre tanca Grácií a Hór / vovádza večnú jar.“ (s. 146) A keď raj porovnáva s mýtickými krajinami, musí uznať, že „ani príjemný / háj Dafny pri Oronte či zdroj Múz, / Kastalský prameň, nepredstihli raj.“ (s. 147) Táto pestrá zmes osôb, miest a príbehov pôsobí na jednej strane chaoticky a neprehľadne, vzbudzuje súcit s prekladateľom a obdiv voči jeho mravčej práci pri pátraní po jednotlivých citovaných textoch, slovenských prepisoch mien či geografických názvoch, ale vytvára aj dojem, že všetky mýty, kresťanské či antické, spolu vytvárajú jedno poetické univerzum.
Milton sa snažil zasadiť príbeh aj do súradníc reálneho, vedecky skúmateľného sveta. Jediný Miltonov súčasník, ktorý sa spomína v Stratenom raji, je práve Galileo a dobové diskusie o usporiadaní vesmíru zjavne Miltona natoľko zaujali, že vysvetľovanie pohybu nebeských telies – Slnka, Zeme, Mesiaca a vtedy známych planét uplatňuje aj pri opisoch nebeského, zemského či pekelného priestoru. Iným príkladom zapojenia vedeckých poznatkov do epického sveta je vysvetlenie, že náklon zemskej osi vznikol ako súčasť trestu prvých ľudí, aby si už nemohli vychutnávať príjemnú klímu a pravidelné striedanie dňa a noci, ale boli vystavení extrémnejším výkyvom počasia.
Milton chcel konkrétnym obsahom naplniť aj abstraktné teologické koncepty hriechu, pokánia, spasenia. Aj postavy Boha, Syna či anjelov majú svoju „ľudskú“ stránku a psychologickú hĺbku. Objavuje sa tu rozkošný detail anjela vychutnávajúceho jedlo („nielen naoko / či v hmle – tak bežne o ňom zmýšľajú / teológovia –, ale tíšil svoj skutočný hlad“ s. 199), ako aj anjelov užívajúcich si telesné rozkoše, pri ktorých „nezavadzia nám / kĺb, blana, úd či iné zábrany: / duch s duchom ľahšie splynú v objatí / než vzduch a vzduch.“ (s. 322) V otázke Božej vševedúcnosti, všemocnosti a absolútneho Božieho dobra však Milton naráža na limity ľudskej schopnosti vysvetliť koncept Boha pomocou ľudských kategórií: či už to bol Miltonov zámer, alebo len nevyhnutný dôsledok jeho umeleckej metódy, Boh sa javí striedavo odpúšťajúci a milujúci, no zároveň pomstychtivý, ctibažný, vyžadujúci poslušnosť, úctu a vďačnosť.
Presvedčivosť hriešnikov
Kľúčová je v epose azda téma slobody človeka. Celým príbehom sa vinie otázka – nakoľko si človek vybral poznanie a neposlušnosť sám a nakoľko je to celé súčasťou akéhosi Božieho plánu. Zdá sa, že samotný Milton nedokázal nájsť definitívnu odpoveď. Boh niekoľkokrát v epose opakuje, že stvoril všetky bytosti slobodné: „Takto som v nebi stvoril každú moc / i ducha – padlých i tých bez hany; / kto obstál, obstál, kto chcel pád, mal pád“ (s. 104), no rovnako často pripomína, že všetko vedel dopredu a cieľom ľudského pádu je len stvoriť ešte väčšie dobro a nastoliť večnú moc svojho Syna.
Oproti absolútnej, no ľudsky neuchopiteľnej postave Boha stoja hriešnici, ktorých postavy sú vykreslené omnoho vierohodnejšie a ktorých argumenty proti poslušnosti Bohu vyznievajú (chtiac či nechtiac) omnoho presvedčivejšie. Adam, napríklad, v 10. knihe narieka nad svojím osudom: „Žiadal som azda, Tvorca, od teba: / Sformuj ma z hliny? Prosíkal som ťa? / Vyveď ma z tmy či sem daj, do tejto / záhrady slastí? Ak som neprispel / sám vôľou k svojmu bytiu, správne je / a spravodlivé na prach zmeniť ma, / veď všetko, čo som dostal, dychtivo / chcem vrátiť, lebo neviem splniť tie / pritvrdé podmienky, tým udržať / dobro, hoc nepýtané.“ (s. 410 – 411) Poslušnosť ako dobrú voľbu spochybňuje aj Eva, keď uvažuje, akú cenu má šťastie zaplatené nevedomosťou: „Ak má byť toto naším údelom, / žiť v tesnom kruhu, ktorý obkľúčil / náš ľstivý, mocný sok, a sám sa mu / nik neubráni, nech je kdekoľvek, / je šťastím stále sa triasť pred ujmou? (...) Vratké je naše šťastie; ak je tak, / nuž krehký Eden nie je Edenom.“ (s. 343)
Aj Satan polemizuje s deklarovanou slobodou pri voľbe medzi dobrom a zlom. Zmieta sa medzi svojou ctižiadosťou a túžbou po slobode a túžbou po Božej láske, pohodlnej a radostnej poslušnosti. Anjelovi sa pritom posmieva: „Na krídlach ti / jazdí Kráľ nebies a ty s druhmi mu, / ujarmení, triumfálny voz / ťaháte po nebeskej dlažbe z hviezd.“ (s. 173) Uvedomuje si totiž, že ak by ho Boh milosrdne zbavil bolesti a múk, ktoré cíti ako vyhnanec z neba, po čase by sa v ňom opäť ozvala ctižiadosť: „Keby som, kajúcnik, mal z milosti / dostať svoj dávny stav; hneď do výšok / by myseľ znova vzlietla, vzala späť / to lživé rabstvo: pokoj zrušil sľub / v bolesti vynútený, neplatný.“ (s. 140) Rozhodnúť sa pre vernosť Bohu je teda pre Satana nemožné.
Záver eposu akoby odrážal autorovu rezignáciu na definitívnu odpoveď: Adam s Evou akceptujú svoj ľudský údel a spoločne, sami, bez anjelského sprievodu či zvuku Božieho hlasu vykročia z (nereálneho) raja do obyčajného života. Tak ako k raju od počiatku patrí zakázaný strom, k Adamovi a Eve patrí láska, poznanie a smrť.
Eva Palkovičová (1987)
Doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV. Venuje sa slovenskej próze a kultúre 19. storočia. Príležitostne prekladá z nemčiny a píše literárne kritiky.
John Milton: Stratený raj
Preklad: Marián Andričík
Levoča: Modrý Peter, 2020
Foto: Daniel Hladík
