Monika Kompaníková - Biele miesta

Monika Kompaníková: Biele miesta

Monika Kompaníková (1979) vyštudovala grafiku a maľbu na VŠVU v Bratislave. Okrem úspešných výstav je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka. Debutovala zbierkou poviedok Miesto pre samotu roku 2002, ktorú sama ilustrovala. Za svoju prvotinu získala Cenu Ivana Kraska a v čitateľskej ankete Knižnej revue získala 3. miesto v kategórii Debut roka 2002. Slovenskú literatúru reprezentovala na Európskom festivale debutantov v Budapešti.

V novele Biele miesta sa pozerá na svet ľudí žijúcich na okraji spoločnosti a ponúka obraz ich duší a snov. Súrodenci Tereza a Dávid prichádzajú po roku do svojho rodného domu. Ich mama zmizla nevedno kedy a kam. Dom má však nových samozvaných obyvateľov.

Po nejakej chvíli sa odhrnie deka a z domu opatrne vyjde statná, skoro nahá žena s rozpletenými vlasmi a vedrom v rukách, ktoré vyzerajú ako jaternice – veľké mohutné ramená a predlaktia zakončené drobunkými, akoby nevyvinutými prstíkmi. Žena položí na zem vedro a napraví deku zavesenú na dvoch klincoch pritlčených do zárubne.

„A ty si gdo?“ spýta sa nedôverčivo a vidieť na nej, že aj ona hľadá v pamäti nejaké miesto, kde by mohla dvoch návštevníkov zaradiť.

„My sme tu doma,“ povie Tereza. Akokoľvek čudne jej tá veta znie, musí pripustiť, že je pravdivá.

„Ha, no to istotne. Takých už bolo,“ povie žena a zakričí: „Štefan, vylez, máme návščevu.“

Dávid sa naťahuje k sestrinmu studenému uchu a trasie jej rukou.

„Ona má maminu košeľu. Má na sebe maminu košeľu.“ vraví. „Ja viem, že je to jej košeľa. Poznáš ju, Terka?!“ pýta sa a na lícach sa mu naťahuje pokožka od toho, ako zatína zuby.

Kým žena zájde za dom, prekliesni si cestu pomedzi žihľavu a vyleje obsah vedra k stromu, spoza deky vyjde chudý šľachovitý muž a zároveň s ním nejaká ruka odsunie dvere opreté o kôlňu. Z kôlne sa s krikom vyvalí niekoľko detí, mladá zamračená žena a chlapec v červenom mikulášskom kabáte.

„No čo je?“ spýta sa muž a zaženie sa na deti, ktoré okolo neho kmitajú ako chrobáky.

„Prišli sme pozrieť náš dom. Prišli sme poriadiť, odniesť nejaké veci. Máme tu veľa vecí,“ povie Tereza opatrne a zdá sa jej, že počuje svoju matku kvíliť smútkom nad predmetmi, ktoré dlhé roky zbierala a odkladala a teraz sú poškodené alebo sa stratili.

„Dom? Tento tu?“ spýta sa, ale nie je v tom ani počudovanie ani záujem. „Tak sa kukajce,“ povie a nadvihne deku, aby mohli vojsť aj oni, aj vracajúca sa žena.

„No čo! Kukajce. Pomály tu zarastáme. Jako za trest,“ povie žena a oberie si z košele lístky žihľavy.

Tereza s bratom vojdú do kuchyne, presiaknutej spomienkami a o niečo menej príjemným smradom čerstvo obarenej a ošklbanej sliepky. Cigánka si sadne za stôl, jej muž si ľahne do postele Terezinej mamy tak, aby videl na prišelcov. Hlavu si opiera o stenu, fajčí a popol mu padá na perinu. Cigánka má na sebe len nočnú košeľu, košeľu, v ktorej spávala matka. Je zošitá z viacerých kusov starých prepraných nočných úborov. V dome je teplo, len cez deku trochu prefukuje. Na oknách sú záclony, ktoré tam boli vždy, aj nábytok je na svojom mieste, chýbajú len koberce a vyšívaná utierka, čo visela nad sporákom. Cez prasknuté okno dnu pozerá vypchatá kuna, ktorú si Tereza pamätá z prírodovedného kabinetu základnej školy.

Muž na nich civie akosi mrzuto a bez záujmu. Návšteva ich vyrušila, práve sa chystali štvrtiť sliepku, ktorú dostal muž za čistenie náhrobných kameňov. Sliepka leží na stole, hlava jej visí cez hranu stola dolu a deti sediace pod stolom do nej ďobkajú špinavými prstami. Žena sa zľakla, že sú z úradu, a je nepokojná, stále chodí po izbe, prekladá hrnce z miesta na miesto a okrikuje deti, ktoré zrazu všade zavadzajú, je ich plná izba. Čaká, čo povie muž. On hovorí vždy prvý.

„Môžem?“ spýta sa Tereza a posunie sa o dva kroky k otvoreným dverám vedúcim do spálne. Muž kývne hlavou a sleduje Terezine nohy. Spálňa je v podstate taká istá, ako pred rokom, nič sa v nej nezmenilo. Len okno je zvonku zatlčené doskami a na skrini chýbajú dvere. Zo skrine ako vnútornosti z otvoreného tela vyliezajú kusy oblečenia, niektoré sú na zemi a je ich toľko, že sa izba zdá preplnená a bez vzduchu. Muž vidí, že sa dievča zaujíma o okno, a povie: „Vzadu sú mladí. Aby sme im nevideli do cimry.“

Vzadu je kôlňa, v ktorej voľakedy býval lavór, zrkadlo, vedro s vodou, uteráky zavesené na klinci a prasknutý tanierik s mydlom. Bola to ich kúpeľňa. Mama ju zriadila hneď, ako sa do domu nasťahovala. Mala sľúbený byt, bola v poradovníku a dom brala ako dočasné bývanie. Zostala v ňom viac ako dvadsať rokov bez toho, aby sa v dome niečo zmenilo.

Tereza vyjde von a teraz už bez opýtania odsunie dvere a vojde do tmavého priestoru kôlne, kde každé ráno a večer bojovali o trochu súkromia a čistoty. Zase sa jej zdá, že v šere počuje mamino kvílenie, tichý plač za premárnenými snami, ktoré ťažili jej hlavu ako nákova, ale v skutočnosti to nie je plač, len hvízdanie vetra medzi doskami.

V kôlni teraz býva mladé dievča s chlapcom a troma deťmi. Chlapec v mikulášskom kabáte môže mať tak dvadsať, dievča o niečo viac, možno toľko čo Tereza.

*

Teta Franka dala začiatkom leta spraviť na svojom dome fasádu a nad vchodové dvere nápis Agropenzión. Pred bránkou má ceduľu s nápisom Cimmer Frei/Accomodation a podobnú zavesila aj na zastávku autobusu naproti Kiosku. S čašníčkou z Kiosku má dohodu – za každého nocľažníka, ktorého k nej čašníčka nasmeruje, dostane desať percent – bez ohľadu na to, v akom stave k nej dôjde. Funguje im to aj naopak, lebo teta Franka recipročne zaradila toto občerstvovacie zariadenie do svojho malého sprievodcu po okolí pod názvom Kiosk – posledná bašta socializmu.

Do poriadku si dala aj útroby velikánskeho domu, aj záhradku. Prestala sadiť zemiaky a šalát a na mieste, kde roky trónila deravá cisterna na vodu, si dala postaviť kozub s grilom a pekný drevený altánok pre dvadsať osôb. Zatiaľ sa turisti nehrnú, zato sa u nej v záhrade konali svadby, kar a oslava starostovej päťdesiatky. Jej syn do Medovariek častejšie vodí deti a písalo sa o nej aj v novinách. Susedia jej závidia, a keď potrebuje na dome niečo spraviť, nie je v dedine duše, čo by jej pomohla, všetci majú robotu na vlastnom. Tak si volá remeselníkov z Oravy.

Teta Franka položí na stôl igelitku a povyberá z nej veci, čo zobrala z domu potom, čo ho obsadila rodina Červenkovcov. Tete Franke sa ligocú oči, keď rozpráva, ako Štefan, ktorý čistí náhrobné kamene, vyťahoval z koša na uhlie Terezine papiere a knižky a Dávidove komiksy, ukazuje, ako zachraňovala, čo sa ešte dalo, ako z nich ofukovala sadze a vyrovnávala pokrkvané stránky.

„Oblečenie som nebrala,“ vraví „už bolo nosené. Našla som ich tam až po týždni a ani neviem, odkiaľ sú. Keby to boli aspoň naši, z osady. Ale celkom cudzí?“

„A kto je pre vás cudzí? Aj mama bola cudzia?“ spýta sa Tereza, Cigánov je jej trochu ľúto a obraňuje ich. Mama sa v Medovarkách nenarodila, ani jej rodina odtiaľ nepochádzala. Predtým ako prišla a usadila sa natrvalo, nebola v Medovarkách ani raz.

„Ale to je iné,“ povie Franka.

„To je to isté. Prišla, a vôbec ste nevedeli odkiaľ.“

„To je pravda, ale ona tu zostala. Natrvalo. Zvykli sme si... a ona už prišla s kľúčmi.“

„Nemala tu nikoho. Nikto sa o ňu nestaral.“

„Sama si to vybrala, Terezka. Nikto jej nič zlé nespravil, nikto na ňu zlé slovo nahlas nepovedal. Snažili sme sa, ale ona bola taká... iná.“

„Bola tu cudzia. Celých dvadsať rokov. Ani ste si nevšimli, kedy zmizla,“ preruší ju Tereza a teta na chvíľu zmĺkne, aby sa upokojila. „Ani ty si o tom nevedela,“ pomyslí si, ale nepovie to nahlas. Poprehadzuje papiere v škatuli a vytiahne z nej zelený linajkový zošit zafixovaný gumičkou. „Toto si prečítaj, našla som to v kachliach. Možno to poznáš,“ povie a podá zošit Tereze, „nečítala som ho, je to akýsi denník.“

„Denník? Nikdy som ju nevidela písať.“

„Vyzerá to tak. Len som ho prebehla, nechcela som...“ povie Franka a hlas sa jej trochu zachveje; nečítala ho, len niekoľko náhodne otvorených stránok.

„To je jej zošit na účty. Lepila si tam účty od elektriny, nejaké poukážky, ale nikdy doň nič dlhšie nepísala.“

„Neboli ste doma stále.“

„Nikdy by som si nemyslela, že ona... a denník. Veď skoro ani nerozprávala,“ Frankinu poznámku prejde bez komentára.

„Nepočúvali ste ju.“

„Nehovorila nič dôležité. Nepýtala sa! Rozprávala len o slivkách a kukurici, stále dookola o tom istom,“ bráni sa Tereza, a Franka jej pritlačí ruku na stôl, akoby chcela dlaňou stíšiť hlasné slová. „A o čom mala rozprávať?“ spýta sa.

„O hocičom dôležitom. O tom, čo sa deje...“

„Kde?“

„... vo svete, v dedine, v minulosti.“

„O čom chceš, aby sa s tebou bavila, keď ani noviny nečítala? Terezka, veď ona posledných dvadsať rokov nevytiahla z Medovariek päty.“

„Veď to je to! Zahrabala sa tu, pochovala zaživa v tom plesnivom dome. Nepripustila, že by mohlo byť niečo aj inak, nepohla sa odtiaľ ani na krok a my s ňou!“

„Ja som ju veľmi nepoznala, neviem, čo robila predtým, ako sem prišla, a neviem, kde je teraz. Ale človek sa len tak nesťahuje tam, kde nikoho nemá, Terezka,“ povie Franka príkro a je rada, že vidí cez okno prichádzať Dávida.

V tlačenej podobe Knižnej revue je ešte jeden úryvok z novely Biele miesta, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve L.C.A.