Rozhovor s básnikom, prozaikom a prekladateľom PETROM BILÝM

Pre spisovateľa je jedinou voľbou outsiderstvo

Rozhovor s básnikom, prozaikom a prekladateľom PETROM BILÝM

Básnik a prozaik Peter Bilý (1978) sa narodil v Košiciach, na prahu dospelosti sa však rozhodol rodnú krajinu opustiť a namieril si to priamo do augustiniánskeho kláštora v Taliansku. Krátko pred vypršaním rehoľných sľubov z kláštora odišiel a odvtedy žije a tvorí v Španielsku. Ako mimoriadne talentovaný básnik zaujal už svojím debutom Spomalené prítmie (2001), neskôr vydal ďalšie dve básnické zbierky V zajatí obrazu (2002) a Insomnia (2003, spoločná zbierka s Martinom Vladom). V roku 2004 mu vyšiel román Démon svätosti, ktorý zaujal čitateľov i kritiku svojou otvorenosťou a formálnou vytríbenosťou. Zatiaľ posledný román Vzbura anjelov (2005) na prozaický debut voľne nadväzuje. Bilý svojím nekonformným životným štýlom i ľahko kontroverznými knihy patrí k najtalentovanejším slovenským autorom súčasnosti.  

* Peter, tvoje životné osudy sú naozaj nevšedné. Ľudí zvyčajne najviac zaujme fakt, že žiješ v zahraničí, že nejaký čas si strávil v kláštore. V čom najvýraznejšie ovplyvnil pobyt v kláštore tvoj život? Čo ti dal a čo ti vzal?

– Kláštor bol pre mňa jedným z najzaujímavejších vnútorných dobrodružstiev. Mal som šťastie na komunitu v talianskom Cartocete, všetci štyria rehoľníci v nej žili autentický duchovný rozmer svojej existencie. Vďaka tej skúsenosti som mohol aj na vlastnej koži spoznať, že sú ľudia, ktorí dokážu podľa určitých hodnôt aj žiť, nielen o nich rozprávať. To ma ovplyvnilo možno tým, že aj keď som sa s rehoľným životom neskôr definitívne rozišiel, Cartoceto vo mne zanechalo nezmazateľnú stopu, o ktorú nechcem prísť.

* Svojho času si ako mladík náhle opustil rodinu a rodnú vlasť, nezložil si rehoľný sľub... Akoby si pre niečím utekal. Pred čím?

– Často nad tým rozmýšľam a stále si neviem dať definitívnu odpoveď. Možno to je strach nechať sa niečím spútať, možno niečo iné.

* Je pre teba literatúra istou formou útočiska?

– Veľmi nie. Veď práve v literatúre sa autor môže konfrontovať so skutočnosťou, ktorú má sklony každodenne obchádzať. Keď utekám pred sebou, tak napríklad poézia ma prinúti, aby som sa postavil zoči voči tomu, čo je vo mne a z čoho mám strach.

* Pre Bilého ako básnika aj ako prozaika je charakteristické napätie medzi telesným a duchovným, medzi fyzickou túžbou a mentálnou apatiou... Súboj tela a ducha prebieha v človeku odpradávna. Myslíš si, že začiatok 3. tisícročia, čas super a hypermarketov, masovej zábavy, globalizácie, podporuje príklon človeka viac k jednej strane?

– Keď sme pri tom dualizme, či chceme či nie, svet vždy stál oveľa viac na materiálnej stránke ako na duchovnej. Všetky veľké zmeny v dejinách sú motivované viac mocou a peniazmi, než nejakými ideálmi. Keby bol počas studenej vojny vo východnej Európe väčší ekonomický blahobyt ako v západnej, asi by sme sa nedočkali veľkej invázie východných Nemcov za ,,slobodou" koncom osemdesiateho deviateho a ak by vôbec padla železná opona, jej pád by vyzeral úplne ináč. Blahobyt zapchá ústa takmer každému.

* Je kríza identity, ktorou trpia tvoje románové postavy, aj lyrický subjekt básní, prejavom istej traumy z človeka ako takého?

– Som mizantrop. Málo ľuďom dokážem dôverovať, hoci keď už niekomu dôverujem, dôverujem slepo. Už ani neviem, či sa to dá pomenovať traumou, ale ťažko mi je robiť si o človeku a o ľudstve nejaké optimistické ilúzie. Ani sa netreba pozerať do dejín, stačí nahliadnuť do každodennosti.

* Najmä v básnickej tvorbe často využívaš opozície a kontrasty. Možno takéto protirečenia vnímať ako programové vyjadrenie ľudskej neschopnosti poznať a spoznať pravú tvár vecí?

-- Pravá tvár vecí je vždy paradoxom. A okrem toho, som si vedomý, ako často si sám sebe protirečím. Ale nejako programovo nepíšem.

* Si dvojdomý autor – začal si ako poet, posledné dve knihy však boli prozaické. Si viac básnik alebo prozaik? Ako ty sám vnímaš vzťah medzi tvojou poéziou a prózou?

– Sám neviem, či okrem toho, že moju prózu a poéziu spája jeden autor, je medzi nimi aj nejaký iný vzťah. Skôr mám pocit, že by mohli byť napísané dvoma odlišnými autormi. Ale neviem sa k tomu presnejšie vyjadriť, neviem analyzovať svoju vlastnú tvorbu.

* Vraví sa, že keď je človek mladý, je básnikom, keď je starší, je z neho prozaik, a keď je už zrelým mužom, stáva sa z neho filozof. Myslíš si, že sa od poézie a prózy napokon dopracuješ aj k „čistej“ filozofii?

– Nie som si istý, či sa vôbec dožijem tridsiatky. A ak áno, štyridsiatka a päťdesiatka budú stále nekonečne ďaleko. A potom si nie som istý, či by som dokázal byť ako sedemdesiatročný zrelým mužom. Ťažko sa mi pozerá do budúcnosti.

* Je pravda, že formálne je tvoja poézia pestrá. Nepohrdneš sonetom, ani exotickejšími strofickými formami, napr. haiku. Rovnako próza sa vyznačuje cizelovaním skôr formálnej stránky diela, ako dôrazom na rozvíjanie príbehu. Prečo je forma pre teba taká dôležitá?

– Možno hľadanie foriem je aspoň trochu vyjadrením odporu k nadvláde vulgárnosti a prízemnosti, ktorú máme každý deň okolo seba. Ďalšou stránkou veci je, že nepodceňujem čitateľa. Nemyslím si, že ak je spisovateľ náročný na čitateľa, stratí ho.

* Okrem básní a dlhších prozaických žánrov sa venuješ aj písaniu poviedok, ktoré uverejňuješ časopisecky. Neuvažuješ nad zbierkou poviedok?

– Poviedky boli za posledných desať rokov dosť v móde, najmä vďaka Bagalovej súťaži. Možno teraz, keď sa vyhlásila súťaž o najlepší rukopis románu, kníhkupectvá budú o dva-tri roky zavalené slovenskými románmi a ja budem môcť vyjsť na svetlo s poviedkami. Zatiaľ sa však nikam neponáhľam.

* Tvoje románové novely Démon svätosti (2004) aj Vzbura anjelov (2005) boli u nás často vnímané ako kontroverzné. Myslíš, že takými naozaj sú, alebo ide skôr o slovenskú konzervatívnosť, či nebodaj o úspešnú marketingovú stratégiu?

– Neviem, prečo tá kontroverznosť, veď Slovensko nie je až také konzervatívne, ako sa nám snaží nahovoriť Savonarola z ministerstva vnútra, či jeho neschopný malomeštiacky kolega v kresle ministra školstva.

* Ako vnímaš sám seba v kontexte súčasnej slovenskej literatúry?

– Mám pocit, že v nej pár zamindrákovaným perohryzom zavadziam. Asi sa ťažko odpúšťa, že hoci som nebol na Slovensku fyzicky prítomný, debutoval som bez toho, aby som mal konexie, či vedel, koho a ako treba masírovať. A potom to, že ma väčšina kritiky akceptovala a dokonca som mal slušný čitateľský úspech, to je na Slovensku smrteľným donebavolajúcim hriechom. Škoda reči.

* V jednom z rozhovorov si povedal, že pri každej básni, na rozdiel od prózy, si presvedčený, že je tou poslednou. Prezraď nám, na čom momentálne pracuješ. Čo najbližšie ponúkneš svojim čitateľom?

-- Tento rok by mi mala vyjsť básnická zbierka Posledná siesta milencov. Takmer rok som básne nepísal, už som si bol viac-menej istý, že poézii ostanem verný už iba ako čitateľ. Potom jedného dňa to na mňa znovu prišlo. Nakoniec spolu s tým, čo som mal odložené z predchádzajúceho obdobia, som mohol vyselektovať veci, ktoré by mohli byť zaujímavé. Popri tom pripravujem novú prózu.

* Žiješ v Španielsku, knihy vydávaš na Slovensku. Máš v Španielsku niekoho, kto pozná tvoju tvorbu, číta tvoje texty?

– Nezaťažujem svoje okolie svojou tvorbou. Ešte v Taliansku ma priatelia volali ,,poeta", ale nie preto, že by vedeli o mojom písaní. Stačilo im vidieť, ako som v jednu noc v San Gimmiane vydesil klientov v jednej nóbl reštaurácii, lebo som sa do nej snažil dostať cez veľké tabuľové okno. Priatelia si mysleli, že provokujem, no v skutočnosti som si iba nechtiac pomýlil okno s dverami. To ,,poeta" mi prischlo, ale básňami som sa neoháňal. V Španielsku je to podobné.

* Veľkú časť života si prežil na viacerých miestach v Európe, venuješ sa aj prekladaniu zo španielskej, talianskej a francúzskej literatúry. Prenáša sa táto myšlienková kozmopolitnosť aj do tvojej vlastnej tvorby?

– Keď som mal osemnásť, potrpel som si na kozmopolitnosť. Počas leta, ak som strávil jednu noc s dievčaťom z Atén a tú ďalšiu s islandskou kráskou, myslel som si, že niet väčšieho Európana ako som ja. Bola to taká chlapčenská nevinnosť, baviť sa na svitaní po divokej noci s francúzskou študentkou literatúry o Baudelairovej obraznosti a tváriť sa pritom vážne. Dnes môžem povedať, že to bola naivita, no vtedy to asi malo svoj význam.

* V čom sú súčasná španielska literárna tvorba a španielsky čitateľ odlišní od slovenskej literatúry a jej čitateľov? V čom sú si naopak obe literatúry podobné?

– Odlišnosť je minimálne v tom, že za predchádzajúcej španielskej vlády bola daň za knihy symbolické jedno percento a nová vláda mala v pláne odstrániť aj to jedno percento. V päťmiliónovom Slovensku šla daň za knihy zo štyroch na devätnásť percent. Potrebuje takýto vzťah ku kultúre nejaký komentár? Ešte keď som bol na Slovensku, už to bude desať rokov, videl som v jednej televíznej relácii bývalého ministra tvrdiť, že má rád Hviezdoslava a aby to nejako doložil, zahnojil pár veršov z chronicky známej Bottovej básne. Myslíš si, že si tú do oči bijúcu ignoranciu aspoň nejaký politický komentátor všimol? Potom sa nečudujem, že ak sa na Slovensku berú vážne amatérski politici a insitní pseudointelektuáli, pre spisovateľa je jedinou voľbou outsiderstvo.

* Už roky žiješ v zahraničí. Neláka ťa v budúcnosti natrvalo sa vrátiť na Slovensko?

– Zatiaľ nie a budúcnosť je ešte stále ďaleko.

Pripravil Marek Kopča