Môže byť literatúra zelená?

Zelená farba sa v 21. storočí stala populárnou. Temer každý chce chrániť životné prostredie, chce byť ekologický, chce byť, jednoducho povedané, zelený alebo aspoň na zeleno natretý. Zelená predáva, i keď často iba prekrýva čosi menej atraktívne. Dokonca podľa vzoru brainwashing vznikol nový pojem greenwashing. Nájsť tovar, ktorého kúpa je skutočne priateľská k životnému prostrediu, nie je ľahké, treba skúmať hlbšie za nálepku a treba skúmať, či vôbec potrebujeme niečo kupovať.

A čo literatúra? Môže byť „zelená“ obsahom alebo formou? Odpoveď „áno, môže“ je jednoduchá, ponúka sa – veď prečo by nemohla. Ale skutočne je? A je taká aj slovenská literatúra? Tu sa mi už odpoveď hľadá ťažšie. Keď sa ma spýtate na literatúru o vojne, o láske, o starnutí, o zneužívaní – hneď sa mi zopár titulov vybaví. O ochrane životného prostredia? Okamžite mi naskočí severoamerický autor Aldo Leopold a jeho Obrázky z chatrče. Kniha vyšla po prvý raz v roku 1949, v slovenskom preklade v nakladateľstve Abies v roku 1999. Ale nie je to beletria, je to skôr esej – sen autora o hodnotách, v ktorých centre je starostlivosť o ľudí, o krajinu a o vzťahy medzi nimi. Potom sa mi vybaví poľská autorka – medzičasom nobelistka – Olga Tokarczuk. Jej kniha Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď je trochu detektívka, trochu thriller, každopádne podvratná vzbura proti bezohľadnému mužskému svetu, ktorý nerešpektuje prírodu, neberie zvieratá ako živé tvory hodné ohľadu. Proti nemu je postavená hlavná hrdinka, stelesnenie hodnôt, o ktorých sníval Aldo Leopold. Ale pozor: nie je to anjel v ľudskej koži, je to plnokrvná energická žena s názorom aj s humorom. A vzbudzuje sympatie, i keď podľa zošnurovaných pravidiel by mala byť zápornou postavou.

Od utópie k dystopii

Keď premýšľam dlhšie, spomeniem si na moje obľúbené foglarovky z dávnych čias detstva. Foglar bol „zelený“, ešte „kým to bolo cool“ a kým sa to tak nazývalo. Ním zvečnený ideálny spôsob života skautov bol naozaj priateľský k prostrediu, k prírode i k ľuďom z jeho pohľadu dobrým. Z môjho pohľadu dnešnej už dospelej čitateľky sú jeho knihy mierne patetické a mierne naivne idealistické. Možno v tom je pes zakopaný. Pátos a idealizmus sa nespájajú typicky s vysokou literatúrou. Takéto knihy sa ťažšie presadia u čitateľstva z prostredia bratislavskej kaviarne (áno, rátam tam aj seba). Utópie vyšli z módy. Možno aj preto, lebo už ani najväčší optimista im nedokáže veriť.

Opakom ideálneho sveta utópie je dystopia. Tá zostáva obľúbeným literárnym žánrom aj dnes, navyše včerajšie vymyslené dystopie sa blížia dnešnej realite. Naše životné prostredie sa nebezpečne blíži kolapsu, ku ktorému nás najväčšmi posúva prebiehajúca klimatická zmena. Vo svetovej literatúre sa klimatický kolaps ako pozadie románu objavil; Pomsta oceána od nemeckého autora Franka Schätzinga kombinuje Gaia teóriu Jamesa Lovelocka s modernými poznatkami o moriach, oceánoch a ľudských technológiách na využívanie (kradnutie?) ich bohatstiev. Oceán sa bráni. Zem je veľký živý celok, s ktorým sa nezahráva. Prípadne zahráva, ale má to svoje následky.

„Zelené“ motívy na okraji

Naši – pre mňa slovenskí a českí – autori hľadajúci spoločenské pozadie pre svoje temné romány z blízkej budúcnosti siahajú po motívoch techniky, ktorú nezvládneme, alebo politiky, ktorá vyjde za hranice dobrých mravov ešte ďalej, než je obvyklé. Do „zelených“ motívov sa prozaici a prozaičky akosi menej radi púšťajú. Ale ak máte chuť prečítať si niečo o tom, ako to s naším životným prostredím vyzerá a kam to môže smerovať, možností máte dosť. Esejisti, filozofi, prírodovedci a občas aj politici píšu a publikujú a je si z čoho vybrať. Môj výber je trochu náhodný a ovplyvnený osobnými preferenciami.

Ak chceme čítať o životnom prostredí v syntéze prírody a ľudskej kultúry, nemôžeme obísť českého geológa, klimatológa, pedagóga a popularizátora Václava Cílka. Jeho knihy, vychádzajúce už roky pravidelne vo vydavateľstve Dokořán, sú takým presvedčivým a negýčovitým vyznaním lásky českej krajine, že ešte kým dočítate, zbalíte batoh a vyrazíte. Hľadať tie miesta, kde sa dá žiť a dá sa tam žiť dobre. A kde sa dá nájsť nádej, i keď to na prvý pohľad tak nevyzerá.

Ale Cílek poskytuje aj útechu pre našu (post)apokalyptickú budúcnosť. Ním editované zborníky Tři svíce za budoucnost. Návody a nápady jak přežít konec světa (Novela Bohemica 2012) a Něco se muselo stát. Nová kniha proměn (Novela Bohemica 2014) ponúkajú nielen diagnózu stavu sveta a opis cesty, ako sme sa až sem dostali, ale aj rôzne rady, ako byť pripravený na stále pravdepodobnejšie väčšie či menšie havárie.

Tichí filozofi-esejisti

Na Slovensku nemožno vynechať tichých filozofov-esejistov Teodora Münza, Mariána Hubu a jeho známejšieho brata Mikuláša, ktorý je súčasne či predovšetkým prírodovedcom. A ak máte chuť myslieť naozaj apokalypticky, môžete siahnuť po knihách Juraja Mesíka.

O tom, čo sme urobili mimoľudskému svetu, napísal filozof Teodor Münz knihu Odchádzame? Esej o človeku a prírode (Petrus Publishers 2020). V jeho rozprávaní sa človek v priebehu vývoja oslobodil z prirodzeného plynutia času, v ktorom zostávajú spútané ostatné zvieratá. Zviera žije nediferencovaným životom riadeným tisícročiami overenými inštinktmi. Jeho inštinkty dosiahli temer dokonalosť. Človek je diferencovaný, riadi sa rozumom a vŕši omyly. Zviera je partikulárne, optimalizované na svoj účel. Človek je univerzálny, vytvorený nielen prírodou, ale aj spoločnosťou. Za to, že existuje, vďačí prírode, za to, že je človekom, vďačí človeku. Človek sa vyčlenil z prírody, ale súčasne zostal od nej závislý – musí ostať v nej a žiť v nej. Vytvoril zložité poriadky aj ich prestal rešpektovať. Je natoľko morálny, že vytvoril demokraciu, a natoľko vedecky vyspelý, že dokáže zničiť celý život na Zemi. A tak, hovorí autor, možno naozaj odchádzame. Ak nenájdeme cestu, ako to zmeniť.

Marián Huba, umelec sochár, učiteľ a ochranár, málo známy záchranca kláštora v Marianke pri Bratislave, napísal knihu O štopkaní a iné texty s podtitulom Úvahy romantického ekokrata (Vydavateľstvo Filmotras, 2019). Uvažuje o svete, v ktorom žijeme, o poriadku, ktorý sa končí, a o tom, čím ho nahradiť. Navrhuje cestu hľadania únosného prežitia, cestu eticko-ekologickej alternatívy. Tá spočíva v tom, že chudobní sa nebudú približovať bohatým, práve naopak, bohatí sa musia vzdávaním sa priblížiť chudobným. Dnes je to strednoprúdový koncept Zelených označovaný ako „de-growth“. Je to cesta, ktorú si vybral aj on sám a s tichou trpezlivosťou sa jej drží.

Mikuláš Huba je prírodovedec a občasný politik. Jeho osobný život je podobný skromnému životu jeho brata Mariána, ale oveľa častejšie a hlasnejšie vstupuje do verejnej diskusie – minimálne od čias Bratislavy Nahlas. Jeho eseje a apely na politikov vyšli aj v niekoľkých knižných zborníkoch, naposledy v knihe O Slovensku otvorene a nahlas: ochranárske SOS, ktorú v roku 2019 vydala Spoločnosť pre trvalo udržateľný život v spolupráci so Slovenským ochranárskym snemom. Kniha vyšla pred Vianocami – poslednými Vianocami pred pandémiou Covid-19, pred vojnou na Ukrajine, v čase, keď sa svet mnohým mohol zdať ešte ako-tak v poriadku. Dokumenty zhromaždené v knihe ukazujú, že už dávno nebol. Píšu o konkrétnych aktuálnych problémoch životného prostredia – regionálnych, celoslovenských, globálnych. Pomenúvajú ich príčiny a navrhujú riešenia. Píšu kompetentným: vláde, rezortným ministrom, poslancom NR SR, komunálnym politikom, všetkým občanom – teda tým, od ktorých záleží, ktorí z nich budú kompetentní rozhodovať o našej budúcnosti. Zborník sa začína ovzduším a klímou. Po vzduchu nasleduje voda, potom odpady, lesy, príroda, krajina. Píšu o riešení veľkých vecí, ako sú územné plány alebo generel verejnej dopravy, ale aj o zdanlivo malých, ako je spôsob kosenia mestskej zelene. Listy Slovenského ochranárskeho snemu nie sú neurčitým vyjadrením nespokojnosti „takto sa nám to nepáči, chceme to nejako inak“. Vedecky presne definujú podstatu problémov a rovnako dôsledne navrhujú konkrétne riešenia.

Ale vráťme sa k „zelenej“ slovenskej beletrii. Prečo sa medzi kriminálnymi a politickými príbehmi, thrillermi a dystopiami, ktorých vychádza nemálo, nenájde aj nejaká inšpirovaná krízou životného prostredia alebo priamo jej najakútnejším prejavom – krízou klimatickou? Môžem iba hádať. V skutočnosti je oveľa závažnejšia ako krízy politické a energetické, ktorými prechádzame. Navyše pri všetkých katastrofických politických scenároch nám zostáva drobný pocit nádeje v možnosti úteku kamsi, kde je lepšie. Vieme si vymyslieť dokonalú dystopiu pre spoločnosť a súčasne si predstaviť náš osobný bezpečný únik z nej. Ak domyslíme, kam až môže zájsť klimatická kríza, budeme sa musieť postaviť čelom k obrazu sveta, v ktorom sa nedá (dobre) žiť a z ktorého nie je kam odísť. Asi si na to netrúfame.

Ľubica Lacinová (1959)

Biofyzička, vedúca pracovníčka, členka Predsedníctva SAV. V 80. rokoch spoluorganizovala víkendové záchranné akcie a v novembri 1989 sa ako mnohí ochranári aktívne zapojila do revolučného diania. Pracuje v Centre biovied SAV a zaoberá sa fyziológiou na bunkovej úrovni.