Vyhľadávanie
Slávnostné vyhlásenie výsledkov siedmeho ročníka Eseje Jána Johanidesa sa konalo 26. apríla v Šali – súťaž si buduje johanidesovskú tradíciu. Hlavnú cenu získala Gabriela Lenická z Gymnázia Golianova v Nitre, o druhé a tretie miesto sa podelili minuloročný víťaz Jonáš Sudakov z Gymnázia Janka Kráľa v Zlatých Moravciach a Natália Winterová zo Strednej odbornej školy v Šali.
Udelené boli aj štyri prémie (Bohuš Kašpárek, Monika Kubričanová, Kristína Kulacsová a Miriam Sádovská) a štyri čestné uznania (Diana Filová, Miroslav Holý, Timea Kolárovská a Hana Pastoreková). Z iniciatívy mesta Šaľa, Literárneho informačného centra (LIC) a Honorárneho konzulátu SR v Hessensku vznikla roku 2010 aj Cena Jána Johanidesa, ako výraz úcty k tomuto spisovateľovi, ktorý prežil v Šali značnú časť života a tam aj zomrel. Cena sa udeľuje raz za dva roky a dáva sa za významné prozaické dielo a za debut.
Čo je Esej Jána Johanidesa?
Vypisovateľmi súťaže Esej Jána Johanidesa sú Literárne informačné centrum v Bratislave, Mesto Šaľa a Mestská knižnica Jána Johanidesa v Šali. Spoluvypisovateľmi sú Úrad Nitrianskeho samosprávneho kraja, Úrad Trnavského samosprávneho kraja, Záhorská knižnica v Senici, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave a Malokarpatská knižnica v Pezinku. Súťaže sa môže zúčastniť každý stredoškolák, ktorý zašle na adresu LIC esej na jednu z troch myšlienok, vybratých z diela Jána Johanidesa. Myšlienky slúžia ako mottá na slobodné premýšľanie. Súťaž má prispieť k lepšiemu poznaniu Johanidesovho diela a priblížiť študentom krásnu literatúru i spôsoby jej interpretácie.
Prečo Johanides?
Okrem iného aj preto, že to bol spisovateľ, pokúšajúci sa o celostnú koncepciu človeka, o prepájanie vonkajšieho sveta s vnútorným. A predovšetkým to bol človek, pre ktorého bol každý duchovný podnet, myšlienka či slovo niečím veľmi vzácnym, čo sa nesmie premárniť, stratiť; čo treba vložiť do „bubna“ srdca a mysle. Precúdiť to premýšľaním, použiť to ako duchovné kamene pre vnútorný život. Johanides bol duchovným architektom nového písania, novej literatúry. V jednom rozhovore povedal: „Naivnosť, túžba tvoriť, zdobiť, je tým najrýdzejším a najúprimnejším záujmom o život a pomáha vytvárať rovnováhu uprostred domínia počítačov.“ Tieto atribúty patria aj k mladosti a poskytujú priestor pre multilóg s autorom.
Aký bol tento ročník?
V siedmom ročníku Eseje J. Johanidesa figurovali myšlienky:
1. Každý je aspoň raz vinníkom.
2. Vtom sa ukazovákom, nevedomky, zľahka dotkol akéhosi polozmrazeného kúska mäsa na mäsiarskom pulte, a zároveň znovu videl, ako vykladal tých mŕtvych z vagónov. Pocítil Mauthausen cez brušká prstov.
3. Zaujímajú ma príčiny, ktoré spôsobujú premenu citov na pocity.
Po prvý raz sme vybrali aj myšlienku s témou holokaustu, ktorá sa vyskytuje v rôznych podobách v celej Johanidesovej tvorbe, nielen v Slonoch z Mauthausenu. Napríklad v Hmle na našej trpezlivosti je pozoruhodná myšlienka: „Človek je spojený s druhým človekom iba ostnatým drôtom.“ A nie je to len drôt s elektrickým prúdom, ale aj „drôt“ z tŕňovej koruny.
Eseje, ktoré do súťaže prišli, boli napísané s vysokou mierou empatie a obrazotvornosti. Diktátorovi odňali meno, katanov nazvali „ľudskými zvermi so zbraňami“. Dotkli sa aj takzvaného „koncentráčnického syndrómu“ preživších: Prečo práve ja žijem? Spoločným menovateľom všetkých esejí bola podivuhodná zhoda v postojoch: byť na strane ponížených, na strane tých, ktorým bolo ublížené, alebo ktorým je ubližované ďalej. Byť na strane svedomia. To je multilóg, ktorý vytvára tajomný súzvuk medzi mysleným a písaným, medzi skrytým a zjavným.
Dana Podracká
