Vyhľadávanie
George Orwell: Na dne v Paríži a Londýne
Preklad: Tomáš Mrva
Bratislava: Premedia, 2021
„Civilizovaný“ svet, ktorého zidealizovanému obrazu sa dodnes usilujeme podobať rovnako slepo ako pred storočím, nemohol Georgeovi Orwellovi zabrániť vidieť skutočnosť v celej zločinnosti spoločenského systému.
George Orwell je v našich končinách slávny. Predovšetkým zásluhou svojho asi najpríznačnejšieho diela Zvieracia farma, „nepopulárneho“ počas komunistického režimu, a románu 1984, z ktorého je odvodený pojem „orwellovčina“ pre dianie v spoločnosti podliehajúcej všadeprítomnej kontrole. Je o to slávnejší, o čo menej je známy. Preto sa o myslení britského spisovateľa a novinára, ktorého dobrovoľne zvolený osud zavial do španielskej občianskej vojny (námet pre iné slávne dielo Pocta Katalánsku) a k anarchistickým ideálom socializmu, môžeme lepšie dozvedieť z jeho raných a menej známych diel. V slovenčine vo vydavateľstve Premedia vyšla na jar tohto roku jeho prvotina Na dne v Paríži a Londýne v preklade Tomáša Mrvu.
Aký ponižujúci údel!
Nenávidená chudoba. Chudoba, ktorá vyvoláva bázeň, ľútosť, súcit, ale spolu s ním najmä odpor, neurčitý pocit viny pri pohľade na natiahnutú ruku a neústupčivé oči za clonou zdivočeného inštinktu, ktorým je potreba byť sýty, nemať hlad, byť ľudskou bytosťou, nielen existenciou, ktorú ľudská noha prekračuje ako výkal uprostred blahobytného chodníka.
George Orwell uvádza svoju reportážnu esej z najhlbšej sociálnej stoky dvoch bývalých superkoloniálnych metropol západnej Európy citátom stredovekého básnika Geoffreyho Chaucera: Ó, chudoba! Aký ponižujúci je tvoj údel!
Chaucer v 14. storočí vedel, o čom hovorí: pútnici jeho Canterbury Tales sa skôr než zo zbožných dôvodov vyberali na púte najmä preto, aby unikli realite chudoby a strachu z nej, aby zasýtili svoj hlad a najmä, aby zmiernili svoje poníženie z vykorenenia a zachránili zvyšky dôstojnosti. Nie každému sa to však v boji s hladom podarí. Potom prichádza už len úplné vyvrhnutie z ľudského spoločenstva a neraz v dôsledku toho aj odpoveď v podobe absolútneho zrieknutia sa súcitu s inými v rovnakej či horšej situácii.
Odpoveďou na nenávisť k sebe samému je zúrivá nenávisť voči druhým; zlo, ktoré sa neobracia ani tak proti pôvodcom nešťastia či tým, ktorým šťastena nadelila lepší osud, ale proti tým, do ktorých je možné ešte i v tejto ponižujúcej polohe kopnúť čo najzúrivejšie a s najmenším súcitom.
Možno najvernejším a najsurovejším obrazom paralelného sveta vydedencov Paríža pred sto rokmi je scéna, v ktorej sa protagonista pýta: „A kam ide človek, keď má peniaze? Samozrejme do bordelu. Chápete, mal som vo vrecku tisíc frankov.“ Ten bordel je kláštor v plesnivej bočnej ulici, z ktorého sa vystrčí ruka stareny. Spočíta peniaze a v chodbe plnej potkanov pošle návštevníka „dole do pivnice“, aby si tam robil, čo chce. „Ste slobodný, rozumiete – máte úplnú voľnosť.“ Ach, sloboda! Kto by nechcel byť slobodný? Dievča volá o zľutovanie, no myslí si, že chlap zaplatil päťsto frankov za to, aby nejaké prejavoval? „Prisahám vám, messieurs et dames, že nebyť toho prekliateho zákona, ktorý nás pripravuje o slobodu, v tej chvíli by som ju bol zabil.“
Vražedná nadutosť
George Orwell vydal svoju prvotinu Down and Out in Paris and London v roku 1933. Medzi parížsku a londýnsku spodinu sa vybral v 20. rokoch, keď nové usporiadanie Európy po prvej svetovej vojne sprevádzala okrem hlbokej chudoby aj horúčkovitá túžba zabudnúť, zbohatnúť, chopiť život za pačesy, ignorovať skutočnosť.
Britské impérium ešte nebolo na dne, ale za skončenie vojny a porazenie Nemecka už vďačilo predovšetkým naverbovaným státisícom mužov zo svojich nekonečných kolónií, z ktorých narobilo otrokov, pretože veď – Britons never shall be slaves! O Francúzsku sa nedalo povedať nič iné, a tak sa zrazu fenomén európskej chudoby začal rozrastať o tých, ktorí očakávali, že za svoju obeť impériu dostanú viac než len odrobinky z jeho stola.
S otriasajúcim sa kolonializmom sa z chudoby stal medzinárodný pojem; v povedomí západoeurópskeho človeka to už nebola len otázka európskych tried, ale aj nového povedomia o chorobnej nadutosti imperializmu, ktorý zabíja s úsmevom na tvári pre dobro „vyššej civilizácie“. A presne tento kontext priviedol k otázke Erica Arthura Blaira, syna koloniálneho úradníka, k tomu, aby sa z neho stal George Orwell, ktorý si uvedomuje, že chudoba je najčastejším dedičným prekliatím. A jediným riešením, ako zabrániť zlu, ktoré pácha na jednotlivcovi a na medziľudských vzťahoch v celej spoločnosti, je zmeniť systém, ktorý ju konzervuje.
Dych neľudského zúfalstva
Ak súdobí kritici vyčítali Orwellovi pokrytectvo, že jeho prežívanie chudoby nie je autentické, pretože sám pochádzal z privilegovaného prostredia a svojím osobným experimentom života medzi spodinou podmienky spodiny nijako nezmení, mýlili sa. Pretože veľmi dobre vieme, že chudoba nie je zločin ani bohatstvo nie je cnosť, hoci konformisticky prijatý výklad hovorí pravý opak. Takisto „civilizovaný“ svet, z ktorého Orwell pochádzal a ktorého zidealizovanému obrazu sa práve dnes rovnako slepo ako v jeho dobe usilujeme podobať, mu nemohol zabrániť vidieť skutočnosť a zakázať mu snahu pochopiť ju v celej zločinnosti civilizačných „cností“.
Dnešné civilizované mestá nie sú iné – dýchajú presne tým istým neľudským zúfalstvom ako vtedy, keď sa George Orwell potĺkal medzi tými, ktorých nikto nechcel vidieť.
Silvia Ruppeldtová (1977)
Publicistka, esejistka, prekladateľka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej fakulte VŠMU a archeológiu na FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, Madride, Moskve a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Prekladá literatúru, odborné texty a poéziu zo španielskeho, francúzskeho, portugalského, nemeckého a anglického jazyka.
Geroge Orwell ako reportér BBC v roku 1940.
Foto: wikipedia / BBC
