Na margo mamičky

Ten odkazuje na známu historku, ako sa Friedrich Nietzsche v Turíne údajne pri pohľade na bičovaného koňa pomiatol. Ak si s istou rezervou a vedomím samozrejmých odlišností k tomu primyslíme svet Tarrovho čiernobieleho filmu, v ktorom otec s dcérou na vidieku prepadajú čoraz väčšej temnote a neznámemu zlu a náplňou ich dní je sedenie pri okne a jedenie zemiakov, dostaneme približný životný pocit vanúci z prózy Pod slnkom Turína.

Ivana Dobrakovová nepíše rozvetvené príbehy zaľudnené množstvom postáv. Tých pár, v tomto prípade v pomerne štandardnej rodinnej i literárnej schéme, jej vystačí na to podstatné: optikou protagonistky Kristíny rozprávať príbeh o potrebe blízkosti (či až závislosti od nej), o postupnom strácaní zábran a o relativite dobra a zla. Slovenka Kristína sa ocitá v dvojnásobne cudzom prostredí: celá rodina sa v podstate vykoreňuje z toho, v ktorom bola založená, keď sa do Turína presťahuje z Bruselu. Tu sa triešti: manžel Marco od rodiny uniká do práce, starší syn Manu sa neodtrhne od tabletu, mladší Alessio sa od reálneho sveta odtŕha nachádzaním ľudských vlastností v neživých predmetoch a Kristína si nájde milenca Micheleho. Či skôr on si nájde ju a pomerne násilne ju k sebe pripúta. Práve ich prvý intímny stret potvrdí, že Kristínin príbeh sa bude rozvíjať najmä na fakte, že svoj život nemá pod kontrolou a určuje ho hocičo iné, len nie jej vôľa.

Ich sexuálny vzťah je asymetrický – dominantný je Michele, ktorý k nemu pristupuje výhradne telesne, kým submisívna Kristína sa prepadáva do špirály fyzickej i psychickej závislosti. Supluje ňou čoraz pohnutejšiu rodinnú situáciu, ktorá v jadre nie je nijak zvláštna – vlastne je literárne (a pre niekoho vari aj životne) celkom banálna, ak nie priam predvídateľná. To však neznamená, že banalita nemôže viesť k frustrácii a beznádeji. Autorka to očividne sama vie a dôsledne využíva – čím banálnejší a zároveň nezvládnuteľnejší sa Kristíne jej život javí, tým radikálnejšie kroky podniká na jeho popretie. Svet, jeho hodnoty a základné morálne imperatívy vidí ako relatívne a k tomu nabáda aj čitateľa: je usporiadaná rodina, kde má každý vymedzenú rolu a priestor, dôsledkom dobra, ktoré iba ďalej plodí dobro? Je nevera zlá, ak poskytuje človeku aspoň symbolické východisko zo situácie, ktorú vidí ako väzenie? Alebo, ak sa mám pýtať trochu insitne, čo sa to vlastne skrýva v ľuďoch? Otázok v tomto duchu by sa našlo viac a zostali by bez odpovede – všetky by napokon odkazovali na to, že záleží na uhle pohľadu.

Ten Kristín je sebadiagnostický – pozorujeme frustrovaného človeka, ktorý si uvedomuje rozsah svojho konania, ale nie je schopný ho zvrátiť, čím je to situácia pre ňu o to tristnejšia, pre čitateľa o to zaujímavejšia a pre autorku zrejme o to zábavnejšia. Kristínin vzťah k milencovi a k ich sexuálnym radovánkam možno čítať ako závislosť od zvecnenia, znecitlivenia, podrobenia. Kým v bežnom rodinnom živote musí mať pod kontrolou domácnosť a dvoch synov, vo vzťahu k Michelemu je Kristína predmetom, ktorý sa, takpovediac, odovzdáva na užívanie. V tomto stojí za pozornosť aj vzťah Kristíny a Alessia kým ako milenka stráca „ľudskosť“, ako matka zabraňuje synovi vidieť predmety ako živé. Pokiaľ ide o hypercitlivosť, nie sú si takí nepodobní.

Istá forma disociácie je napokon častý motív v Dobrakovovej prózach. Tu ho najvýstižnejšie vyjadrí Kristína, keď jej Alessio povie, že cez výklad kaviarne videl kráčať len jej vlasy, nie ju: „Najradšej by som svojej rodine slávnostne povedala: nie vlasy, ale šuška sa tu prechádza pred výkladom, prosím pekne! Kam sa podela moja hlava, kam sa podel zvyšok tela, netuším.“ (s. 142) K tomu možno priradiť napríklad epizódu, v ktorej Michele vezme Kristínu do múzea kriminálnej antropológie, kde si spolu prezerajú mozgy, lebky a odliatky zločincov, príslušne onálepkovaných: „ako si študujem Lombrosov životopis, zaujme ma názov jedného jeho opusu, Žena kriminálnička, prostitútka alebo normálna. Rozmýšľam, do ktorej kategórie sa zaradiť, ani jedna mi celkom nesedí.“ (s. 135) Rovnako k tomu možno pridať aj fakt, že Kristína a Michele natáčajú pri sexe videá, na ktoré Kristína pozerá s odstupom a s to väčšou chuťou: „Keď ma nahrá, celý deň si to potom púšťam. Páči sa mi vidieť to, páči sa mi vlastná zvrhlosť. Zároveň ma desí. Netušila som, že to v sebe mám.“ (s. 166) Takto nejako sa cíti aj čitateľ, vohnaný do pozície voyeura. Tak si môžeme pripadať pri nemalej časti slovenskej literárnej produkcie –  kľúčové je, že exhibuje postava, nie autorka, čitateľ sa voyeurom stáva cielene, nie nedopatrením.

Vízia sveta podľa Kristíny je veru neutešená – človek je ponížený do postavenia objektu, či chce, alebo nie. Napokon, ani vnútorný svet ho nikam nepovyšuje, len nadobúda groteskné proporcie. To však neznamená, že Dobrakovová je v tejto grotesknosti, relativizácii a bezútešnosti nudná. Má zmysel pre humor, ktorý dokáže byť subtílny ako pri epizóde s rozmliaždeným červom: „Alessio zase plače. ‚A mamička toho červíčka, čo povie, keď sa večer nevráti domov, ako ho bude hľadať.‘ Hladkám svojho syna a snažím sa ho upokojiť, radšej nič nehovorím ani na margo mamičky červíčka.“ (s. 127) Je to však takmer vždy humor trpký a značne pesimistický.

Ide síce o monologické rozprávanie v prvej osobe (v krátkom segmente príznačne prekročené do druhej osoby, do prehovoru k sebe), zvádzajúce k autorskej exhibícii pod rúškom pravdy a autentickosti, kniha je však komponovaná citlivo a premyslene. Príkladne na nej vidno autorkinu schopnosť budovať príbeh, anticipovať a vhodne dávkovať informácie. Obyčajnosť a banálnosť je motivátorom pri kompozícii, nie je vlastnosťou knihy. Okrem vykreslenej rodinnej schémy je aj štruktúra celkom obyčajná, rozdelená do troch častí priam príkladne na úvod, jadro a záver (predtým – počas – potom). Prologický úvod a epilogický záver sú, pochopiteľne, čitateľsky najmenej vypätými časťami prózy: prológ pri vykresľovaní Kristíninej každodennosti pôsobí ako tikanie rozbušky, epilóg ako ticho po explózii a následná bilancia obetí.

Dobrakovová vnáša taký precízny a nekompromisný náhľad do Kristíninho sveta, že čitateľ sa v úplnom závere cíti ubitý ako príslovečný kôň. Mohlo by sa to zvrhnúť na, ak si pomôžeme kalkom z angličtiny, bičovanie mŕtveho koňa – autorka však dokáže preniknúť pod povrch banálnosti, rozkolísať základy, na ktorých stojí presvedčenie o vzorných rodinách, nevinných deťoch, zodpovedných rodičoch a čistej láske, spochybniť prílišnú istotu, ktorú vkladáme do naoko nespochybniteľných hodnôt. Otázka znie, či Dobrakovovej Kristína a celá plejáda postáv z ostatných kníh neopakuje fatálny krok onoho anekdotického Nietzscheho: pre prílišnú premýšľavosť si z jedného príkladu vyvodiť záver o celom ľudstve a rezignovať a zosypať sa z toho.

Ivana Dobrakovová: Pod slnkom Turína

Bratislava: Marenčin PT, 2021