Tesne pred uzávierkou tohto čísla som sa vrátil z Barcelony. Na 23. apríla pripadá Svetový deň knihy, ktorý v Katalánsku slávia pod patronátom sv. Juraja ako „Sant Jordi“ (v súvislosti s týmto sviatkom majú vraj lokálne kníhkupectvá silnejší predaj ako tie naše pred Vianocami). V úzkych uličkách gotickej štvrte Barcelony som narazil na kníhkupectvo, do ktorého som vošiel aj napriek mojim (zatiaľ) mizerným znalostiam španielčiny (a katalánčiny). Po preplávaní celým priestorom som zakotvil pri regáli s latinskoamerickou literatúrou – tí, ktorí ma poznajú, už zrejme vedia, kam smerujem (resp. kam som dosmeroval).
Môj školiteľ, prof. Zambor, zvykne zavše hovoriť o tituloch, ktoré by kníhkupectvo „malo mať“ – najmä klasické diela danej jazykovej proveniencie, ideálne v kritickom vydaní s literárnovednou štúdiou a poznámkami. No a v tomto priestore, ktorý inak naozaj nepôsobil nijak staromilsky či archaicky (za takú je totiž neraz klasická spisba považovaná), som našiel poličku(!) s knižkami Julia Cortázara. Ktožehovie, ako by som pochodil v našich kníhkupectvách s takým Švantnerom, Hronským, alebo Kraskom.
Nechcem nikomu krivdiť, z času na čas sa aj v domácom prostredí nejaká reedícia objaví – vtedy sa ju v KR usilujeme zaradiť do rubriky s klasikou, alebo, ak ide o poéziu, vytiahnuť jednu báseň na interpretáciu. Ibaže toho máme málo a aj to málo stojí viac na (ešte) nadšených jednotlivcoch, než na nejakej ucelenej systematickosti. Omnoho citeľnejšie je preto prázdno po edícii Knižnica slovenskej literatúry z vydavateľstva Kalligram, i po samotnom Kalligrame (navyše, knihy spomínanej edície sa v súčasnosti dajú v mnohých prípadoch už len zapožičať, v predaji ich nenájdete – to sa týka aj spomínaného Kraska a Hronského).
Z istého uhla pohľadu však môžeme vidieť svetlo na konci tunela v podobe edície Skica, ktorú bližšie predstavujeme v téme tohto čísla – hoci tá, samozrejme, nie je zameraná na beletriu, kopíruje skôr spoločensko-filozofické línie edičnej činnosti pôvodného Kalligramu. Azda však bude iskrou k ďalším dobrým a potrebným projektom aj z oblasti pôvodnej umeleckej literatúry (ťažko sa nádejať, že by sa takého niečoho chopil niekto iný, ale v tomto prípade sa budem rád mýliť). Dovtedy nám asi ostáva iba vyhliadať osamelé literárnovedné a literárnohistorické počiny – akým je napríklad monografia Zoltána Rédeya o poézii Štefana Strážaya, ktorej sme venovali 1/8 čísla – prípadne, teda to už mne, naučiť sa lepšie po španielsky a utešiť sa čítaním tých Cortázarových poviedok.
Matúš Mikšík
