Vyhľadávanie
Keď čítam literárne texty a uvažujem o nich, ba aj keď ich píšem, vtedy viem dosť presne, čo a načo je literatúra. Keď to však mám vysloviť, napísať, definovať, vtedy už váham a ostáva mi len tušenie a intuícia. (Keby som netušil, čo je literatúra, nemohol by som ju vytvárať.) Je to zjavenie, pocit celku, poriadku, neznámej pravdy, tajomnosti presahu bytia, večnosti a súvisu.
Ľahšie je rozpoznať, čo umenie nie je. Kedysi som sa blahosklonne usmieval nad gýčiarmi, podvodníkmi a hlúpymi grafomanmi, dnes ma deprimujú a mám z ich prevahy úzkosť a strach, pretože stoja na strane rozkladu, deštrukcie, vlastne smrti ako zločinci. Negujú hodnoty a rušia systém, likvidujú poklad a podklad, na ktorom stojí civilizácia a humanita. Literárna veda a kritika, ak vôbec jestvujú, sa neodvážia povedať to priamo, lebo najvyšším kritériom sú „názory“, nie fakty, pravidlá a argumenty. Podľa toho sa rozdávajú aj všelijaké literárne ceny a paceny. Pravdivosť skutočnosti neoboľševicky závisí od toho, koľko hlasov je za a koľko proti. Čosi podobné je, ako by povedal klasik, že dnes ľudská česť závisí od toho, koľko je práve hodín. Alebo peňazí?
V systematickej likvidácii človekovej duše, ktorej sa dopúšťa spoločenské zriadenie postavené len a len na zisku, sa niet o čo oprieť a čoho sa chytiť. Po celodennom masírovaní mozgov zo všetkých strán (aby sme prežili) si večer so ženou čítame. Je to večerná hygiena. Keď sme si nedávno čítali Václava Cílka Borgesův svět, často som prerušil čítanie: To je presná veta. Nečakaný pohľad, poznanie, videnie. Pocit nedefinovateľnej radosti. To je sila! To je ono! Toto je asi literatúra. To je šupa! Nie nejaká brnkačka. Podobné poznámky na margo knihy bolo počuť aj pri Zbygniewovi Herbertovi. Keď sme ho dočítali, nastal problém, že po jeho vetách bude veľmi ťažké nájsť niečo iné, hoci ma v pracovni obklopujú zo dve tisícky kníh. Hovorím žene, nech skúsi risknúť a siahnuť do knižnice naslepo. Ako keď si vyberáš z kôpky karát. Na prvý pokus vytiahla eso. Roman Berger: Hudba a pravda. Tam možno nájsť aj smerovky, kde pokusne hľadať signály poslania literatúry. Vytrvalo hĺbiť s autorom studňu a nevzdávať sa, aj keby sme vedeli, že na jej dne nič nie je, iba tajomstvo. A to je vlastne všetko, alfa i omega umenia a ľudskej existencie.
O tom márne rozmýšľam a na tom pracujem, popritom si načarbem nejakú vetu, dve. Či z toho bude haiku, esej, glosa alebo kniha alebo nič, to je už menej dôležité. Ani nie prvoradé. Človek by nemal písať knihu len preto, aby napísal knihu.
