Najväčšou výzvou je...čo najmenej stratiť a sploštiť

Presne o to sa usiluje počas tohtoročného, zatiaľ nie veľmi horúceho leta, Andrej Zmeček, ktorý v banskoštiavnickom Rubigalle prekladá komiksový román Ivany Gibovej.

Andrej Zmeček je kultúrny manažér, dramaturg, scenárista a prekladateľ. V oblasti prekladu sa venuje odborným textom a dielam nemeckej literatúry. Pre Slovenský rozhlas preložil začiatkom deväťdesiatych rokov sériu dramatických textov, realizovaných v spolupráci s Goetheho inštitútom a Západonemeckým rozhlasom WDR. Prekladá umelecko-kritické texty a preložil aj viacero textov a divadelných hier rakúskej autorky Elfriede Jelinek. Na konte má i ďalšie preklady prevažne pre Rozhlas a televíziu Slovenksa a Divadelný ústav.  

Prinášame Vám nekrátenú verziu odpovedí na  otázky Michala Kríža, ktoré vyšli v časopise Štiavnické noviny v auguste 2023.

 

Ako sa Vám pracuje na preklade knihy počas pobytu TROJICA AIR?

A. Z.: Výborne. Domnievam sa, že Banská Štiavnica je na podobný typ činnosti ako stvorená. Môžete si vybrať, či deň strávite v osamelej koncentrácii, alebo sa podľa potreby vydáte do prírody, či medzi ľudí, ktorých tu je po koronovom výpadku zase dostatok. Letný termín navyše ponúka množstvo pozoruhodných kultúrnych podujatí, stretol som tu i veľa známych a priateľov, ktorých som nevidel roky. A Rubigall spolu s knižnicou a rezidenčnými priestormi sú na perfektnom mieste, z ktorého je všetko, čo človek potrebuje, na dosah.

Čo je na preklade najťažšie a čím Vás táto práca napĺňa?

A. Z.: Prekladať do nie materinského jazyka je vždy veľké dobrodružstvo, v tomto prípade s nejasným koncom. Odvážil som sa na to predovšetkým preto, že slovenský originál je precízne prepracovaným textom, vlastne komplexne „nakomponovaným“ knižným artefaktom, s množstvom jazykových, grafických, a aj polygrafických detailov. Čítal som ho niekoľko krát, a ako to už býva, až pri preklade si na niektorých miestach uvedomujem filigránsku drobnokresbu, duchaplné kalambúry a slovné hračky, ani nehovoriac o mnohorakom využití nárečových prvkov a mestského žargónu v rôznych mutáciách. Toto bude iste najtvrdším orieškom; ale smerom k tomu napĺňaniu – práve to ma na tejto „práci“ najviac zaujíma. A domnievam sa, že dôkladné navnímanie slovenského textu, všetkých, i skrytých vrstiev a významov je nevyhnutným predpokladom pre kvalitný preklad, v ktorom sa toho stratí, sploští či pomení čo najmenej, a zachová sa aj výnimočný tok jazyka, ktorý vo svojej autentickosti a spontaneite ukrýva sofistikovaný prístup autorky – vrátane komiksových a, povedzme, ilustračných kresieb, ktoré sú jeho súčasťou. Pravdaže, tu bude veľmi podstatný tvorivý príspevok „tandemistu“ prekladu, možno v tomto prípade i viacerých, pre ktorých je nemecký jazyk ich prvým jazykom a ktorí budú schopní (i ochotní) pomôcť „doladiť“ ho tým najlepším možným spôsobom.

Máte čas pri pobyte spoznať aj naše mesto a kde všade ste už boli?

A. Z.: Štiavnicu poznám, teda aspoň širšie historické centrum. V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia som pre kamaráta, ktorý študoval architektúru, fotografoval vybrané budovy na Námestí svätej Trojice a v priľahlých uličkách, a pamätám si, ako vtedy väčšina – prevažne opustených – domov vyzerala. Z tohto pohľadu sa zmenilo veľa k lepšiemu, samozrejme. Toto unikátne mesto má dobrú vlastnosť – napriek postupným rekonštrukciám, kapitalizovanej „zaľúbenosti“ a istej džentrifikácii si stále zachováva silnú atmosféru, plnú pozoruhodnej histórie a svojskej veľkoleposti. Nikdy som tu však nebol takto dlho, a teda vďaka rezidenčnému pobytu, a dielu, ktorým sa zaoberám, spoznávam aj úplne nové miesta – snažím sa chodiť všade, kde sa dá, pešo, čo je nielen pre zdravie, ale aj pre poznávanie to najvhodnejšie riešenie. Napríklad minulý týždeň som neskoro po polnoci pozeral na mesiac v splne od príkladne zrekonštruovanej Piargskej brány. Úchvatné.