Narodila som sa pod šťastnou hviezdou je rozbuška

Písal sa rok 1986, keď pani Mária Hübschmannová, česká romistka, vypla nahrávací prístroj. V ňom už znel od začiatku až do konca osobný, politický, aj všeľudský príbeh prvej rómskej spisovateľky na Slovensku – Eleny Lackovej. 

Narodila som sa pod šťastnou hviezdou je rozbuška, je to blesk, ktorý roztrhne oblohu, je to kniha, ktorá by mala byť súčasťou povinného čítania na stredných školách – a možno by bolo aj po rasizme. Román zachytáva pohnuté dejiny 20. storočia pohľadom rómskej ženy, čo má hneď niekoľko špecifík. Na svet hľadíme zvnútra komunity a dokonca aj zvnútra domácnosti, zo súkromia. Z privátneho priestoru Elena Lacková najprv len opatrne vykúkala, ale neskôr doslova rozrazila dvere – zvnútra von. Staneme sa svedkami predvojnovej reality rómskych dedín, vojnových zločinov, nabiehajúceho socialistického zriadenia. Ak bola bieda kedysi popísaná Viktorom Hugom v Bedároch, ešte tvrdšie podmienky popisuje Lacková. Pri čítaní zrazu cítime opakovaný údiv, úžas a obdiv – aj voči autorke, ktorá toho prežila azda priveľa na jedno ľudské srdce, ale hlavne voči rómskemu ľudu. Zrazu nemáme otázky týkajúce sa vylúčených lokalít, zrazu sme prekvapení, že títo ľudia doteraz vôbec prežili.

Historický prameň

Pre antropológov a antropologičky je kniha zaujímavá aj popisom rituálov a zvyklostí, ktoré sa dnes už vytrácajú, pre historikov a historičky zas môže byť zdrojom historických udalostí, ktoré unikli písomnej pamäti (hoci azda nie úplne faktograficky presným, ako ma upozornil romista Alexander Muschinka na prezentácii tohto románu. Knihu nemožno pokladať za historický prameň.)

Pre spoločnosť je to správa o pocite ľudí, ktorým okolie desaťročia dáva najavo, že sú menejcenní. Vidíme silu jednej rómskej ženy aj potenciál feminizmu. Toto všetko by však dokopy ešte mohlo byť len obyčajnou nudnou kronikou plnou ukrutných udalostí a náreku; ten nárek tam je, ale nie v pejoratívnom zmysle slova. Ale to, ako sa text stal románom, je v skutočnosti spôsobené  Lackovej spôsobom rozprávania. Neviem s určitosťou povedať, či autorka intuitívne (alebo aj úplne vedome) vychádzala z tradície rómskeho rozprávačstva, ktoré v knihe spomína, z jeho dikcie, tempa a používania lexiky. Tak či onak, je to rozprávačstvo také – ako by azda pani Lacková sama povedala – negadžovské.

Toto rozprávačstvo sa neodohráva v lineárnom čase (hoci jednotlivé časti knihy sú oddelené historickými udalosťami). Lacková často asociatívne skáče z predvojnových čias do povojnových a z povojnových opäť do tých vojnových, čas rozprávania plynie vo vlnách, nie do kruhu ani rovno. To, čo v inej literatúre len tak nenájdeme, je aj spisovateľkin spôsob, ako popisuje pocity: otvorene, s minimom prídavných mien, holé emócie, hnev, nárek, elégia, smiech, škodoradosť defilujú pred nami občas ako v alegorickom divadelnom predstavení. Niežeby ich Lacková priamo takto popisovala v knihe, ale spôsob, ako hovorí o ľudskom prežívaní, je unikátny. Niet v ňom popisnosti, mohol by sa pohybovať na hranici sentimentu či naivity, ale nepohybuje sa. Azda je to stručnosťou, s akou vypovedá o najsilnejších ľudských citoch, alebo využívaním literárnej skratky. Citom sa nevyhýba ani pred nimi neuteká, nepíše o nich, rozpráva ich, v jej jazyku sa to všetko deje: „Babička za ním plakala 5 rokov, až z toho úplne ohluchla. Až keď otecka uvidela na stanici v Prešove, vrátil sa jej sluch.”

Alebo inde spisovateľka dvoma vetami podá stručnú výpoveď o smútku matky za mŕtvym synom: „Mamka za ním strašne plakala. Plakala za ním celý život.”

Žiadne ornamenty, žiadna analýza smútku, žiaden popis smútku, iba čisté znázornenie hlbokej priepasti, ktorá je sama smútkom.

Filmové detaily

Jej reč je obrazotvorná, niekedy nadobúda rozprávkovú dikciu. Nevieme už posúdiť, ako rozprávanie znelo pôvodne v rómčine, ale v preklade Júlie Cholevy text často formálne pripomína ľudovú rozprávku.

(Mimochodom, o rozprávaní rozprávok a o spôsobe ich rozprávania v rómskej komunite Lacková sama na viacerých miestach píše a sama rómske rozprávky aj zozbierala a upravila.)

Ďalším dominantným prvkom v románe je práca s detailom. Nesmeruje k drobnokresbe, má však potenciál vytvárať filmové obrazy. Napríklad: Otec beží za dcérami len v jednej topánke. Potom tú topánku hádže po dcérach.

Filmová a sugestívna je scéna, v ktorej už verejne známa a angažovaná Lacková nájde v osade veľmi chudobnú rómsku ženu. Tá na vonkajšom ohnisku čosi varí v prikrytom hrnci. Je obdobie hladu, zistíme, že varí len čistú vodu, aby deťom mohla povedať, že majú aspoň nejakú polievku. Obraz ohniska a prikrytého hrnca – aby nebolo vidno, že v ňom vlastne nič nie je – v sebe zahŕňa celé zúfalstvo generácií rómskych žien, ktoré sa navzdory osudu pokúšajú vytvoriť jedlo pre svoje deti. Z ničoho.

Jazyk tejto knihy je dôrazne performatívny. Text sa počas čítania deje priamo pred nami, slová vytvárajú konanie, obrazy. Spisovateľka pracuje aj s formou rozsiahlejšieho dialógu, predovšetkým komentovaného. Autobiografii sa nedá uprieť ani primeraný cit pre drámu, situácie sú neraz vystavané ako v dramatickom texte s klasickým dramatickým oblúkom. Predpokladám, že tu sa prejavuje autorkino dramatické nadanie, ktoré preukázala už pri písaní hry Horiaci cigánsky tábor.  Lackovej a Hübschmannovej práca s metaforou, s jednoduchými slovami, ktoré do seba narážajú ako kamene a iskria, buchocú, bublú a zvučia, prirovnania ako „Plakala ako dážď“ alebo „muž a žena sa k sebe nakláňajú ako dva listy”, to všetko spolu tvorí výnimočné dielo, ktoré nepatrí len Slovensku, ale malo by patriť celému svetu.

Veronika Dianišková (1986)

Poetka, rozhlasová publicistka. Pôsobí v RTVS, Rádio Junior. Je autorkou niekoľkých zbierok poézie: Labyrint okolo rúk (Ex tempore, 2006), Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh (Norami, 2014), Správy z nedomovov (Modrý Peter, 2017). Je autorkou knihy pre deti Pirátske rozprávky (Modrý Peter, 2020).

Elena Lacková (22. marec 1921 – 1. január 2003)

Foto: archív E. Lackovej. Zdroj: Brak

Elena Lacková: Narodila som sa pod šťastnou hviezdou

Preklad: Júlia Choleva Vrábľová

Bratislava: Brak, 2022