Vyhľadávanie
Luigi Zoja uskutočnil veľmi zaujímavý pokus psychologicky pripodobniť súčasnú krízu kríze gréckeho sveta v jeho klasickom období, kde Atény, práve ako vžitý symbol Západu, rozprávajú príbeh monumentálnej – arogancie.
Luigi Zoja: Dějiny arogance
Preklad do češtiny: Helena Lergetporer
Praha: Prostor, 2020
„Nie som takmer nič: ako môžem chcieť všetko? Pocit viny arogantného a osamelého človeka nepochádza z konkrétnych hriechov, je hlboko zakorenený v kvalite existencie ako nekonečnej možnosti a ako nezvratnej separácie. Spojenie tohto zdvojeného, znovunájdeného prežitku medzí by nás mohlo doviesť späť k umiernenosti, ktorú samotná racionalita nedokáže presadiť.“ (Luigi Zoja)
Perikles, Sokrates, Platón, Aristoteles – klasické Grécko, demokracia, veľké Atény, zlatá éra 5. až 4. storočia pred naším letopočtom. Aj vás premáhajú „ťažké zlaté sny“ pri zmienke o týchto veľkolepých koreňoch západnej spoločnosti? Čo ak je to príliš jednofarebný, príliš lichotivý obraz, ktorým si nevedomky ospravedlňujeme životnú filozofiu expanzívnosti bez medzí?
Taliansky psychoanalytik Luigi Zoja sa pokúsil pozrieť na dušu našej agresívnej doby, čeliacej globálnym environmentálnym problémom, z hľadiska hlbinnej psychológie. Ak vonkajší svet už viac-menej odbavujeme technológiami ako prostý predmet našich záujmov, duša (psychika) ako zdroj všetkého konania ostáva stále záhadou, ktorá o sebe hovorí viac prostredníctvom mýtických metafor ako cez exaktné pojmové konštrukcie. Tým hlavným sú tu – emócie. Príbeh je to, čo skutočne pohne človekom. V hlbinnej psychológii (C. G. Jung, S. Freud) sú metafora a mýtus rešpektované ako nadčasové schopnosti vyvolať pôvodné, hlboko zakorenené emócie. Tie otvárajú prostredníctvom kognitívnej a rekonštrukčnej funkcie nový stupeň vedomia. Zoja dúfa, že sa mu ho podarí rozvinúť do takej miery, aby sme pocítili otras a minimálne začali vnímať nutnosť premeny nášho myslenia. Pretože otázka hraníc rozvoja civilizácie nie je výhradne technickým problémom, naopak, má svoje hlboké psychologické predpoklady v radikálnom porušení pôvodného princípu umiernenosti v starovekom Grécku (delfské „Ničoho príliš“ a „Poznaj sám seba“, ktoré sa napokon zvrhlo na heslo „Žiadneho poznania nie je príliš“). Zoja uskutočnil veľmi zaujímavý pokus psychologicky pripodobniť súčasnú krízu kríze gréckeho sveta v jeho klasickom období, kde Atény, práve ako vžitý symbol Západu, rozprávajú príbeh monumentálnej – arogancie.
Dočasný hosť na Zemi
Korene európskej kultúry brali svoje živiny z pôdy synergie a konfliktu medzi emocionalitou gréckeho polyteizmu a rozumnosťou imitujúcou boha v kresťanskom monoteizme. Ešte v archaickom období grécke vedomie hrdinskej osamelosti (bohovia sa nijako zvlášť nestarajú o ľudí, ak ostávajú ľuďmi), pre ktoré boli boj a bolesť impulzom k životnej invencii a porozumeniu, mravne vylaďovala jediná hrozba: hybris – prekročenie medzí (pozor, aby si sa nerovnal bohom, pretože tí sú žiarliví, závistliví a každú ľudskú spupnosť nemilosrdne trestajú náhlymi zvratmi a zásahmi do života človeka či osudu rodiny). Rovnako i vzťah k dejinám bol do istého dejinného bodu pesimistický.
Pre starovekého Gréka tvorilo prirodzené životné poznanie to, že na Zemi sme len dočasným hosťom a úpadok je nevyhnutný, nevyhne sa nikomu, žiadnemu jednotlivcovi ani spoločnosti, ba dokonca ani bohom. Všetci boli súčasťou veľkej hry kozmu, na ktorej sa zúčastniť bolo cťou. Tento úžasný, neopakovateľný životný nadhľad určoval samotnú agonálnu (súperiacu) povahu, charakter Grékov. To sa premietalo aj do podoby „mravnosti“, citu pre hodnoty, ktoré nachádzali ťažisko tu, v pozemskosti a smrteľnosti. Preto o mravnosti nerozhodovalo „zlé svedomie“, ale činy. Tým môžeme vnímať – ako správne naznačil Nietzsche – hotovú polyfonickosť gréckeho ducha (aj ľstivosť, chytrosť bola súčasťou múdrosti). Preto aj nepriateľa dokázali vnímať ako hodného úcty.
Proti celému svetu
Kde však nastal ten zlom smerom k optimizmu (viera v pokrok) a k nekonečnej expanzívnosti v geografickom i duchovnom zmysle, okolo ktorého sa dnes tak zúrivo točí Západ? Psychologicky sa to Zoja pokúša vysvetliť jungovským konceptom enantiodromie – prechodom od jedného extrému k druhému v dôsledku preťaženia vedomia určitou jednostrannosťou. Svoju rozhodnú úlohu, samozrejme, zohrala aj grécka úroveň vzdelanosti, resp. paideia – výchova, ktorá v sebe prepájala dušu jednotlivca, polis – obec a kozmos (na tento prvok však Zoja akoby často zabúdal, pritom zohrával najdôležitejšiu úlohu).
Ako vonkajšiu, objektívnu príčinu kultúrneho zvratu Zoja identifikuje Perzské vojny. Vďaka pôsobivému psychologickému vhľadu čitateľ doslova spoluprežije emocionálne rozpoloženie Gréka i barbara, čím si uvedomí, aký nevídaný tlak Peržania predstavovali, ale hlavne to, aký monumentálny to bol úspech pre Grékov, keď sa proti nim rútil celý svet a oni zvíťazili. Podľa Zoju tento vyhraný boj dokonca vyvolal zásadné prehodnotenie všetkých hodnôt, čo sa v klasickom období prejavilo v tom, že Atény ovládal priam perverzný expanzionizmus pre potešenie a slávu (ničím výnimočným nebolo otrokárstvo a vyvražďovanie susedných národov).
Zaujímavá je aj provokatívna interpretácia demokracie ako cnosti z núdze, navyše, obzvlášť dnes treba vnímať skutočný kontext aténskej demokracie (len pre právoplatných občanov; občianstvo zákonom obmedzené len pre tých, ktorí mali oboch rodičov Aténčanov a pod.). Pýcha však predchádza pád alebo v gréckom duchu: hybris privoláva Nemesis.
Mýtus rastu
Nárast sebavedomia (možno aj domnienky o vyvolenosti, predurčení) sa prejavil rozmachom v oblasti filozofie, dejepisu a drámy. V rámci týchto troch kultúrnych okruhov Zoja identifikuje (občas až príliš psychologizujúco, odhliadajúc od množstva iných perspektív) premenu vzťahu človeka k svetu, ktorého sprostredkovateľom boli bohovia – v priebehu dejín internalizovaní procesom racionalizácie do moderného Ega. Vpád kresťanského monoteizmu a humanizácie Boha znamenal zároveň nástup na cestu k „smrti Boha“. Metamorfóza gréckej kultúry do rímskej a judaizmu do kresťanstva podľa Zoju znamenala nielen rozšírenie obzorov, ale aj stratu oporných bodov – nekonečný pohyb sa stane synonymom Západu a tento pohyb strhne každú civilizáciu, ktorá s ním príde do styku.
Aby sme pochopili spoločný morálny základ starovekého Grécka, Zoja nás prevedie tromi vybranými gréckymi mýtmi (o Ikarovi, Faethónovi a Prométheovi), ktoré majú azda až symptomatický vzťah k súčasnosti a k otázke (ne)rešpektovania medzí. Následne prejde k mýtom Západu (prvotný hriech, Danteho Božská komédia, Goetheho Čarodejníkov učeň), na ktorých vysvitne nesmierny kultúrny i psychologický posun, avšak ešte stále ostáva v podloží nadčasový motív hybris. Ten sa dokonca (podvedome) prejavuje aj v súčasných environmentálnych výzvach, ktoré sú (zdravou) ozvenou starovekých obáv pred Nemesis. Takto sa – už v technizovanom jazyku – zrodil environmentálny naratív o treste, ktorý nás neminie. „A ak je našou laickou univerzálnou vierou mýtus rastu, určuje naše konanie i predstava trestu ako komplementárny nevedomý mýtus. Táto archaická hrozba mobilizuje dušu tvárou v tvár globálnej kríze.“ (s. 209) Aj gýčový katastrofizmus (napr. v hollywoodskych filmoch) svedčí o podvedomých signáloch tejto hrozby, ale rovnako aj hlásanie návratov k prírode či rozvíjanie konceptov Zeme ako Matky – Gaie.
Pôsobivý pohľad na ducha doby
Aj keď je Zojova interpretácia dejín profesionálne deformovaná, zaťažená psychologizmom, tzn. určitou jednostrannosťou, ak podržíme tento jeho pohľad ako jednu z možných perspektív, rozhodne ide o pôsobivý pohľad na ducha našej doby. V detailoch sa s ním možno prieť (napr. interpretácia Nietzscheho nadčloveka, fatálny význam Perzských vojen a pod.), nepochybne však prináša mnoho provokatívnych myšlienok, ktoré odhaľujú lesk a biedu duševného vývoja západnej kultúry.
Azda lepší záver, ako odkaz na Tolstého poviedku Koľko zeme človek potrebuje?, Zoja nájsť nemohol – trafil tým (ne)paradoxne samotný nerv pôvodnej „morálnosti“ starých Grékov. Vraj racionálne zdôvodnenia majú len malý efekt, je potrebný emocionálny náboj, aby sa civilizácia stala citlivejšou voči globálnej environmentálnej kríze. Vybrnkané na našu pravekú strunku – aby sme sa aktivizovali, potrebujeme poznať nepriateľa. Čo však v prípade, že nepriateľ sídli v našom vnútri?
Tento príspevok vznikol v rámci grantu VEGA 2/0025/20 „Synergia a konflikt ako zdroje kultúrnej identity“, riešeného na FÚ SAV.
Eva Dědečková (1988)
Vyštudovala filozofiu a dejiny filozofie na UPJŠ v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe. V súčasnosti pôsobí ako vedecký pracovník na FiÚ SAV. Venuje sa fenomenológii a primárne kozmologickej filozofii výchovy E. Finka a F. Nietzscheho.
Foto: iap.cityu.edu.mo
