Rozhovor s francúzskou prozaičkou Annou Gavaldou

Prozaička Anna Gavalda – fenomén francúzskych kníhkupectiev

Anna Gavalda (1970) zaujala už svojou prvou zbierkou poviedok Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal (1999, v slovenčine SOFA 2003), za ktorú získala Grand Prix RTL-Lire. Neskôr sa, vraj na popud vydavateľov, pustila do písania románov. Takto vznikli napríklad Miloval som ju (2002, v slovenčine SOFA 2003) a Ensemble, c´est tout (Spolu, to je všetko; 2004), na základe ktorého Claude Berri nakrútil roku 2007 film. Vlani sa objavil pomerne rozsiahly román La Consolante (Utešiteľka) ktorého sa dosiaľ predalo vyše 300 000 exemplárov. Rozpráva v ňom príbeh štyridsaťsedemročného Charlesa Balandu, architekta z Paríža, ktorého správa o smrti jeho známej tak zasiahne, že stratí chuť do života. Uvedomuje si svoj pád a snaží sa získať rovnováhu. Zvádza boj so samým sebou, ale napriek svojej snahe zažije aj krízu stredného veku. Cesta za vlastným pokojom je teda dlhá a úmorná. Nemenej zaujímavý bude aj najnovší román Anny Gavaldy L´Échappé belle (Krásny útek) o dospelosti a detstve, ktorý práve vychádza. Súrodenci utečú z rodinnej svadby a darujú si jeden prekrásny, vysnívaný deň z detstva. Detstvo však Anna Gavalda poníma netradične. Akým príbehom nás autorka prekvapí tentoraz?

* Na vytvorenie postavy Charlesa z Utešiteľky ste sa inšpirovali správou v novinách. Čím vás zaujal a prečo ste mu nechali pôvodné meno?

– Postavu ako takú som nenašla v novinách. V novinách som natrafila na nekrológ nejakého pána Charlesa Balandu, a tak som ho ešte ten istý deň oživila v inom pánovi Balandovi. Ale okrem toho, je môj hrdina úplne vymyslený od hlavy až po päty.

* Ani iné postavy, ako napríklad Mathilda, Laurence a Anouk, nemajú svoj prototyp v skutočnom svete?

– Nikdy nepoužívam živých ľudí ako modely, postavy vytváram. Samozrejme, niektoré detaily sú zo života okolo mňa. Rozprávala som sa s mnohými architektmi a zdravotnými sestrami, a nevedome som im možno „ukradla“ zopár detailov, gestá, alebo výrazy, ktoré patria jedine im...

* A čo postavy z vášho nového románu Krásny útek?

– Aj tie sú fiktívne. Mám sestry a bratov, s ktorými veľmi dobre vychádzam, ale nikdy sme nezažili taký deň, ktorý som opísala v knihe. Zdá sa mi, že krajšie je všetko si vymýšľať, a v podstate nemám odvahu popísať skutočných ľudí, pretože mám strach, že ich zraním alebo dokonca zahanbím...

* Niekde som našla údaj, že Utešiteľku ste napísali za 1095 dní. Ako ste sa časovo zorganizovali?

– Najťažšia je vždy prvá veta a niekedy na ňu čakám veľmi dlho. Myslím, že prvú vetu Utešiteľky som hľadala skoro dva roky, a zvyšok som napísala za niekoľko mesiacov. Je ťažké pozbierať odvahu, a potom akoby omylom a zároveň s plným vedomím začať knihu. Keď sa už raz začne, všetko ide hneď ľahšie: stačí pozorovať, nechať postavy žiť a rozvíjať spolu s dejom. 

* Vo vašich románoch nájdeme mnoho realistických momentov, v skutočnosti nemôžu trvať viac ako niekoľko sekúnd, ale vytvárajú dojem, akoby sa čas predĺžil alebo zastavil. Nakoľko je dimenzia času pre vás dôležitá?

– Čas je najrelatívnejšie poňatie sveta. Život môžeme zhrnúť do jednej vety, alebo poldňa opísať v troch častiach po tisíc strán. Nemám žiadne teórie, počúvam svoje postavy a prispôsobujem sa ich životu v závislosti od udalostí, ktorými prechádzajú. Ak potrebujú čas, nechám im ho, ak chcú ísť rýchlejšie, pomôžem im prekonať niekoľko etáp a medzitým nájdem skratku. Nemám veľký talent na opisy – ako aj iní spisovatelia mojej generácie – v mnohých veciach ma poznačila kinematografia, takže sa mi zdá ľahšie robiť elipsy a rôzne delenia románu na časti, sekvencie, presne tak, akoby to bol scenár.

Keď začínam písať príbeh, nemyslím v podstate na nič konkrétne. Snažím sa len zostať v mojom rozprávaní statočná a poctivá a opísať veci jednoducho.

* Môžeme povedať, že spisovateľ plní nejakú úlohu, že je nositeľom istého odkazu?

– Jedinou rolou spisovateľa je pomôcť čitateľovi otáčať stránky jeho knihy. Zostaviť stranu tak, aby bola ľahká, rýchla, maškrtná, vášnivá... V našom čase, keď internet, televízia, videohry a rôzne iné obrazovky dominujú nad duchom ľudských bytostí, sa mi zdá, že je jednoduché definovať túto úlohu: doviesť čitateľa, aby obrátil stránku a čítal ďalej – a to už je predsa politický akt... (revolučný!)

* Krásny útek hovorí o troch bratoch a sestrách ktorí zažijú jeden deň z detských čias. Detstvo asociuje nevinnosť, čistotu, bezstarostnosť... Prečo ste si vybrali tému detstva?

– Práve naopak, mne detstvo asociuje hrôzu, deštrukciu, mizériu... Neverím na klišé šťastného detstva a synonymum nevinnosti. Často je detstvo zložitým momentom, sme závislí od toľkých vecí, nad ktorými nemáme žiadnu moc... Často o detstve fantazírujeme, ale mali by sme chuť vrátiť sa do neho? Témou tejto knihy je priateľstvo, neha, láska ktorá môže prežívať medzi súrodencami. A dokonca je možné, že zložité momenty, ktoré prežili v detstve, ich zblížili v dospelosti...

* Pri príležitosti vydania Krásneho úteku máte naplánované turné po knižniciach. Máte radi tento druh prezentácie knihy? Nastáva tam niečo, čo vás ako spisovateľku stimuluje?

– Pravdu povediac, je to vyčerpávajúce (cestujem skutočne až do „hlbokého vnútrozemia“ Francúzska a mnoho času trávim v pomalých osobných vlakoch), čo ma tak trochu zdržuje pri písaní, ale robím to, hoci je to viac na prospech kníhkupectiev ako kvôli stretnutiam s mojimi čitateľmi. Čitatelia ma oveľa ľahšie nájdu v knihách ako v knižniciach, kde sú rady ľudí čakajúcich na podpis a nemám ani čas zdvihnúť hlavu. Toto turné robím s profesionálnym vedomím (výraz trochu prestarnutý), aby som podporila kníhkupectvá, ktoré robia zaujímavú prácu, hoci v súčasnosti veľmi zložitú. Možnosť vniesť trochu veselosti medzi ich poličky, je môj spôsob poďakovania a napokon, je to niečo, čo sa nedá nájsť na internete (naozajstné úsmevy, naozajstnú dôvernú atmosféru, naozajstné podania rúk...)!

Znovu ďalší politický čin!

Katarína Laučíková