Vyhľadávanie
Nicol Hochholczerová: Táto izba sa nedá zjesť
Bratislava: KK Bagala, 2021
Zaujímavo napísaný a kompozične naozaj pekne vystavaný debut prozaičky a výtvarníčky Nicol Hochholczerovej (1999) Táto izba sa nedá zjesť veľmi dobre vystihuje myšlienka spisovateľky a kritičky Ivany Gibovej: „Táto kniha sa dá zhltnúť, ale jej obsah v nás ešte dlho, veľmi dlho zostane nestrávený kvasiť. A to je dobre.“
Pomalé zažívanie nebojácneho textu je fajn, lebo takáto knižka sa naozaj nedá rýchlo „zožrať“ – čitateľovi by mohlo kŕčovito „zaľahnúť“ v mozgovom pažeráku s následnou neúprosnou štikútkou myšlienok a vyvalenými očami. Preto treba akceptovať – napriek skutočnej atraktivite textu, ktorá čitateľa ženie dopredu neúprosným tempom zvedavosti – pomalé prežívanie, či skôr rozvážne a postupné „prežúvanie“ riadkov a ich pozvoľnú konzumáciu.
Autorka, hoci takmer v rozpuku, naozaj nie je žiaden pisateľský „zelenáč“. Za svoju doterajšiu prozaickú tvorbu má už viaceré ocenenia, ktoré získala v literárnych súťažiach Poviedka, Medziriadky, Literárny Kežmarok, Kukučínova Revúca a za knižnú ilustráciu aj v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Navyše študuje na katedre grafiky Akadémie umení v Banskej Bystrici, čo sa dá v jej textoch istým spôsobom rozpoznať.
Ona sama o tom všetkom hovorí: „Možno sa cítim o čosi sebavedomejšie, keď tvorím text – tam už mám niečo, čo sa dá možno nazvať moje, od čoho sa môžem odraziť, no stále je pre mňa každá začatá poviedka v pozitívnom zmysle slova experimentom. Ale to je dobre; hľadanie a nachádzanie seba je v podstate to, čo ma aj v literatúre, aj v grafike baví úplne najväčšmi.“
Ruské koleso
Príbeh tejto útlej knihy spočiatku imponuje ako variácia prieniku vzťahov známych literárnych postáv z diel Lolita či Pygmalion, ale vývoj je nakoniec iný. Relatívne štandardný, skôr nenápadný život ticho akčnej dievčiny v (pre)pubertálnom veku, ktorá sa pokúša čeliť výsmechu a šikane spolužiakov pre svoju istú nezvyčajnosť, v rámci obrany prechádza do útočnej pózy „namachrovaným“ štýlom obliekania, počúvaním metalovej hudby aj „dospelým“ slovníkom s preferenciou vulgarizmov. No vzhľadom na vysokú mieru citlivého vnímania hrdinka hľadá pre svoj život niečo výnimočnejšie.
Nechce byť zraniteľná a zároveň potrebuje seberovnú bytosť, ktorú paradoxne nájde skôr v nevyrovnanom päťdesiatnikovi než v rovesníkovi. Vzniká „čosi“, čo sa postupne mení na niekoľkoročné vzťahové „ruské koleso“, z ktorého je síce zasnene pekný výhľad na život, ale nie je možné z neho kedykoľvek podľa slobodnej vôle vyskočiť.
A navyše – je to tak trochu aj hra na schovávačku. Nie je totiž úplne v poriadku, nech už sa na to pozeráme cez akýkoľvek náš eticko-morálny kódex (aspoň podľa regionálnych zvyklostí), keď má slečna na začiatku intímneho vzťahu necelých dvanásť a pán učiteľ výtvarnej výchovy päťdesiat rokov.
Od Poncia k Pilátovi
Text má v sebe dozaista modifikovanú inšpiráciu zo života aj autobiografické prvky, hoci môžeme predpokladať, že ide o variáciu či verziu možnej skutočnosti.
„Ešte donedávna som sa niektoré pre mňa príliš citlivé témy a situácie snažila zašifrovať, možno zo strachu, že by som sa príliš odhalila alebo by to mohol niekto spoznať a cítiť sa ublížený. Lenže tak to v textoch nefungovalo. Takže, keď cítim, že text potrebuje, aby bolo niečo vyslovené, hoci je to intímne, jednoducho to tam napíšem,“ hovorí autorka.
Dievča počas šiestich rokov fyzicky a mentálne dozrie, zatiaľ čo pána učiteľa nachádzame presne tam, kde bol aj na začiatku, ba možno ešte „nižšie“ – bez vývoja a pohodlného, ešte aj s poklesnutejším sebavedomím smerujúcim k rezignácii. Hoci bol spočiatku atraktívny svojou autoritou, ponukou nových informácií, „mudrovaním“ o výtvarnom umení a hudbe aj doposiaľ nepoznane zaujímavými telesným „činmi“, čas ukáže jeho limity aj evidentnú neschopnosť reštartu z rutiny.
Keď sa hlavná hrdinka pre štúdium v inom meste fyzicky od svojho guru vzdiali, nadobúda priestor a čas na prehodnotenie. Popritom sa vrhá do rôznych vzťahov s výraznou frekvenciou obmeny, ale neustále naráža na to isté – rovesníci nie sú pre ňu podľa jej názoru dostatočne vyzretými partnermi. Chodí „od Poncia k Pilátovi“ v akomsi kruhu z blata do kaluže a nič nedokáže prelomiť jej pripútanosť k prvému partnerovi.
Odpoveď na otázku, kde sa stala chyba, nie je. Rodinu mala (má) v podstate funkčnú a kompletnú, ale vo vzťahovom reťazci s pochybeniami, ktoré sú nenápadné, no podstatné svojou bezmocnosťou – rodičia celkom presne nevedia, čo by vlastne mali urobiť. Asi aj preto je v kamarátskom vzťahu skôr so starým otcom, „kamošom Rumošom“, a kamarátkou Silviou. Priateľský vzťah s rodičmi je skôr v pozícii vďačnosti za „voľnú ruku“ a istým spôsobom ľúbenie za ich bezradnosť, hoci, ktovie? Finálna pointa vzťahu: „... ale ako ináč by to malo byť?“ je absolútne výstižná.
Pavel Malovič (1952)
Telovýchovný lekár, pesničkár a publicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty o knihách a hudbe (2020), o. . aj populárne publikácie z oblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) či Beh a zranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.
